Nábojka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Nábojka je zostava muničných dielov potrebných na vystrelenie strely z hlavne palnej zbrane – či už malokalibrovej alebo delostreleckej. V niektorých prípadoch je u delostreleckých zbraní vhodnejšie použiť pojem prachová náplň.

Typická nábojka sa skladá z troch hlavných častí:

  • obalu – obalom nábojky je spravidla (ale nie výlučne) nábojnica, obvykle a zbraní malých kalibrov skoro výlučne, kovová
  • iniciátoru – iniciátorom je zápalka alebo zápalková skrutka
  • prachovej náplne – je to náplň strelného prachu alebo iných látok s vlastnosťami strelivín, ktorá udeľuje strele počas pohybu v hlavni rýchlosť potrebnú na dosiahnutie cieľa.
  • pomocných prvkov

Iniciátor[upraviť | upraviť zdroj]

Úlohou iniciátiora je premeniť mechanický (alebo elektrický) impulz iniciačného zariadenia zbrane na plameň, ktorý zapáli prachovú náplň v nábojke. Iniciátorom je u ručných strelných zbraní obvykle zápalka rôznej konštrukcie. Pre delostrelecké zbrane však samotná zápalka nevyhovuje – plameň zápalky a množstvo plynov vzniknutých pri jej výbuchu je v porovnaní s rozmermi a objemom nábojnice malý, preto sa používa výkonnejší iniciátor – zápalková skrutka (anglicky primer), v ktorej môže byť pridaná náplň čierneho strelného prachu (až desiatky gramov) v uzatvorenom puzdre, ktorá je iniciovaná zápalkou a vytvára neporovnateľne mohutnejší plameň. Čierny prach (alebo špeciálne streliviny) sa používa preto, že vytvára žeravé tuhé častice, ktoré zlepšujú iniciačné schopnosti plameňa.

Dôležitým pojmom pri iniciátoroch nábojov je iniciačná mohutnosť – v princípe ide o to, že iniciátor by mal svojím tepelným a tlakovým pôsobením zapáliť celý objem výmetnej náplne pokiaľ možno súčasne alebo aspoň čo najrýchlejšie alebo dobre definovanám spôsobom.

Prachová náplň[upraviť | upraviť zdroj]

Najdôležitejším prvkom nábojky je samozrejme prachová náplň. Predstavuje náplň strelného prachu alebo inej streliviny, ktorá vystreli strelu z hlavne zbrane tak, aby strela mala dobre definovanú počiatočnú rýchlosť.

U ručných strelných zbraní je prachová náplň voľne sypaná v nábojnici. U delostreleckých zbraní je zostava prachovej náplne zložitejšia a záleží na kalibre zbrane a konštrukcii munície pre danú delostreleckú zbraň.

Pre delostrelecké zbrane do kalibru zhruba 50 mm býva prachová náplň riešená podobne ako u streliva pre ručné zbrane – voľne sypané zrná bezdymového strelného prachu v nábojnici, len výnimočne je prachová náplň umiestnená do prachového vrecka, ako iniciátor je použitá zápalková skrutka alebo iný iniciátor s väčšou iniciačnou mohutnosťou.

Pre delostrelecké zbrane stredných kalibrov – kanóny do 130 mm a húfnice do 75 mm – sa používa zložitejšia zostava prachovej náplne. Predovšetkým sa v zostave prachovej náplne objavuje prídavná prachová náplň (nesprávne „zažíhovač“) – vrecúško naplnené čiernym strelným prachom umiestnené na iniciátore – zápalkovej skrutke. Prídavná prachová náplň býva naplnený desiatkami až niekoľko sto gramami čierneho prachu, ktorého úlohou je ďalej zvýšiť iniciačný impulz a čo najrýchlejšie zapáliť celý objem prachovej náplne. Samotná prachová náplň bezdymového strelného prachu môže byť tvorená niekoľkými druhmi prachu s rôznym tvarom a býva umiestnená v obaloch – napríklad textilných vrecúškach, alebo jej jej správny geometria zabezpečená pomocnými prvkami – viazaním a rôznymi vložkami.

U diel stredných kalibrov, predovšetkým u húfnic, ktoré používajú delené strelivo (nábojka a strela sa nabíjajú osobitne) je zostava prachovej náplne ešte o čosi zložitejšia. Prachová náplň môže byť rozdelená na niekoľko častí, z ktorých každá je náležite označená a osobitne zabalená do samostatného obalu. Takejto prachovej náplni sa hovorí premenlivá. Zmyslom takéhoto usporiadania je možnosť zmeny začiatočnej rýchlosti strely a tým aj dostrelu zbrane. Obsluha na základe výpočtu určí vhodnú premenlivú náplň a z nábojnice odoberie príslušné vrecúška (náplň sa vždy len odoberá – má to praktické dôvody) – strela bude vystrelená menšou prachovou náplňou a bude mať menší dostrel ako maximálny možný.

