Náboj (zbrane)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Náboj strelnej zbrane je súbor všetkých muničných častí nevyhnutných k vykonaniu jedného výstrelu.

Pozostáva obvykle zo strely so zapaľovačom a nábojky.

Nábojka obsahuje výmetnú náplň strelného prachu a iniciátor (zápalku alebo zápalkovú skrutku uloženú (obvykle) v nábojnici. Nábojka môže obsahovať aj ďalšie prvky - napríklad viazacie prvky a vymedzovacie vložky, ktoré zabezpečujú správnu geometriu prachovej náplne, zažehovač (váčok so čiernym strelným prachom, ktorý zosilňuje a urýchľuje iniciáciu prachovej náplne), flegmatizátor, odmeďovač (olovený drôt, ktorý znižuje zanášanie hlavne meďou z vodiacich nákružkov striel), tlmič plameňa... Zostava nábojky nemusí byť jeden predmet.

Rozdelenie nábojov podľa spôsobu nabíjania[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jednotný náboj - nabíja sa do zbrane ako jeden predmet - strela a nábojka tvoria jeden celok.
  • Delený náboj - strela a nábojka sa nabíja každá osobitne - typické u húfnic, u diel veľkých kalibrov a moderných ruských tankových kanónov s nabíjacím automatom.
  • Polojednotný náboj - strela a nábojka sa nabíjajú súčasne, ale nie sú spojené do jedného celku.

Historický vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Náboje pre ručné strelné zbrane[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé strelné zbrane boli "predovky" - zbrane nabíjané ústím hlavne. Do hlavne sa vložila (zasunula, nasypala...) odmeraná dávka čierneho prachu a nabijákom zasunula na dno hlavne a utlačila. Strela sa nabila rovnakým spôsobom. Utesnenie strely v hlavni sa dosahovalo roztlačením olovenej strely v hlavni (strely boli spočiatku guľovité, neskôr boli niektoré strely pre tento účel osobitne tvarované) pomocou nabijáku alebo rôznymi pomocnými tesniacimi prvkami (napríklad kúskom kože, alebo textilu). Na panvičku, umiestnenú z vonkajšej strany hlavne sa nasypala ďalšia dávka prachu. Pri zapálení prachu na panvičke prešľahol plameň k hlavnej náplni a strela bola vystrelená z hlavne. Prach bol zapaľovaný luntom, iskrou vykresanou niektorým typom zámku alebo žeravým želiezkom (u diel). Takýto spôsob nabíjania bol pochopiteľne pomalý - dobre vycvičený pešiak zvládol pušku nabiť a vystreliť 2-3 krát za minútu, delostrelcom sa darilo strieľať tak raz za tri minúty z dela malého kalibru, z väčších diel ešte výrazne pomalšie.
Strelci z pušiek tiež začali nosiť vopred odmerané dávky prachu v papierových obaloch, ktoré obsahovali dávku prachu a strelu - obal sa roztrhol, časť prachu sa nasypala na panvičku, zvyšok do hlavne a zabalená strela aj s papierovým obalom sa nabila do hlavne - papier poslúžil ako tesnenie. Prachovnica bola v tom čase relatívne drahá pre použitie u bežných vojakov, používali ju hlavne delostrelci (u diel sa na pavničku dával odlišný, jemnejší, prach ako do hlavne) a poľovníci.
Prvým krokom k zjednodušeniu nabíjania bolo zavedenie perkusnej zápalky po roku 1820. Perkusné zbrane sa značne rozšírili, pretože síce príliš nezrýchlili nabíjanie, ale zbraň sa stala podstatne menej citlivá na počasie, predovšetkým na dážď a vietor.

Prvými zbraňami na jednotný náboj boli ihlovky (Dreyse, Chassepot). Náboj je tvorený papierovým obalom, ktorý obsahuje náplň prachu a strelu. Na dne strely je umiestnená zápalka citlivá na nápich. Záver pušky (je to jedna z prvých zadoviek - pušiek nabíjaných cez dno hlavne) obsahuje dlhú ihlu, ktorá preniká prachovou náplňou až k zápalke v dne strely. Zavedenie ihloviek malo veľký vplyv na taktiku pechoty, ihlovky predovšetkým strieľali rýchlejšie, až desaťkrát za minútu a strelec nemusel pri ich nabíjaní stáť, takže poskytoval výrazne menší cieľ.

