Optická tlačiareň

35 mm optická tlačiareň s dvoma premietacími hlavami, ktorá sa používa na vytváranie špeciálnych filmových efektov. Naľavo možno vidieť svetlo z premietacej lampy. Bod A označuje prvé okienko na celuloidový pás, v bode B sa nachádza objektív premietajúci film z bodu A do druhého okienka, bodu C. Bod D označuje objektív kamery, bod E predstavuje hľadáčik kamery a bod F je ovládanie uzávierky. Ťažká základňa (bod G) obsahuje všetky elektronické komponenty na ovládanie tlače.

Jednoduchá 16 mm optická tlačiareň J-K s použitím kamery Bolex.

Optická tlačiareň je zariadenie pozostávajúce z jedného alebo viacerých filmových projektorov mechanicky spojených s filmovou kamerou. Umožňuje filmárom opätovne nasnímať jeden alebo viac filmových pásov. Optická tlačiareň sa používa na vytváranie špeciálnych efektov vo filmoch alebo na kopírovanie a obnovu starého filmového materiálu.

Medzi bežné optické efekty patria roztmievačka, zatmievačka, spomalený záber, zrýchlený záber a matte kompozícia. Zložitejšie snímky môžu zahŕňať desiatky prvkov, ktoré sa spoja do jednej scény.

Dejiny

Prvé jednoduché optické tlačiarne boli zhotovené začiatkom 20. rokov 20. storočia. Linwood G. Dunn tento koncept rozšíril v priebehu 30. rokov 20. storočia a počas druhej svetovej vojny ho fotografické jednotky Ozbrojených síl Spojených štátov poverili návrhom optickej tlačiarne, ktorú by bolo možné objednať ako bežný tovar, podobne ako fotoaparát. Vývoj pokračoval až do 80. rokov 20. storočia, keď sa tlačiarne riadili prostredníctvom minipočítačov. Významnými príkladmi použitia optickej tlače sú matte kompozície vo filme Hviezdne vojny (1977).

Koncom 80. rokov 20. storočia začala optické efekty nahrádzať digitálna kompozícia. V polovici 90. rokov sa počítačová grafika vyvíjala tak, aby konkurovala a prekonala to, čo bolo predtým možné len pomocou optických tlačiarní, a mnohí dnes považujú optickú tlač za úplne zastaranú. Zdokonalenia filmových skenerov a záznamových zariadení umožňujú spracovať kompletný celovečerný film pomocou počítačov, aplikovať naň špeciálne efekty a potom ho spracovať späť na celuloidový pás.

V súčasnosti sa optická tlač používa najmä ako umelecký nástroj experimentálnych filmárov, na vzdelávacie účely alebo na fotochemické reštaurovanie filmov. Ako technika je obzvlášť užitočná na zhotovovanie kópií maľovaných alebo fyzicky upravených filmov.

Vizuálne efekty vytvárané optickou tlačou

Prechody

Spočiatku za prechody, ako napríklad roztmievačka a zatmievačka, zodpovedal skúsený kameraman, ktorý ich musel vykonávať počas natáčania. S príchodom optických tlačiarní sa však tieto efekty mohli vykonávať dodatočne, s väčšou kontrolou a bez rizika zničenia pôvodného negatívu.

• Na vytvorenie prechodu zatmievačky sa do hlavy tlačiarne vloží pozitívna kópia záznamu scény a kamera ju políčko po políčku presníma. Zatmievačka sa vytvára postupným zatváraním uzávierky kamery, čím sa znižuje množstvo svetla, ktoré preniká do novej kópie záberu.
• Pri vytváraní prechodu roztmievačky si strihač prezrie dve časti záberov a označí, kde sa tento typ prechodu začne a kde skončí. Záber prvej scény sa vloží do hlavy tlačiarne a presníma sa pomocou postupného zatvárania uzávierky, aby sa vytvorila klasická zatmievačka. Záber z druhej scény sa potom vloží do hlavy tlačiarne a vykoná sa druhá expozícia na záber, z ktorého sa presnímala prvá scéna. Tentokrát sa uzávierka postupne otvára v rovnakom časovom úseku, v akom sa predtým zatvorila. Druhá scéna sa postupne objavuje, zatiaľ čo prvá scéna zmizne do čierna, pričom sa scény objavia spoločne ako prechod z jednej do druhej.