U diel stredných a veľkých kalibrov – nad 150 mm – sa často nepoužíva nábojnica. Utesnenie záveru zbrane je zabezpečené priamo konštrukciou zbrane a jej záveru a prachová náplň sa skladá z modulov prachovej náplne.

Pomocné prvky[upraviť | upraviť zdroj]

Do zostavy nábojky pre delá malých a stredných kalibrov patrí často odmeďovač – kus drôtu zo zliatiny olova, ktorý počas výstrelu vytvára s meďou z vodiacich obrúčok striel zliatinu, ktorá je krehká a má malú pevnosť – pri ďalšom výstrele je vytlačená z hlavne, a tým chráni hlaveň zbrane pred usadzovaním medi vo vývrte hlavne, ktoré by mohlo nepriaznivo ovplyvniť presnosť zbrane alebo dokonca viesť až k havárii zbrane (pretláčací odpor by rástol až tak, že by došlo k vydutiu hlavne).

Ďalším prvkom v zostave prachovej náplne je napríklad tlmič plameňa – je to látka (napríklad vínan draselný a vínan vápenatý), ktorá účinne tlmí záblesk na ústí hlavne pri výstrele. Nepatrne znižuje celkový výkon zbrane, ale pri streľbe za šera alebo v noci výrazne znižuje demaskujúce príznaky streľby diel. Tá istá zbraň (konkrétne húfnica kalibru 122 mm pri streľbe náplňou premenlivou a plnou = všetky vrecúška) je pri streľbe bez „tlmiča plameňa“ v zostave prachovej náplne v noci pozorovateľná až na vzdialenosť cca 40 – 50 km, s použitím „tlmiča plameňa“ len na vzdialenosť 5 – 8 km, alebo menej. Tlmič plameňa môže byť obsiahnutý priamo v prachovej náplni, môže byť zabalený v osobitnom vrecúšku prachovej náplne alebo môže byť rozdelený na časti a tvoriť súčasť každého vrecúška premenlivej prachovej náplne. Nevýhodou použitia tlmiča plameňa je skutočnosť, že zvyšky výstrelu vytvárajú síce slabší záblesk v noci, ale o to viac dymu, čo je zasa nepriaznivý demaskujúci príznak cez deň.

K pomocným prvkom v zostave nábojky patria aj už spomenuté dištančné vložky, viazacie prvky a vrecúška či iné obaly, ktoré zabezpečujú správnu geometriu prachovej náplne.

Moderné delostrelecké zbrane[upraviť | upraviť zdroj]

U moderných zbraní stredných a veľkých kalibrov sa dá pozorovať odklon od klasickej koncepcie nábojky. U zbraní s jednotným strelivom sa u najmodernejších zbraní kalibru okolo 120 mm pre jednotný náboj sa opúšťa tradičné usporiadanie a tradičné zloženie prachovej náplne a prechádza sa, predovšetkým u streliva pre tankové kanóny, na muníciu s nízkou citlivosťou na vonkajšie podnety typu LOVA – Low Vulnerability Ammunition – to predstavuje zmenu usporiadania a predovšetkým zloženia prachovej náplne (chemického – od prachov na báze nitrocelulózy sa prechádza na málo citlivé zmesi s obsahom pentritu, hexogénu a trinitrotoluénu alebo iných látok).

Druhým výrazným trendom, pozorovateľným predovšetkým u samohybných delostreleckých systémov, je prechod od koncepcie nábojky s nábojnicou ku koncepcii nábojky zloženej z modulov. Modul prachovej náplne je obvykle valcové teleso, ktoré v úplne spáliteľnom puzdre obsahuje všetky potrebné prvky nábojky – vlastnú prachovú náplň, zažíhovač, prípadne aj tlmič plameňa – a často je použitá prachová náplň typu LOVA. Do zbrane sa nabíja postupne niekoľko modulov (moduly pre konkrétny typ zbrane sú obvykle v dvoch veľkostiach) a tým je plne nahradená tradičná premenlivá náplň. Takáto koncepcia umožňuje lepšiu automatizáciu nabíjacie systému zbrane a vypustenie jedného člena posádky, ktorý v tradičnom systéme ručne menil premenlivé náplne v nábojkách. Modulárny systém nábojok tiež umožňuje hospodárnejšie využitie dodaných prachových náplní – v tradičnom systéme premenlivých náplní v nábojnici sú vždy dodávané plné premenlivé náplne a „nadbytočné“ vrecúška sa musia zlikvidovať mimo zbraň a palebného postavenia, čo je komplikované a neefektívne, v systéme modulov zostávajú nepoužité moduly k dispozícii a znižujú objem materiálu potrebného pre znovu nabitie delostreleckého systému (ten je nabitý vždy na plné, t. j. maximálne prachové náplne).

Zbrane s modulárnym systémom nábojky majú iniciátor umiestnený v osobitnom zariadení na zbrani, čo ďalej zvyšuje ich odolnosť pri zásahu nepriateľskými zbraňami.