Odchod Ukrajincov za prácou do Tretej ríše

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Odchod Ukrajincov za prácou do Tretej ríše bol proces odchodu a neskôr i násilného presunu ekonomicky činného obyvateľstva Ukrajiny, ktorá bola okupovaná nacistickými vojskami do Tretej ríše. Pôvodne boli Ukrajinci príjmaní pri dobrovoľných náboroch. Po mobilizácii ďalších Nemcov do armády, najmä po porážke pri Stalingrade, ochabnutí záujmu o prácu v okupovaných krajinách, a najmä po prechode Nemecka do stavu totálnej vojny sa však nábor zmenil na násilnú deportáciu a nútenú prácu. Tento proces bol súčasťou totálneho nasadenia (Totaleinsatz) a týkal sa jednak bežných prác v priemysle a poľnohospodárstve, tak aj otrockých prác, kde dochádzalo k vysokému počtu úmrtí.

Spočiatku mnoho Ukrajincov samých prejavilo záujem pracovať mimo svojej vlasti v Tretej ríši[1], pretože chceli získať odbornú kvalifikáciu a zachrániť sa pred ťažkými podmienkami vo svojej vlasti, ktorá vtedy bola okupovanou krajinou na okraji vojnovej oblasti. V dôsledku zmien vyvolaných vojnou v samotnom Nemecku, sa podmienky takto zamestnaných ľudí prudko zhoršovali. Po tom, čo začali prenikať na verejnosť správy o tom ako Nemci kruto zaobchádzajú s pracovnou silou z východných krajín a aký plat za svoju odvedenú prácu títo pracovníci dostávajú, záujem o ňu rýchlo ochladol. Bolo to však v období, kedy bola pracovná sila v Nemecku kvôli odchodu mužov na front najžiadanejšia. Nacisti preto prikročili k násilnému odsunu, ktorému sa spoločne s ďalšími nábormi pre prácu v Nemecku, snažila väčšina Ukrajincov vyhnúť.

Po lete 1943 začali nemecké vojská pri ústupe z okupovaných oblastí ZSSR aplikovať taktiku spálenej zeme. Tú po prvýkrát, napríklad v oblasti povodia Dnepra práve na Ukrajine, spojili s masívnym násilným odsunom obyvateľstva.

Krutosť nacistických najvyšších predstaviteľov na Ukrajine (ale aj v ďalších okupovaných oblastiach ZSSR) sa naplno prejavila vo vzťahu k mestskému obyvateľstvu a inteligencii, ku ktorým sa dostávalo čím ďalej tým menej potravín. Výsledkom tohto ťahu bol hladomor, na následky ktorého sa ľudia začali z miest sťahovať na dedinu[2]. Navyše príslušníkov inteligencie začal šéf SS Heinrich Himmler vo veľkom likvidovať. Okrem zastavenia prísunu potravín do miest Nemci kontrolovali aj ukrajinské školstvo; doterajšiu 12 ročnú dochádzku znížili na tri roky s odvovodnením, že sú pre Ukrajincov viac ako dostatočné. Zmeny nastali aj v spoločenskom živote Nemcov a Ukrajincov. Aby sa zistilo, kto je voči komu nadriadený, nacisti zriadili v mestách miesta, kde sa ukrajinské obyvateľstvo mohlo slobodne pohybovať (niečo podobné ako geto). (Dokonca bolo presne určené, v ktorej časti električky sa môžu Ukrajinci viezť!)[3]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. ^  V období rokov 1942 - 1945 ich podľa nemeckých štatistík z obdobia druhej svetovej vojny pracovalo v Nemecku z 2,8 milióna ľudí až 2,3.
  2. ^  Kyjev v tomto období zaznamenal úbytok až 60 000 obyvateľov a Charkov, z ktorého bolo za prácou do Nemecka vyvezených okolo 120 000 ľudí - z toho 30 000 zastrelili a 80 000 pomrelo hladom - utrpel najväčšiu škodu.
  3. ^  Situácia v ukrajinskom Reichkomisariate bola zo všetkých oblastí Ukrajiny, ktoré boli pod kontrolou nacistov najextrémnejšia. Hoci podobné podmienky existovali aj v iných oblastiach okupovaných Nemcami, medzi týmito regiónmi boli predsalen maličké rozdiely. Spoločným menovateľom všetkých oblastí Ukrajiny bol vývoz Ukrajincov za prácou do Nemecka, vyhladzovanie ukrajinského obyvateľstva a mnoho ďalších beštiálnych opatrení. V Haliči však aj napriek tomu vznikol Ukrajinský poľnohospodársky výbor, ktorý sa v marci roku 1942 zlúčil s Ukrajinským centrálnym výborom v Krakove. Jeho úlohou bolo aj naďalej chrániť záujmy celého ukrajinského obyvateľstva, ktoré sa pokúšal vtiahnuť späť do ukrajinských miest, aby v nich tvorili zase väčšinu.

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

  • O. Subteľnyj. Ystorija Ukrajiny. Kyjiv, 2006.