Okrem týchto základných prechodov možno dosiahnuť rôzne prepracované prechody. Jednoduchý prechod z jedného záberu do druhého sa vytvorí nastavením kamery pomocou posuvnej clony, ktorá sa posúva mechanicky. Pri kopírovaní prvého záberu sa clona posúva horizontálne, vertikálne alebo diagonálne, čím sa obraz postupne stmavuje a časť záberu zostáva neexponovaná. Počas prechodu druhého záberu cez tlačiareň sa film z kamery znova nasvieti a clona zopakuje pohyb v protismere, čím sa druhý záber vytlačí na neexponované oblasti filmu. Výsledkom je prechod, v ktorom sa jeden záber nahradí druhým, akoby sa pohybovali po plátne.

Posúvaním hlavy projektora na jednu stranu rovnakou rýchlosťou ako posuvná clona môže clona vytvoriť tzv. push efekt, keď jeden obraz odtláča druhý z premietacej plochy.

Optické triky

Optická tlačiareň, ktorá sa pôvodne využívala na jednoduché kópie alebo prechody, sa môže stať primárnym nástrojom na kreatívnu manipuláciu s filmovým materiálom. Niektorí filmári ju používajú dodnes.

• Ak si scéna naháňačky vyžaduje väčší účinok, počas tlače možno zo záberu vynechať každé 3 alebo 4 políčko, aby sa akcia urýchlila. Na druhej strane v scéne, ktorá sa zdá byť príliš rýchla, sa môžu snímky počas tlače duplikovať, aby sa akcia spomalila. Premietaním a kopírovaním jednej snímky možno vytvoriť zmrazený záber (technika, ktorú použil L.B. Abbot v záverečnom zábere filmu Butch Cassidy a Sundance Kid, 1969).
• Priblížením kamery k projektoru možno pôvodný obraz prerámovať, napríklad z dôvodu odstránenia nežiadúceho objektu, ako je mikrofón, alebo zmeny širokého záberu na detailný.
• Záber pôvodne nakrútený bez pohybu kamery možno animovať pridaním panorámy alebo zoomu počas procesu kopírovania. Nakláňanie kamery zo strany na stranu počas tlače dodáva statickým prvkom nasnímaným v štúdiách efekt vlniaceho sa mora.
• Pridaním filtrov do kamery je možné zmeniť scény nasnímané počas dňa na scény v nočnom prostredí, urobiť z jasného dňa hmlistý alebo pridať žiarivý západ slnka na zamračenú oblohu.
• Jednoduché rezacie masky môžu vytvárať zábery snímané cez kľúčovú dierku alebo pohľad z ďalekohľadu či periskopu. Podobné postupy môžu zachrániť aj zábery, ktoré by inak boli nepoužiteľné. Počas strihania filmu Flaming Gold (1933) sa zistilo, že okoloidúci kamión má na boku napísanú nevhodnú vetu. Zábery sa poslali do optického oddelenia, kde sa pred kameru umiestnil diapozitív na skle a hanlivé slová sa vymazali jemnou mastnou ceruzkou. Diapozitív sa posúval záber po zábere tak, aby nasledoval prechádzajúci kamión, a príslušné slová sa rozmazali bez toho, aby bolo možné túto úpravu vidieť vo filme.
• Zakrytím rôznych oblastí negatívu kamery možno na jednej snímke filmu urobiť niekoľko rôznych expozícií a vytvoriť tak komplexné viacobrazové zábery. Na vytvorenie záberu so štyrmi rôznymi obrazmi sa napríklad pred kameru vloží matte zariadenie, ktoré zakryje tri štvrtiny záberu, a potom sa obraz premietne na nezakrytú oblasť filmu. Film v kamere sa potom previnie a vloží sa nová rezacia maska, ktorá tentoraz odhalí inú štvrtinu záberu. Na túto oblasť sa vytlačí ďalší obraz a tak ďalej, až kým sa na každej štvrtine záberu neexponuje iný obraz. Túto metódu použili vo filme Grand Prix (1966), kde viaceré obrazy informovali diváka o rôznych udalostiach, ktoré sa súčasne odohrávajú na automobilových pretekoch.
