Nábojnica

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Nábojnica je tenkostenné puzdro, v ktorom je uložená prachová náplň a ostatné muničné diely nábojky. Pri jednotnom náboji spája nábojnica všetky prvky náboja do jedného celku, pri delených nábojoch je samostatným hermetickým dielom.

Materiál nábojníc[upraviť | upraviť zdroj]

Nábojnica býva zhotovená z kovu, spravidla z mosadze, ocele alebo hliníku. Môže byť zhotovená čiastočne alebo celkom aj z nekovových materiálov. Napríklad nábojnice pre brokové náboje majú kovové dno, zhotovené obvykle z tenkého mosadzného plechu, a zvyšok nábojnice je zhotovený z plastu alebo z papiera.

Pre delostreleckú muníciu sa často používajú polospáliteľné alebo spáliteľné nábojnice. Zjednodušujú niektoré mechanizmy zbraní, napríklad na vyťahovanie a vyhadzovanie nábojníc zo zbrane, zjednodušujú celú manipuláciu s muníciou v obmedzenom priestore (napríklad v tankoch), znižujú zamorovanie bojového priestoru tanku spalnými plynmi, ktoré zostávajú v nábojnici po výstrele.

  • Polospáliteľná nábojnica má kovové dno, v ktorom je upevnený iniciátor (obvykle zápalková skrutka) a zvyšok nábojnice je zhotovený z hmoty, ktorá pri výstrele celkom zhorí. Obvykle sa používa špeciálne upravená nitrocelulózová masa. Kovové dno nábojnice zlepšuje manipulačné vlastnosti nábojnice a lepšie utesňuje nábojovú komoru.
  • Spáliteľná nábojnica je celá zhotovená z hmoty, ktorá pri výstrele bezozvyšku zhorí. Zápalka je potom obvykle umiestnená mimo nábojnicu, obvykle v oddelenom zariadení, spojenom s nábojovou komorou zbrane kanálom, ktorým plameň zápalky prešľahne na spáliteľnú nábojnicu, prerazí jej stenu a zapáli výmetnú prachovú náplň.