Monetarizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Monetarizmus (odvodené z latinského moneta – minca) je ekonomická teória zdôrazňujúca význam peňazí vrátane ich samoregulačných funkcii a odmietajúca štátne zásahy do ekonomiky. Základom úspešného fungovania ekonomiky je rovnováha na peňažnom trhu, vysvetľovaná kvantitatívnou teóriou peňazí.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Tento smer je najstarší a najvplyvnejší z neokonzervatívnych teórií. Niekedy býva označovaný ako monetarizmus I alebo friedmanovský monetarizmus. Autorstvo názvu monetarizmus sa pripisuje americkému ekonómovi Karlovi Brunnerovi, ktorý ho prvýkrát použil v roku 1968.

Počiatky tejto teórie spadajú do polovice 50. rokov, najviac je rozpracúvaní v 60. a 70. rokoch a v prvej polovici 80. rokov má významný vplyv na politiku mnohých krajín. Od druhej polovice 80. rokov vplyv monetarizmu slabne, napriek tomu sa aj dnes používajú viaceré jeho koncepcie.

Monetarizmus patrí jednoznačne k liberálnym smerom, zdôrazňujúcim laissez faire (heslo klasického liberalizmu vyjadrujúce požiadavku, aby hospodárskemu dianiu bola ponechaná voľnosť a aby najmä štát do neho nezasahoval). Z istého uhla pohľadu, konkrétnejšie ide o rakúsku školu, však je monetarizmus skutočnej liberálnej filozofií stále veľmi vzdialený.

Milton Friedman

Za najvýznamnejšiu osobnosť monetarizmu je považovaný americký ekonóm Milton Friedman.

Monetarizmus vychádza hlavne z kvantitatívnej teórie peňazí. Podľa Friedmana môžeme položiť medzi tieto dve veci znamienko rovnosti. Tu je tiež vedený hlavný spor s neokeynesiantmi, ktorí obhajujú fiskalizmus. Monetaristi tvrdia, že peniaze sú príčinou zmien v ekonomike, zato keynesianti predpokladajú pravý opak. To je, že peniaze sú výsledkom činnosti v ekonomike.

Oproti americkým monetaristom sa najmä európski, potom britskí monetaristi, viac sústredili na problematiku otvorenej ekonomiky, najmä problematike menových kurzov. Monetaristi uprednostňujú plávajúce kurzy. Základný dôraz kládli Monetaristi na ponuku peňazí, ktorú považovali za hlavný faktor rastu a možné nestability. Dopyt po peniazoch je funkciou niekoľkých premenných a je stabilný. Riadenie menového agregátu je základným predpokladom stability a ekonomického rastu. Rast peňažnej zásoby mal byť rovnaký ako vývoj potenciálneho produktu. Pri tomto riadení menového agregátu je potrebné stanoviť stabilné a transparentné dlhodobé pravidlá.

Friedman považoval infláciu za čisto peňažný jav a tvrdil, že je potrebné proti nej bojovať. Kritizoval keynesiantov za vyvolávanie inflačných tlakov. Na rozdiel od keynesiantov, ktorí ako nástroj menovej politiky považovali riadenia úrokovej miery, preferujú monetaristi kontrolu množstva peňazí v obehu. Monetaristi chcú malý štát a poukazujú na nebezpečenstvo štátnych zásahov. Ak vláda zvyšuje svoje výdavky a financuje to pôžičkami od domácich osôb, tak iba vytláča súkromné výdavky. K rastu inflácie dochádza vtedy, ak sú vládne výdavky financované zvyšovaním peňažnej zásoby.

Phillipsova krivka - ekonomika USA v rokoch 1960-69

Friedman tiež upravil myšlienku Phillipsovej krivky. Tvrdil, že Phillipsova krivka tak, ako ju opísal William Phillips, funguje len v krátkom období. V dlhom období je táto krivka vertikálne. Túto myšlienku obhajuje na príklade, keď vláda pomocou fiškálnych a monetárnych nástrojov stimuluje dopyt s cieľom znížiť prirodzenú mieru nezamestnanosti. Krátkodobo sa nezamestnanosť zníži, ale po rozplynutí peňažnej ilúzie, zhruba 6 až 9 mesiacov, sa vracia nezamestnanosť do normálneho stavu. Peňažná ilúzia znamená, že ľudia majú pocit, že im vzrástol reálny dôchodok a preto ponúka viac práce, čo sa v dlhom období ukáže ako omyl, pretože ľuďom narástol iba nominálny, nie reálny dôchodok. Na druhej strane inflačné očakávania si ľudia zabudovali do svojich požiadaviek a vzniká takzvaný jav zotrvačnej inflácie. Z toho vyplýva záver, že v dlhom období nie je možné voliť medzi veľkosťou nezamestnanosti a inflácie. Zvýšením inflácie nemožno znížiť nezamestnanosť.

Hlavní predstavitelia monetarizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Monetarizmus II[upraviť | upraviť zdroj]

Nová klasická makroekonómia, zahŕňajúca teóriu racionálnych očakávaní. Jej popularita bola obzvlášť vysoká medzi mladými ekonómami a jej vplyv sa v priebehu 70. a 80. rokov 20. storočia zvyšoval.[1] Vychádza z neoklasickej ekonómie a z diela Roberta E. Lucasa. Nová klasická makroekonómia prináša do modernej ekonómie nový prvok, ktorým je hypotéza racionálnych očakávaní.

Rozpracovanie teórie:

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Milan Sojka: Dějiny ekonomických teorií. Praha : Havlíček Brain Team, 2010, s. 391

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BARRO, Robert J.. Macroeconomics. Cambridge : MIT Press, 1997. (anglicky)
  • HOLMAN, Robert. Dějiny ekonomického myšlení. Praha : C. H. Beck, 2005. (česky)

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Monetarismus na českej Wikipédii.
  • HOLMAN R. A KOL.: Dějiny ekonomického myšlení. 2. vydání. Praha, C. H. Beck, 2001, s. 457 – 481
  • SIRŮČEK P.: Průvodce dějinami standardních ekonomických teorií. Slaný, Melandrium, 2001, s. 166 – 180
  • Deopke, Lehnert, Sellgren (1999). Macroeconomics