• Sofistikované pohyblivé zábery s rozdelenou obrazovkou je možné dosiahnuť výlučne na tlačiarni pomocou variácie posuvnej clony, ktorá sa používa na vytváranie plynulých prechodov. Scény vyžadujúce interakciu dvoch prvkov, ktoré sa z praktických alebo bezpečnostných dôvodov nemôžu natáčať súčasne, sa dajú namiesto toho natočiť v dvoch záberoch a potom selektívne vytlačiť spolu, aby sa vytvorila presvedčivá kompozícia. V niektorých scénach vo filme Wonder Man (1945) musel Danny Kaye hrať jednovaječné dvojčatá. Pod dohľadom Johna P. Fultona sa každý záber nakrútil dvakrát (raz pre každé dvojča) a zakaždým sa hercove pohyby starostlivo naplánovali tak, aby zodpovedali pohybom jeho „dvojčaťa“. Počas nakrúcania zostala kamera fixovaná v jednej polohe a dbalo sa na to, aby herec nevstúpil do časti záberu, ktorú neskôr obsadí jeho dvojča. V optickom oddelení sa na kameru premietali obrazy z jedného zo záberov. Keď scéna ukazovala prvé dvojča, na kameru sa umiestnilo nepriehľadné zariadenie, ktoré rozdeľovalo obrazovku a zabezpečovalo, aby bola viditeľná len oblasť, ktorú zaberá herec. Potom sa film z kamery previnul a vytlačili sa naň zábery druhého dvojčaťa, pričom sa použilo inverzné krycie zariadenie, aby sa odkryli len časti, ktoré nebolo možné vidieť pri prvej kópii. Zabezpečiť, aby sa dve pohyblivé krycie zariadenia dopĺňali snímka po snímke, bola precízna práca, ale výsledok umožnil, aby dvaja Danny Kayesovia spolu pôsobili presvedčivo a prechádzali sem a tam po zábere spôsobom, ktorý by bol pri použití kamery s rozdelenou obrazovkou nemožný.

Optická kompozícia

Optické tlačiarne sa používali na vytváranie mnohých vizuálnych trikov, hoci ich najdôležitejšou funkciou bola možnosť kombinovať viaceré prvky travelling matte záberov na vytvorenie konečného zloženého obrazu. (Techniky digitálnej kompozície v súčasnosti ďaleko predstihli metódy optickej kompozície, hoci tie sa stále používajú.)

Bežné chyby optickej tlače

Ako pri každom analógovom procese, aj každá opätovná tlač znehodnocuje políčko, podobne ako ďalšie fotokópie ničia kvalitu fotokópií. Dobre vykonané kontaktné kopírovanie vo všeobecnosti spôsobuje menšiu degradáciu, pokiaľ je kontakt medzi negatívom a tlačeným filmom dokonalý. V opačnom prípade môže optická tlač zvýrazniť zrnitosť a akékoľvek nedokonalosti negatívu. Takisto pri každej novej a inej expozícii a tlači filmu je problém zladiť farby. Za normálnych okolností sa práca tlačiara obmedzovala len na časti, ktoré si vyžadovali roztmievačku. Pôvodný filmový materiál sa prelínal v strednej rovine s opticky vytlačeným prechodom a často spôsoboval zjavnú zmenu kvality obrazu, keď k prechodu došlo.