Prvé jednotné náboje v podobe, ako ich poznáme dnes, vytvoril v roku 1812 francúz Jean Samuel Pauli - nábojnica bola vysústružená z mosadze. V roku 1835 ďalší francúz, Casimir Lefaucheaux vytvoril náboj s papierovou nábojnicou s mosadzným dnom a s kolíčkovou zápalkou (úder kladivka je na zápalku prenášaný kolíčkom, ktorý prechádza bočnou stenou nábojnice). Ten sa uplatnil predovšetkým ako lovecký náboj. V roku 1849 získal Louis Nicolas Auguste Flobert patent na náboj s okrajovým zápalom. Náboje s okrajovým zápalom však majú niekoľko nevýhod, predovšetkým obmedzený výkon a vyššiu citlivosť pri manipulácii a použití (zápalková zlož je umiestnená v relatívne tenkom a pritom vystupujúcom okraji nábojnice). Vývoj teda pokračoval k nábojom s centrálnym zápalom, u ktorých je zápalka umiestnená v strede dna nábojnice. Náboje s okrajovým zápalom však neboli nikdy celkom opustené a používajú sa dodnes - okrem nábojov Flobert sú to aj obľúbené športové náboje LongRifle kalibru .22 a niektoré ďalšie, menej rozšírené, druhy.

Puškových a pištolových nábojov so stredovým zápalom vzniklo pôvodne niekoľko typov - Perrin, Benet, Schneider a iné, ale časom sa presadili dva, nazývané podľa svojich tvorcov Boxer a Berdan. Zápalka Berdan patentovaná v roku 1866 pozostáva z mosadzného kalíšku s traskavou zložou zalisovaného do dna nábojnice. Kovadlinka je vytvarovaná priamo z materiálu nábojnice. Takéto usporiadanie má väčšina moderných puškových a pištolových nábojov, ktoré majú nábojnice vyrobené z ocele alebo mosadze. Zápalka Boxer patentovaná v roku 1869 obsahuje kovadlinku ako súčasť zápalky. V dnešnej dobe sa zápalka Boxer používa predovšetkým v brokových, signálnych a iných nábojoch, ktorých nábojnice sú vyrobené z menej pevných materiálov, ako plast, papier či hliník.

Na začiatku 20. storočia sa vzhľad a základná konštrukcia náboja pre ručné strelné zbrane (pušky a pištole) ustálila a pretrvala dodnes bez výrazných zmien. Moderný jednotný náboj ručných strelných zbraní teda pozostáva zo štyroch hlavných prvkov: nábojnice, obsahujúcej prachovú náplň, zápalky zalisovanej do dna nábojnice a strely.

Delá[upraviť | upraviť zdroj]

Technický vývoj nabíjania diel bol v mnohom odlišný. Už na konci 15. storočia sa objavuje komorové delo. Vyznačovalo sa tým, že nábojová komora bola oddelená od hlavne a nabíjala sa prachom a strelou mimo delo (postup bol ale prakticky rovnaký ako pri nabíjaní dela). K jednému delu mohlo patriť niekoľko takýchto oddelených komôr - rýchlosť paľby bola teda pri dostatku pripravených komôr na vtedajšiu dobu veľmi vysoká. Komorové delá sa ale príliš nerozšírili, mali menší výkon ako súdobé klasické delá nabíjané ústím hlavne. Problémom je predovšetkým upevnenie komory na hlaveň dela a utesnenie spoju medzi komorou a hlavňou, ktorým unikajú plyny. Technika a technológia výroby v danom období neumožňovala tieto problémy efektívne riešiť, predovšetkým pre delá väčších kalibrov. Na druhej strane, komorové delá umožňovali výrazne väčšiu rýchlosť paľby, takže sa stále používali tam, kde to bolo výhodné, predovšetkým pre ľahšie delá a delá strieľajúce kartáčmi proti pechote a jazde. Uplatnili sa tiež na lodiach a pri obrane pevností.

Druhou cestou, ktorou sa uberal vývoj diel bolo zavedenie papierových obalov na prachovú náplň. Papierové valcovité puzdro obsahovalo vopred odváženú dávku prachu, ktoré sa nabíjala do hlavne dela vcelku. Tým sa zjednodušila manipulácia pri nabíjaní a zlepšila sa pravidelnosť výstrelov a presnosť, pretože množstvo prachu bolo dávkované presnejšie, než pri použití dovtedy používanej prachovej lyžice, ktorou sa prach dávkoval podľa objemu.
Súčasne s tým sa po roku 1803 objavuje nový bojový prostriedok delostrelectva - šrapnel (podľa vynálezcu, anglického plukovníka Shrapnela), delostrelecká strela naplnená puškovými guľami a dávkou čierneho prachu, vybavená časovým zapalovačom.

