NK bunka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Schéma väzby NK bunky na vírusom infikovanú bunku, ktorej chýbajú MHC glykoproteíny

NK bunky (NKC, z angl. natural killer cells, čiže prirodzené zabíjačské bunky) sú bunky nešpecifickej (prirodzenej) imunity schopné rozpoznať a zlikvidovať predovšetkým nádorové a vírusom infikované bunky. Z morfologického hľadiska sú zaraďované medzi veľké granulárne lymfocyty, na rozdiel od ostatných lymfocytov však nemajú antigénne špecifické receptory a ich typickým povrchovým znakom je prítomnosť receptoru CD16. Aktivita NK buniek je daná súčtom signálov sprostredkovaných ich aktivačnými a inhibičnými receptormi. NK bunky sú funkciou a nástrojmi cytotoxicity podobné cytotoxickým T-lymfocytom, odlišujú sa však od nich spôsobom aktivácie. V každom jedincovi sa nachádza viacero klonov NK buniek líšiacich sa mierou expresie a kombináciou jednotlivých receptorov. [1]

Receptory NK buniek[upraviť | upraviť zdroj]

Pre reaktivitu NK buniek sú potrebné povrchové receptory (NK receptory), ktoré na základe funkcie rozdeľujeme na tzv. aktivačné (pozitívne) a inhibičné (negatívne). Obe tieto skupiny z hľadiska molekulárnej stavby obsahujú imunoglobulínové a C-lektínové receptory.[1]

Aktivačné receptory[upraviť | upraviť zdroj]

Aktivačné receptory rozoznávajú predovšetkým proteíny vystavované na povrchu buniek v dôsledku bunkového stresu, akými sú niektoré vírusové proteíny a proteíny, ktorých expresia sa zvyšuje pri infekcii bunky alebo pri jej nádorovej transformácii, ale napríklad aj niektoré typy MHC glykoproteínov. Typickým aktivačným receptorom je Fc receptor CD16 (FcγRIII), ktorý aktivuje cytotoxickú odpoveď namierenú proti bunkám opsonizovaným protilátkami triedy IgG. Tento typ reakcie NK buniek sa nazýva cytotoxická reakcia závislá na protilátkach (ADCC, z angl. antibody-dependent cellular cytotoxicity). Iné známe aktivačné receptory patria do skupiny prirodzených cytotoxických receptorov (NCR, z angl. natural cytotoxicity receptors), ktoré rozpoznávajú širokú škálu membránových aj rozpustných ligandov. Ďalšie známe aktivačné receptory sú homodimer Ly49 a heterodimer CD94 : NKG2, oba patriace do rodiny C-lektínových receptorov (angl. C-type lectin family receptors).[2]

Inhibičné receptory[upraviť | upraviť zdroj]

Inhibičné receptory po naviazaní ligandu blokujú aktiváciu cytotoxickej odpovede NK buniek. Väčšina z nich rozpoznáva MHC glykoproteíny I (MHC gp I), ktorých množstvo je výrazne znížené na nádorových a niektorých vírusom infikovaných bunkách. V tom spočíva aj najpravdepodobnejší evolučný význam NK buniek - cytotoxické T-lymfocyty síce tiež reagujú na nádorové a vírusmi infikované bunky, no práve rozpoznávaním antigénov vystavených na MHC gp I. Ak majú cieľové bunky zníženú expresiu MHC gp I, cytotoxické T-lymfocyty ich nedokážu rozpoznať, no dokážu ich rozpoznať NK bunky, ktoré takto môžu byť aj aktivované vďaka nedostatočnému inhibičnému signálu (tzv. "missing-self" hypotéza). Ďalšia skupina inhibičných receptorov sú leukocytárne inhibičné receptory (LIR) so štruktúrou imunoglobulínového typu.[2]

Cytotoxická odpoveď[upraviť | upraviť zdroj]

Cytotoxické mechanizmy NK buniek sú spustené, ak nad inhibičnými signálmi prevážia aktivačné. Tieto mechanizmy sú totožné s mechanizmami cytotoxických T-lymfocytov. Hlavným mechanizmom je tzv. degranulácia, pri ktorej dochádza k transportu cytotoxických granulí NK buniek ku styčnému povrchu s cieľovou bunkou a následnej fúzii cytoplazmatickej membrány NK bunky s membránou granúl a vyliatiu obsahu granúl do priestoru medzi NK bunku a cieľovú bunku. Granule obsahujú enzým perforín, ktorý vytvára póry v membráne cieľovej bunky, čím spôsobuje osmotickú lýzu a umožňuje vstup ďalšieho obsahu granúl (proteázy granzýmy) do cieľovej bunky. Granzýmy štiepia prekurzory ďalších proteáz, tzv. kaspáz, čo vedie ku ich aktivácii a zapnutiu kaskády dejov, ktoré vedú k apoptóze cieľovej bunky. Ďalším dôležitým cytotoxickým mechanizmom je indukcia apoptózy cez povrchový proteín NK buniek Fas-ligand (FasL), ktorý väzbou na Fas receptor aktivuje bunkovú kaskádu vedúcu takisto k apoptickej smrti cieľovej bunky.[1]

Regulačné účinky NK buniek[upraviť | upraviť zdroj]

NK bunky hrajú okrem zabíjania cieľových buniek dôležitú rolu v regulácii ostatných súčastí imunity. Aktivované NK bunky produkujú IFNγ, ktorý aktivuje cytotoxickú odpoveď makrofágov a je jedným z faktorov regulujúcich vznik imunitnej reakcie typu Th1. Ďalšie produkované proteíny majú prozápaľové (TNFα) a imunosupresívne (interleukín IL-10) účinky.[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c HOŘEJŠÍ, Václav a kol. Základy imunologie. 5. vyd. Praha : TRITON, 2013. ISBN 978-80-7387-713-2. Kapitola 11, s. 154-156. (po česky)
  2. a b Bellora, Francesca et al. (2013). "Human NK cells and NK receptors". Immunology letters 161 (2): 168-173. DOI:10.1016/j.imlet.2013.12.009.
  3. Ashkar, Ali A. (2000-07-17). "Interferon γ Contributes to Initiation of Uterine Vascular Modification, Decidual Integrity, and Uterine Natural Killer Cell Maturation during Normal Murine Pregnancy". The Journal of Experimental Medicine 192 (2): 259–270. DOI:10.1084/jem.192.2.259. PMID 10899912. z 2014-11-04.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]