Od požadovaného efektu závisia ďalšie problematické výsledky, najmä nepresnosť zarovnania v matte kompozícii. Z tohto dôvodu sa zábery, s ktorými sa malo manipulovať cez optickú tlačiareň, často natáčali na filmové formáty väčšie ako zvyšok projektu. Zastarané formáty, ako napríklad VistaVision, sa preto používali aj mnoho rokov po tom, ako sa od nich upustilo pri natáčaní bežných scén, pretože veľký rozmer ich snímky zabezpečoval väčšiu jasnosť a znižoval veľkosť zrna pri opätovnej tlači a problémy so zarovnaním, ktoré už neboli zjavné.

Existujú chyby, ktoré nezávisia od samotnej optickej tlače, ale od detailov.

Reštauračná tlač

Škrabance, ošúchania, stopy na okrajoch filmového pásu spôsobené tesným prevíjaním filmu a iné škvrny sú bežným problémom filmov určených na reštaurovanie. Väčšina týchto škrabancov sa nachádza na zadnej strane filmu, na priehľadnom substráte, ktorý tvorí filmový základ, a nie na fotografickej emulzii na prednej strane, ktorá nesie skutočný filmový obraz. Pri bežnom procese kopírovania filmu prechádza v optickej tlačiarni cez filmový základ kolimované svetlo, ktoré osvetľuje emulziu. Akékoľvek škrabance, ošúchania atď. na filmovom základe spôsobujú, že svetlo sa ohýba takým spôsobom, že na duplikovanom filme vznikajú svetlé alebo tmavé kópie škrabancov (v závislosti od toho, či sa kópia tvorí z negatívneho alebo pozitívneho originálu). Táto difrakcia svetla je spôsobená rozdielom v indexe lomu základu a vzduchu.

Ak je možné tieto škrabance a ošúchania predvídať a zabrániť ich skopírovaniu na novej tlači, ušetrí sa celá oblasť reštaurátorských prác. Tento problém vyriešia tri spôsoby. Po prvé možno jednoducho zväčšiť nepoškodenú časť filmu. To sa uplatňuje najmä vtedy, keď sa poškodenie obmedzuje na okraje.

Druhý spôsob je tlač pomocou mokrého premietacieho okienka. Premietacie okienko je zariadenie, ktoré drží film pri premietaní každej snímky. Toto mokré okienko je naplnené tekutinou, ktorá pokrýva film pri jeho udržiavaní, pričom sa tekutina podľa potreby neustále dopĺňa.

Tlač pomocou mokrého okienka eliminuje lom svetla vyplnením poškodených častí filmového základu perchlóretylénovou tekutinou, ktorá má približne rovnaký index lomu ako základ. Keďže kvapalina dočasne vytlačí vzduch zo škrabancov a ošúchaní, k refrakcii už jednoducho nedochádza, takže defekty sa v novej tlači neukazujú. Použité svetlo je plne kolimované ako pri štandardnej optickej tlači a film sa počas procesu nepoškodí. Táto metóda nefunguje, ak sú ryhy dostatočne hlboké na strane emulzie a odstránili časť striebra alebo farbiva z obrazu na pôvodnom filme.

Tretí spôsob zahŕňa vloženie difúzneho filtra medzi kolimované svetlo a film. Tým sa odstráni premietanie malých chýb na zadnej strane pôvodného filmu na novú kópiu, pretože svetlo preniká do škrabancov z viacerých smerov namiesto toho, aby sa dostalo na zadnú stranu filmu v dokonalých rovnobežných líniách. Svetlo vychádzajúce na druhej strane bude preto aj naďalej rozptýlené, vďaka čomu sa škrabanec na novej kópii tak výrazne nezobrazí. (Zaostrením sa zachytí len požadovaný obraz na povrchu emulzie.) Touto metódou sa dosiahne lepšie zaostrené zachytenie pôvodných záberov. Nedokáže však odstrániť hlboké škrabance, takže je menej účinná ako tlač pomocou mokrého okienka.