Rovnako ako u pechotných zbraní sa rozhodujúcim krokom stalo zavedenie diel nabíjaných zo zadu a vybavených drážkovanou hlavňou. Pritom pokusy so zbraňami s drážkovanou hlavňou nabíjanou odpredu sa začínajú objavovať v už začiatkom druhej polovice 19. storočia, ale nemali veľký úspech. Ten prišiel až s celkovou zmenou koncepcie dela. Bronz hlavne bol nahradený oceľou, delá dostali klinové alebo skrutkové závery a drážkované hlavne. A samozrejme, bola zavedená kovová nábojnica s dnovou zápalkou alebo zápalkovou skrutkou. Posledným veľkým zlepšením dela bolo zavedenie brzdovratného zariadenia na prelome 19. a 20. storočia a zavedenie výbušného - trieštivého a trhavého - delostreleckého granátu naplneného účinnou trhavinou. V druhej polovici 20. storočia sa začínajú objavovať delostrelecké zbrane, ktoré používajú polospáliteľné alebo aj spáliteľné nábojky. Výhodou takýchto zbraní je lepšie celkové využitie prachu a úspora materiálu na nábojniciach - treba si uvedomiť, že armádne zásoby delostreleckej munície predstavujú obrovské množstvá materiálu - u stredne veľkej armády sú to milióny kusov delostreleckých nábojov s tisíce ton munície, z toho hmotnosť nábojníc predstavuje často 10-25% podľa kalibru zbraní.

Na rozdiel od nábojov pre ručné strelné zbrane, ktoré sa raz a navždy stali jednotné - so strelou spojenou s nábojnicou do jedného celku, delostrelectvo nikdy neopustilo ani koncepciu deleného streliva - so strelou a nábojnicou oddelenou. Používa teda všetky tri typy nábojov - jednotný náboj, polojednotný náboj i delený náboj. Dôvodov pre takýto prístup je mnoho.

Jednotný delostrelecký náboj je výhodný pre určité kalibre zbraní, ktoré vedú paľbu vždy za približne rovnakých podmienok a vždy rovnakej počiatočnej rýchlosti strely - napríklad tankové a protitankové kanóny, protilietadlové kanóny, delá pobrežnej obrany a podobne. Výhodou jednotného náboja je dobrá manipulácia so strelivom, a z toho vyplývajúca vysoká rýchlosť paľby (pri zvládnuteľnej hmotnosti náboja).
Delený delostrelecký náboj má naopak výhody v prípade, že sa požaduje veľký rozsah počiatočných rýchlostí strely (to je typické napríklad pre húfnice) alebo je hmotnosť nábojky a strely vysoká a prevyšuje fyzické možnosti obsluhy pri manipulácii so strelivom (typické pre delá veľkých kalibrov - napríklad delá hlavného kalibru na vojnových lodiach) . V oddelenej nábojke je možné jednoducho zmeniť množstvo prachovej náplne - náplň je rozdelená na niekoľko častí, podľa požadovanej počiatočnej rýchlosti strely sa časť prachovej náplne z nábojky jednoducho odoberie.

Delá veľkých kalibrov na námorných lodiach (a aj iné veľmi výkonné ďalekonosné delá) používajú dnes takmer výlučne delené strelivo a nepoužívajú nábojnice - prachová náplň je sformovaná do valca (utesnenie nábojovej komory zabezpečuje záver dela) a je zapaľovaná zariadením umiesneným na hlavni dela zvonku. Beznábojnicový systém deleného streliva sa stále viac používa aj u moderných pozemných delostreleckých systémov určených pre nepriamu streľbu. Prachová náplň je rozdelená do niekoľkých čiastkových prachových náplní (obvykle v dvoch veľkostiach v pomere 1:1,5 alebo 1:2,5) a potrebná veľkosť prachovej náplne sa dosiahne skladaním čiastkových náplní pri nabíjaní nabíjacím zariadením. Konečne, posledným použitím deleného streliva je v nabíjacích automatoch sovietskych a ruských tankov, kde sú hlavným dôvodom jeho použitia obmedzené priestory v bojovom priestore tanku.