Michaél I. (konštantínopolský patriarcha)
Michaél I. alebo Micha(e)l I. alebo Michail I., zvaný Kér(o)ularios/Kér(o)ullarios/Kirul(l)arios (novogr. Μιχαήλ Κηρουλ(λ)άριος – Michaél Keroul(l)arios/Michail Kirul(l)arios, lat. Michael Cerularius; * 1000 – † 1059) bol jedným z najvýznamnejších konštantínopolských patriarchov (1043–1058), ktorý sa stal hlavným byzantským protagonistom vypuknutia cirkevnej schizmy medzi východom a západom v roku 1054.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Keroularios znamená obchodník s voskom. Pôvodne bol štátnym úradníkom. Zúčastnil sa však sprisahania proti cisárovi Michalovi IV. Paflagónskemu (1034–1041), ktorý ho následne nechal zavrieť do kláštora ako mnícha. Neskôr ho ďalší cisár Konštantín IX. Monomachos (1042–1055), jeho druh vo vyhnanstve, spravil patriarchom.
Vypuknutie veľkej schizmy[upraviť | upraviť zdroj]
Michal Keroularios prejavoval veľké ambície zasahovať do politického diania a bol rozhodným zástancom nezávislosti cirkvi na svetskej moci. Počas svojho patriarchátu sa zhoršili vzťahy medzi Byzanciou a pápežskou kúriou.
V prvej polovici 11. storočia panovali medzi pápežskou kúriou a cisárskym dvorom a patriarchátom v Konštantínopole vcelku korektné vzťahy. Hlavným iniciátorom nového konfliktu sa stal práve Michal Ker(o)ularios. Roku 1052 nechal ako odvetu za snahu pápežskej kúrie získať pod svoju jurisdikciu južné Taliansko uzavrieť latinské kostoly v Konštantínopole, ktoré slúžili Varjagom z cisárskej gardy a talianskym kupcom. Na jeho podnet tak opätovne vzplanula polemika o odlišnostiach medzi východnou a západnou cirkvou v oblasti dogiem, právnej a disciplinárnej praxe. Pápež Lev IX. mal však snahu riešiť konflikt zmierlivo rovnako ako byzantský cisár Konštantín IX. Monomachos. Definitívny rozkol paradoxne nasledoval akciu, ktorá mala situáciu naopak upokojiť.
Na jar 1054 prišlo do Konštantínopola pápežské posolstvo na čele s kardinálom Humbertom de Silva Candida, ktorý sa svojou ctižiadostivou a neústupčivou povahou v mnohom podobal miestnemu patriarchovi. Michal Ker(o)ularios neuznal hodnovernosť vyslancov a označil pápežov list, ktorý so sebou priviezli, za podvod, čím rokovanie na samom začiatku značne skomplikoval. Situáciu ešte skomplikoval fakt, že 19. apríla 1054 rímsky pápež Lev IX. zomrel. V bezvýchodiskovej situácii položili 16. júla 1054 pápežskí legáti na oltár v chráme Hagia Sofia exkomunikačnú bulu Archivované 2011-07-26 na Wayback Machine a odišli naspäť do Ríma. Okrem toho, že tento dokument exkomunikoval patriarchu a jeho stúpencov, obsahoval množstvo nehoráznych tvrdení o východnej cirkvi, takže sa dokonca sám cisár domnieval, že ide o patriarchov falzifikát. Verejná mienka sa postavila na patriarchovu stranu a to nútilo cisára zaujať jednoznačný postoj. Synoda zvolaná do Konštantínopola 24. júla označila pápežských legátov za exkomunikovaných a prikázala bulu slávnostne spáliť. To považovali v Ríme za konečné riešenie. Treba podotknúť, že exkomunikácie boli namierené proti konkrétnym osobám a nie cirkevným spoločenstvám, hoci neskôr sa im začal pripisovať takýto dosah. Z právneho hľadiska bola navyše celá akcia súkromnou iniciatívou Humberta da Silva Candidu, keďže po smrti rímskeho pápeža Leva IX. sa legáti stali len súkromnými osobami. Na túto skutočnosť však nebrali ohľad, hoci o smrti Leva IX. vedeli.
