Mancipácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Mancipatio)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Mancipácia (lat. mancipatio) bol formálny abstraktný scudzovací úkon rímskeho práva, staršia forma derivatívneho nadobudnutia vecných vlastníckych práv v antickom Ríme. Využívala sa najmä v ranom kráľovskom období a za republiky, keď sa v Ríme ešte nepoužívali razené mince a látky (kovy) sa museli vážiť. Počas cisárstva sa prestala používať, až kým za vlády Justiniána definitívne nezmizla z rímskeho (resp. byzantského) právneho poriadku. Pôvodne bola mancipácia výmenným úkonom, jej účastníci si navzájom vymieňali plnenia. Postupom času neelastickú a prísne formálnu mancipáciu nahradilo prosté odovzdanie veci - tradícia.[1][2]

Mancipácia sa týkala sa tzv. mancipačných vecí (otroci, italské pozemky, niektoré štvornohé ťažné zvieratá a poľné pozemkové služobnosti). Keďže šlo o úkon rímskeho civilného práva, bola mancipácia prístupná iba rímskym občanom. Mancipácia bola prísne formálna a pre účinný prevod kviritského vlastníctva, alebo vlastníctvu podobnú moc museli byť zachované prísne stanovené podmienky. V prípade, že nebola dodržaná niektorá z podmienok, kviritské vlastníctvo neprešlo na nadobúdateľa vlastníctva. V prípade, že bola zachovaná právna zásada nemo plus iuris, však mohlo prejsť aspoň bonitárne vlastníctvo. Abstraktnosť scudzovacieho úkonu sa prejavovala tak, že narozdiel od tradície, ktorá bola kauzálnym scudzovacím úkonom, nepotrebovali účastníci úkonu kauzu (dôvod scudzenia veci), pretože mancipácia vždy smerovala k prevodu vlastníckych práv, kým tradícia nie. [1][2]

Tvrdím, že tento otrok je môj podľa kviritského práva a má byť mnou kúpený týmto kúskom bronzu a touto bronzovou váhou.
formula kúpy otroka, Gaiove Inštitúcie 1,119

Samotný úkon prebiehal za prítomnosti minimálne piatich svedkov, rímskych občanov (civibus Romanis puberitus) mužského pohlavia a ďalšieho rímskeho občana (libripens), ktorý v rukách držal medenú alebo bronzovú váhu. Svedkovia mali zabezpečiť publicitu prevodu. Nadobúdateľ vlastníckych práv uchopil do ruky mancipovaný predmet (lat. manus + capere, uchopiť do ruky), preniesol presne určenú formulu a udrel kúskom medi, či bronzu, napr. mincou o váhu a odovzdal ju namiesto kúpnej ceny scudziteľovi. Pri mancipácii hnuteľných vecí sa predpokladala ich prítomnosť pri úkone, samotná vec avšak nemusela byť odovzdaná, nehnuteľné veci uchopené byť nemuseli.[1][2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c REBRO, Karol; BLAHO, Peter. Rímske právo. 4. vyd. Bratislava : IURA EDITION, 2010. 522 s. ISBN 978-80-8078-352-5. S. 217, 256, 283 – 284.
  2. a b c BLAHO, Peter; HARAMIA, Ivan; ŽIDLICKÁ, Michaela. Základy rímskeho práva. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo MANZ, Vydavateľské oddelenie PF UK, 1997. ISBN 80-85719-07-X, 80-7160-086-5. S. 190.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]