Národné osvetové centrum
Národné osvetové centrum v Bratislave je objekt, ktorý navrhol architekt Miloš Chorvát roku 1957 a pôvodne sa volal Dom umenia a architektúry. V prehliadke architektonických prác roku 1957 udelili Chorvátovi čestnú cenu druhého stupňa za úvodný projekt tejto významnej budovy. Už toho roku sa začala aj jeho realizácia.
Architektonický výraz v prostredí
Osvetové centrum je pristavané k trom družstevným domom od Emila Belluša zo severnej strany. Trojpodlažný, výtvarne tvarovaný, výstavný pavilón umocňuje šesť podlažná administratívna časť, tvarovo a materiálovo nadvezujúca na susediace družstevné domy. Tento logicky a citovo jednotiaci výraz bol v dobe návrhu centra vzácny. Práve preto doplnenie výrazového charakteru časti stredu mesta je znakom uváženého autorovho prejavu, postaveného na komplexnom pochopení miestnych podmienok.
Hmota
Budova je až prísne symetrická. Nižšia časť je v pôdoryse tvaru predĺženého šesťuholníka, šesť podlažná administratívna budova má tvar podkovy s nádvorím k družstevným domom. Budova má železobetónovú skeletovú konštrukciu. Výrazným tektonickým prvkom domu sú predsadené kovové lamely.
Architektonický rozbor objektu
Hlavný vstup z námestia SNP vedie rovno do spoločenskej a ďalej do výstavnej časti dvoma veľkými schodišťami. V spoločenskej sále sa nachádza vlnitá doska na strope, čo je autorov obľúbený motív inšpirovaný Alvarom Aaltom. Ku kancelárskemu schodisku sa môžeme dostať hneď zo závetria. Z Kolárskej ulice je vjazd do dvora a vstup do zadného schodištia, na ktoré sú napojené dva byty a hospodárska prevádzka ako prísun exponátov, závodná jedáleň, bufet a na poschodiach výpomocné kancelárie. Ústredím pôdorysu je spoločenská časť na prízemí, klubovne, čitárne, bufet a vlastná sála na výšku jedného podlažia. Z predsália vedú dve voľné schodištia do výstavnej časti prvého a ďalej aj druhého poschodia. Tieto dve podlažia sú pripravené na voľnú stavbu výstavných priestorov či kójí. Ich plocha dosahuje 1700 metrov štvorcových a sú presvetlené stropom. Obvodové výstavné trakty majú trojmetrovú svetlú výšku s bočným osvetlením, ktoré možno regulovať lamelami.
Celkovo ak stavbu hodnotíme pri pohľade z vonku či z vnútra, jej tektonickosť (sk - tektonika), textúra povrchov i farebnosť pozdvihujú ducha miesta. Tvarovanie i osadenie objektu harmonizuje s prostredím. Budova Národného osvetového centra je dielo na estetickej a kultúrnej úrovni, cítiť z nej ducha obnovenej ľahkej moderny.
Zdroje
- Dulla, M.: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002.
- Dulla, M.: Slovenská architektúra od Jurkoviča po dnešok. Bratislava, Perfekt 2007.
- Krivošova, J.: Premeny súčasnej architektúry Slovenska. Bratislava, Alfa 1990.
- Kramár, E.: Dom umenia v Bratislave. Projekt 8, 1966, 3.