Napriek tomu, že v danej chvíli išlo predovšetkým o osobné ambície aktérov týchto udalostí, bolo vypuknutie schizmy nevyhnutným dôsledkom po stáročiach prehlbujúcich sa rozdielov medzi východným grécko-ortodoxným a západným latinským civilizačným okruhom. Predstava o existencii jednej cirkvi sa ukázala byť fikciou, reálnu existenciu dvoch cisárstiev nasledovalo formovanie dvoch cirkevných organizácií. Na tom nič nemení skutočnosť, že súčasníci nemuseli vnímať cirkevný rozkol ako definitívny. Vzhľadom na to, že sa vtedajší dejepisci zmieňujú o týchto udalostiach len sporadicky, možno predpokladať, že pozornosť súčasníkov bola upretá k iným dramatickým udalostiam, o ktoré v tom čase nebola núdza. Veľká časť vtedajších ľudí si myslela, že rozkol je len dočasný a že ho spôsobili barbarskí nemeckí pápeži.
Michael Keroularios zomrel o niekoľko rokov neskôr vo vyhnanstve.
Pohľad z hľadiska pravoslávia[upraviť | upraviť zdroj]
Vyššie bol uvedený rímskokatolícky pohľad na osobu tohoto carihradského patriarchu a okolnosti schizmy, pohľad z hľadiska Západu. Pravoslávni na Východe majú na osobu Michala Keroularia aj na tieto udalosti celkom odlišný pohľad. Historici pravoslávnej cirkvi tvrdia, že vnímať osobu patriarchu Michaela ako toho, kto zapríčinil rozkol, je hlboký omyl, ktorý odporuje dochovaným historickým záznamom.
Carihradský patriarcha Michael bránil svojich veriacich, ktorí boli v južnom Taliansku prenasledovaní západnou cirkvou a boli násilne latinizovaní. Tým na seba uvalil hnev pápeža, ktorý napísal do Byzancie nezdvorilý, povýšenecký a arogantný list a poslal s ním do Carihradu svojho legáta, fanatika a hrubého človeka, Humberta. V Carihrade bol prijatý so všetkými poctami. Keď legát odovzdal dosť neúctivým spôsobom patriarchovi pápežov list, patriarcha neveril, že by pápež mohol niečo tak nízke napísať, a preto vyčkával, domnievajúc sa, že ide o falošný list.
V čase prítomnosti kardinála Humberta v Carihrade sa patriarcha Michael choval veľmi pokojne a potom, čo sa legát začal správať neúctivo, tak ho patriarcha jednoducho ignoroval; s Humbertom bol ochotný rokovať na cirkevnom sneme. Zatiaľ kardinál Humbert okolo seba rozosieval urážky, šíril pamflety a napádal vážených duchovných; postupne proti sebe popudil i verejnosť. Keď bola situácia, ktorú spôsobil, už neúnosná, drzo položil na oltár chrámu Hagie Sofie bulu s útokmi, ktoré možno prirovnať k nadávkam, s pripočítaním patriarchu a všetkých, ktorí zmýšľajú rovnako ako on (čiže, ako sa následne ukázalo, celú východnú cirkev). Potom spolu s druhým legátom, ako sa píše, otriasol prach z nôh a odišiel, či skôr ušiel.
V Carihrade ihneď zvolali snem na riešenie vzniknutej situácie. Nakoniec vrátili nespravodlivo udelenú kliatbu na hlavu tých, ktorí ju vydali - čiže na pápežských legátov.
Porovnávať osobnosť patriarchu Michaela s niekým, ako bol kardinál Humbert, je podľa pravoslávnych vo svetle historických dokumentov neudržateľné.
Dôvodom rozkolu neboli osobné ambície patriarchu, ale predovšetkým narastajúce vieroučné i závažné praktické a obradové odchýlky západnej cirkvi, a zároveň narastajúce mocenské ambície pápežstva, ktoré v tej dobe už žiadalo nielen moc nad celou cirkvou, ale i moc svetskú. Rozbuškou potom bola násilná latinizácia Grékov v južnom Taliansku a list o latinských novotách, ktorý im patriarcha Michael poslal, aby ich upevnil v pravoslávnosti.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. 1. vyd. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.
- Dějiny Řecka, Nakladateľstvo Lidové noviny, Praha 1998.