Väzivo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Väzivo alebo väzivové tkanivo je typ spojivového (podporného) tkaniva. Tvoria ho bunky a vysoký podiel medzibunkovej hmoty menšej hustoty a variabilným množstvom vlákien. U dospelého človeka vytvára napríklad výplň medzi orgánmi a podkožný tuk.

Zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Bunky[upraviť | upraviť zdroj]

Bunky väziva sa delia na:

  • fixné
  • blúdivé

Fixné (pevné) bunky[upraviť | upraviť zdroj]

K fixným, vo väzive trvale usadeným bunkám patria:

  • fibroblasty a fibrocyty – syntetizujú prekurzory medzibunkovej hmoty (amorfné i vláknité); majú vretenovité telo s oválnym jadrom a často sa navzájom spájajú svojimi výbežkami
  • retikulárne bunky – hviezdicovité bunky vytvárajúce priestorovú sieť; často sa vyskytujú najmä v lymfatických uzlinách a niektoré majú schopnosť fagocytózy
  • pigmentové bunky (melanocyty) – obsahujú melanín, typicky lokalizované najmä v koži
  • Tukové bunky (adipocyty) – majú schopnosť hromadiť tuk, a to buď v jednej veľkej vakuole (univakuolárne bunky), alebo v podobe množstva menších vakuol (multivakuolárne bunky). Univakuolárne tukové bunky vytvárajú biele tukové väzivo, ktoré predstavuje bežný typ tukového väziva väčšiny cicavcov. Multivakuolárne tukové bunky sú súčasťou hnedého tuku, ktorý sa vyskytuje hlavne u zimných spáčov a u mláďat cicavcov. Adipocyty sa v tkanive vyskytujú buď jednotlivo alebo v malých skupinách.

Pohyblivé (blúdivé alebo voľné) bunky[upraviť | upraviť zdroj]

K tomuto typu buniek patria:

Medzibunková hmota[upraviť | upraviť zdroj]

Vláknitá zložka[upraviť | upraviť zdroj]

Vlákna (fibrae) väzív sa podľa zloženia delia na:

  • Kolagénové – najrozšírenejšie. Hlavnou stavebnou zložkou je kolagén, a to prevažne kolagén I. Varením kolagénových vlákien vzniká glej. Sú zložené z menších jednotiek – fibríl, ktoré sú tvorené paralelne usporiadanými mikrofibrilami tropokolagénu. Sú veľmi pevné a ohybné, no nie sú pružné. Šľacha z kolagénového väziva znesie ťah až niekoľko sto kilogramov na 1 cm². Väzivá, v ktorých majú prevahu kolagénové vlákna majú v čerstvom stave bielu až modrastú farbu.
  • Elastické – sú tenšie, často sa vetvia a vyznačujú sa veľkou pružnosťou: znesú natiahnutie až o 50% pôvodnej dĺžky a po skončení pôsobenia ťahu sa vrátia do pôvodného stavu. Ich varením nevzniká glej. Základnou stavebnou zložkou týchto vlákien je elastín; podľa jeho podielu a ďalších zložiek sa rozdeľujú na 3 formy:
    • elastické – hlavnou zložkou je elastín, obklopený tenkou vrstvou nepružných mikrofibríl, veľmi pružné
    • elaunínové – neusporiadaná zmes vlákien elastínu a nepružných mikrofibríl
    • oxytalanové – bez elastínu, nepružné, no odolné voči ťahu; hlavnou zložkou sú glykoproteínové fibrily

Väzivo s prevahou elastických vlákien má žltkastú farbu. Produkujú ho ako prekurzor fibroblasty a pravdepodobne i bunky hladkého svalstva.

  • Retikulárne – sú tenké a vetvia sa, nikdy netvoria hrubšie zväzky. Sú charakteristické svojim mrežovitým usporiadaním. Nachádzajú sa najmä v riedkych väzivách a okolo ciev. Ich stavebným kameňom je retikulín. Výrazne sa farbia farbivami na báze striebra.

Amorfná zložka[upraviť | upraviť zdroj]

Základná medzibunková hmota predstavuje homogénnu hmotu, v ktorej sú uložené vlákna a bunky väziva. Je tvorená prevažne vodou a rozpustenými polysacharidmi a glykoproteínmi. Plní prevažne podpornú funkciu, ale tiež predstavuje prostredie pre difúziu tkanivového moku, ktorý prináša bunkám výživu, kyslík a odvádza splodiny metabolizmu.

Druhy väziva[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa toho, ktorá zložka vo väzive prevláda sa rozlišuje niekoľko skupín väzív:

Funkcie väziva[upraviť | upraviť zdroj]

  • mechanické (podpora, spojivo, obaly, šľachy väzy, výplne)
  • termoregulačné
  • metabolické – výmena látok medzi bunkami a krvným riečiskom, zásobáreň vody, energetický rezervoár
  • imunitné
  • zdroj bunkového materiálu pri regeneračných procesoch po poranení

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • MALINA, Radovan. Všeobecná zoológia. Banská Bystrica : Fakulta prírodných vied UMB, 2004. Dostupné online. Kapitola Väzivá, s. 17 – 18.
  • ČIHÁK, Radomír. Anatomie 1. 3. vyd. Praha : Grada, 2011. ISBN 978-80-247-3817-8. Kapitola Vazivo, s. 14 – 19. (po česky)