Megaptera

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Megaptera (staršie synonymá: Cyphobalaena, Kyphobalaena, Perqualus, Poescopia), po slovensky vráskavec alebo staršie veľryba, je rod z čeľade vráskavcovité (Balaenopteridae). Niektorí autori ho v súčasnosti považujú za súčasť rodu Balaenoptera.

Systematika[upraviť | upraviť zdroj]

Do rodu Megaptera v súčasnosti (z recentných i vyhynutých druhov) jednoznačne patrí iba druh vráskavec dlhoplutvý (Megaptera novaeangliae). Tento má početné synonymá, tie pozri v článku o druhu.

Pochybné druhy zaraďované do rodu Megaptera (všetky sú vyhynuté):

  • Druh †Megaptera brachychira je nomen nudum, keďže nikde nebol publikovaný žiaden opis druhu a len sa spomína (v rokoch 1868, 1876, 1879 a 1930) jeho existencia a približné nálezisko[1][2][3].
  • Druh †Megaptera mysticetoides bol pôvodne (v roku 1858) opísaný ako druh z rodu Balaena pod názvom Balaena mysticetoides, v roku 1875 bol preradený do rodu Eschrichtius pod názvom Eschrichtius mysticetoides, v roku 1898 bol preradený do rodu Cetotherium pod názvom Cetotherium mysticetoides a v roku 1930 bol preradený do rodu Megaptera pod názvom Megaptera mysticetoides. V súčasnosti sa ale považuje za nomen dubium (ide o bližšie neurčiteľného kosticovca).

Druhy v minulosti zaraďované do rodu Megaptera (všetky sú vyhynuté):

  • Druh opísaný v roku 1922 ako †Megaptera miocaena bol v roku 2005 preradený do nepomenovaného samostatného rodu pod názvom "Megaptera" miocaena (i keď napr. Marx 2011 ho mal naďalej zaradený priamo v rode Megaptera) a v roku 2019 bol preradený do nového samostatného rodu Norrisanima pod názvom Norrisanima miocaena.
  • Druh opísaný v roku 1983 ako †Megaptera hubachi bol v roku 2005 [resp. definitívne 2010[4]] preradený do rodu Balaenoptera pod názvom Balaeonoptera hubachi a v roku 2021 do rodu Plesiobalaenoptera pod názvom Plesiobalaenoptera hubachi, ale viacerí autori ho dnes zaraďujú do nepomenovaného samostatného rodu (možno príbuzného s rodom Plesiobalaenoptera) pod názvom "Megaptera" hubachi.
  • Druh †Megaptera affinis bol pôvodne v roku 1872 opísaný ako druh z monotypického rodu Megapteropsis pod názvom Megapteropsis robusta, v roku 1882 bol preradený do rodu Megaptera pod názvom Megaptera affinis, v roku 1898 bol premenovaný na Megaptera robusta, v roku 2005 mu bolo vrátené jeho pôvodné zaradenie a pomenovanie, t.j. Megapteropsis robusta. Druh sa však (bez ohľadu na jeho pomenovanie) obyčajne považuje za nomen dubium (možno ide o veľrybovca sivého zmiešaného s kosťami iných druhov).
  • Druh opísaný v roku 1868 ako †Megaptera expensa, bol v roku 1869 preradený do rodu Eschrichtius pod názvom Eschrichtius expansus, v roku 1890 do rodu Cetotherium pod názvom Cetotherium expansus a v roku 1895 do rodu Siphonocetus pod názvom Siphonocetus expansus. V súčasnosti sa považuje za nomen dubium (ide o pravdepodobne o kosti z viacerých druhov).

[5][6][7][8][9][10][11][12][13][14][15]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Megaptera
  • Spolupracuj na Wikidruhoch Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Megaptera

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. The American Naturalist. [s.l.] : Essex Institute, 1869. 748 s. Dostupné online. S. 166.
  2. Academy of Natural Sciences of Philadelphia. Museum; RUSCHENBERGER, William Samuel Waithman. Guide to the Museum of the Academy of Natural Sciences of Philadelphia .... [s.l.] : Academy, 1876. 128 s. Dostupné online. S. 14.
  3. O. P. Hay. 1930. Second Bibliography and Catalogue of the Fossil Vertebrata of North America 390(II):1-1074 S. 575 [1]
  4. Hampe, O., Baszio, S. Relative warps meet cladistics: A contribution to the phylogenetic relationships ofbaleen whales based on landmark analyses of mysticete crania. 2010 [2]
  5. Bisconti, M., Raineri, G., Tartarelli, G. et al. The periotic of a basal balaenopterid from the Tortonian of the Stirone River, northern Italy (Cetacea, Mysticeti, Balaenopteridae). Palaeobio Palaeoenv 103, 663–679 (2023). https://doi.org/10.1007/s12549-022-00550-2
  6. Bisconti M, Munsterman DK, Fraaije RHB, Bosselaers MEJ, Post K. A new species of rorqual whale (Cetacea, Mysticeti, Balaenopteridae) from the Late Miocene of the Southern North Sea Basin and the role of the North Atlantic in the paleobiogeography of Archaebalaenoptera. PeerJ. 2020 Jan 13 – Supplementary Materials Figure S7 [3]
  7. MICHELANGELO BISCONTI, Morphology and phylogenetic relationships of a new eschrichtiid genus (Cetacea: Mysticeti) from the Early Pliocene of northern Italy, Zoological Journal of the Linnean Society, Volume 153, Issue 1, May 2008, Pages 161–186, https://doi.org/10.1111/j.1096-3642.2008.00374.x
  8. Azucena Solis-Aňorve et al. Late Miocene balaenopterid (Cetacea:Mysticeti) from Baja California Sur, Mexico, Journal of South American Earth Sciences, Volume 111, 2021, 103498, ISSN 0895-9811, https://doi.org/10.1016/j.jsames.2021.103498. (https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0895981121003448)
  9. Marx, Felix G., Fordyce, R. Ewan (2015) Baleen boom and bust: a synthesis of mysticete phylogeny, diversity and disparityR. Soc. Open Sci. [4]
  10. Marx, F. G. (2011). The More the Merrier? A Large Cladistic Analysis of Mysticetes, and Comments on the Transition from Teeth to Baleen. Journal of Mammalian Evolution. [5]
  11. DEMÉRÉ, T. A. et al. The Taxonomic and Evolutionary History of Fossil and Modern Balaenopteroid Mysticetes. Journal of Mammalian Evolution, Vol. 12, Nos. 1/2, June 2005 [6]
  12. Leslie MS, Peredo CM, Pyenson ND. 2019. Norrisanima miocaena, a new generic name and redescription of a stem balaenopteroid mysticete (Mammalia, Cetacea) from the Miocene of California. PeerJ 7:e7629 [7]
  13. PBDB [online]. paleobiodb.org, [cit. 2024-02-07]. Dostupné online.
  14. Nagasawa, K., & Mitani, Y. (2004). A humpback whale, Megaptera novaeangliae (Borowski, 1781), from the Pleistocene Kioroshi Formation of Inba-mura, Chiba Prefecture, central Japan. S. 161 [8]
  15. JONES, Mary Lou; SWARTZ, Steven L.; LEATHERWOOD, Stephen. The Gray Whale: Eschrichtius Robustus. [s.l.] : Academic Press, 2012. 600 s. Dostupné online. ISBN 978-0-08-092372-7. S. 6.