Viacnásobné optické tlačiarne

Quad

Optické tlačiarne sa tradične skladajú z jedného, prípadne z dvoch projektorov, ale optické oddelenia začali vyrábať stroje s doplnkovými projektormi, aby sa vyrovnali rastúcemu dopytu po moderných špeciálnych efektoch. Nakoniec sa začali vyrábať optické tlačiarne s 3 alebo dokonca 4 projektormi.

Pre prácu spoločnosti ILM (Industrial Light and Magic) na filme Impérium vracia úder (1980) navrhol vedúci efektov Richard Endlund štvorhlavovú optickú tlačiareň, ktorá získala Cenu Akadémie a stala sa známou ako „Quad“. „Quad nám nesmierne šetrila čas, keď sme pracovali na filme Impérium vracia úder,“ spomína Endlund. „Quad mala dva projektory namontované v pravom uhle k dvom ďalším projektorom. Projektory, ktoré zvládali štandardný 35 mm formát a film VistaVision, premietali svoje zábery na optický hranol, ktorý ich spojil a presmeroval do kamery. Pomocou tlačiarne Quad bolo možné vytvoriť jednoduchý travelling matte záber v jedinom prechode, zatiaľ čo komplikované zábery obsahujúce niekoľko stoviek prvkov, ako napríklad zábery naháňačky na asteroidovom poli vo filme Impérium vracia úder, sme mohli vytvoriť za zlomok času, ktorý by bol inak potrebný na ich vytvorenie na tradičnej tlačiarni.“

Endlundova tlačiareň Quad bola prvou tlačiarňou používajúcou špeciálne skonštruované telecentrické šošovky, ktoré pomohli vytvoriť vysoko presné matte zábery. „Keď bežné šošovky vyžarujú svetlo, šíri sa smerom von v kužeľovitom tvare,“ vysvetľuje Endlund. „Keď na nejakom objekte zmeníte zaostrenie, nielenže sa objekt rozostrí, ale zmení sa aj jeho veľkosť. Telecentrické šošovky však vyžarujú úplne paralelné lúče svetla, čo znamená, že môžeme meniť zaostrenie matnice, ale nezmení sa veľkosť, ako by sa to stalo za normálnych okolností. Stručne povedané, mohli sme mať matnicu v zadnom projektore tlačiarne a prvok na oddeľovanie farieb v prednom projektore. Potom sme mohli mierne zmeniť zaostrenie matnice, aby sme rozmazali okraje a lepšie prispôsobili prvok. To nám umožnilo vytvoriť mimoriadne jemné matte zábery.“

Mikropočítačové optické tlačiarne

V polovici 80. rokov 20. storočia začali počítače ovplyvňovať všetky oblasti filmovej produkcie a začlenili sa do nových optických tlačiarní, ktoré umožňovali presné a opakovateľné ovládanie zaostrenia, kamery, pohybu projektora a úrovní expozície. „V spoločnosti Boss Films sme skonštruovali dve najpresnejšie optické tlačiarne, aké sa kedy vyrobili,“ hovorí Endlund. „ZAP (vzdušná optická tlačiareň) a Super Printer boli absolútne spoľahlivé 70 mm tlačiarne. Presnosť nastavenia matte efektu sme mohli ovládať na tisíciny centimetra. Fotochemický proces optickej tlače je však v konečnom dôsledku chybný. Minuli sme státisíce dolárov na skonštruovanie presného vybavenia a každú fázu procesu sme kontrolovali, ako najlepšie sme vedeli. Optické procesy však ovplyvňujú premenné, ako napríklad teplota, kvalita chemického kúpeľa, ktorý sa v laboratóriu v ten deň použije na vyvolanie filmu, zmeny napätia, slabé lampy, vyblednuté filtre a tak ďalej a tak ďalej. Existuje toľko premenných, že aj s najlepším vybavením na svete sa dobrá optická kompozícia čiastočne spolieha na vedu, zručnosti a trochu šťastia.“

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Optická tlačiareň

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Impresora óptica na španielskej Wikipédii.