Orientačné číslo

„Staré“ a „nové“ domové číslo na spoločnej tabuľke v Guntramsdorfe v Dolnom Rakúsku

Orientačné číslo (do 31. decembra 1970 číslo orientačné) je na Slovensku číslo, ktoré má obec (ak má systém ulíc s názvami) dovolené prideliť ako unikátne každej budove v rámci ulice či námestia obce; katastrálne územie môže mať paralelne svoje číslovanie orientačnými číslami. Orientačné čísla sú upravené vyhláškou č. 31/2003 Z.z. a zákonom č. 369/1990 Zb. Obdobné číslo dnes existuje v Česku („číslo orientační”) a v minulosti v Česko-Slovensku a v habsburskej monarchii („Orientierungsnummer”).

V dnešnom Rakúsku má už názov orientačné číslo ("Orientierungsnummer") oficiálne iný význam než v minulosti (pozri nižšie).

Habsburská monarchia

Súpisné čísla (starší slovenský názov: konškripčné čísla, nem. vtedy Conscriptionsnummer) boli v habsburskej monarchii zavedené už po roku 1770, spočiatku však neboli stabilizované. Vo väčších mestách časom prestávali byť použiteľné na orientáciu. Vo Viedni po uverejnení Dočasného mestského poriadku roku 1850 poveril magistrát stavebný úrad, aby prečísloval domy v meste. Právny základ na prechod z konskripčného číslovania (Conscriptionsnummerierung, C.-Nr.) na orientačné číslovanie (Orientierungsnummerierung, O.-Nr.) vytvoril cisársky výnos o sčítaní ľudu z z 23. marca 1857, podľa ktorého mohlo byť vo veľkých mestách zavedené číslovania podľa ulíc (§ 11: „Pre rozľahlé mestá sa môže uskutočniť aj číslovanie podľa ulíc“). Táto veta bezprostredne nadväzuje na ustanovenie, že číslovanie má postupovať podľa polohy domov tým najvhodnejším spôsobom v aritmetickom poradí a mestské časti a predmestia, ktoré majú svoje vlastné mená, musia sa oddeliť vzhľadom na číslovanie.

Viedenská mestská správa uznesením mestského zastupiteľstva z 2. mája 1862 poverila, pravdepodobne so súhlasom vlády, podnikateľa Michaela Winklera, rodáka z moravského Místku, zavedením systému obojstranného číslovania podľa ulíc, v ktorom sú radiálne ulice očíslované vzostupne preč od centra mesta a priečne ulice v smere hodinových ručičiek, pričom nepárne čísla domu sú priradené k ľavej strane ulice. Preto sa toto číslovanie v Rakúsku niekedy nazýva Winklerov systém číslovania domov. Okolo roku 1867 podobný systém zaviedli aj napríklad Brno a Praha. Winklerův viedenský systém však bol oveľa zložitejší: farba tabuľky vyznačovala mestský obvod, v priečnych uliciach (súbežných s okruhom okolo mesta) boli použité oválne tabuľky miesto hranatých atď.

Predlitavsko

Vyššie uvedené pravidlá z 23. marca 1857 boli ešte upravené v roku 1868 a potom v súvislosti s ďalším sčítaním ľudu v roku 1869 pre územie Predlitavska. Na záver § 6 zákona o sčítaní ľudu z roku 1869 uvádza (citované v dobovom českom preklade): „V městech a jiných větších osadách mohou se domy také číslovati dle ulic a placů.“ V tomto systéme však stále nešlo o čísla určujúce polohu v rámci ulice, ale iba o to, že každá ulica bola de facto konsripčnou osadou a nové čísla sa prideľovali z konca číselného radu bez ohľadu na polohu domu v ulici. Podľa § 4 mohol byť sled čísiel ďalšou výstavbou narušený: „Dům nově vystavený, i kdyby byl mezi dvěma domy již číslovanými, obdrží poslední číslo v místě, a byly-li by v některém městě nebo i některé osadě domy číslovány dle ulic (§. 6.), poslední číslo v ulici (na place). Bylo-li by však tu, kde se mezi domy nový dům vystaví, některé číslo prázdné, obdrží nový dům toto prázdné číslo.“

Rakúsko

V dnešnom Rakúsku je oficiálnym ekvivalentom slovenského orientačného čísla „Hausnummer“ (doslova číslo domu), kým orientačné číslo („Orientierungsnummer“) je dnes súhrnné označenie pre súpisné číslo („Konskriptionsnummer“), Hausnummer alebo číslo pozemku („Grundstücksnummer“). Ku každej adrese musí byť priradené orientačné číslo. Orientačným číslom môže byť číslo domu, súpisné číslo alebo číslo pozemku. „Hausnummer“ je označenie jedinečné v rámci ulice, pričom týmto označením môže byť číslo alebo písmeno. Číslo pozemku sa používa ako „Orientierungsnummer“ v prípadoch, keď dom nemá pridelené „Hausnummer“ ani "Konskriptionsnummer", napríklad v prípade nedokončených stavieb alebo kostolov.

Česko-Slovensko

Česko-slovenský zákon č. 266/1920 Sb. z. a n. upravuje v § 12–20 číslovanie domov veľmi podobne ako rakúsky zákon z roku 1869. Iba nepatrná zmena formulácie viac zdôrazňuje, že orientačné číslovanie sa používa popri základnom číslovaní: „V městech a v rozsáhlejších obcích může býti vedle toho číslováno podle ulic a náměstí.“ Domové číslo, bez ohľadu na systém číslovania, nazýva zákon iba slovom „číslo“, bez prívlastkov. Táto úprava platila až do 11. júna 1960. Vykonávacie vládne nariadenie 324/1921 Zb. sa číslami domov vôbec nezaoberá.

K roku 1948 je doložené, že sa orientačné čísla volali „nové čísla“.

Zákonom 65/1960 Zb. o národných výboroch bol zákon 266/1920 Sb. z a n. s účinnosťou od 12. júna 1960 bez náhrady zrušený.

Vykonávacia vyhláška Ústredného úradu pre veci národných výborov č. 97/1961 Zb. o názvoch obcí, označovaní ulíc a číslovanie domov, s účinnosťou od 22. septembra 1961 v § 6-9 zaviedla novú terminológiu, ktorá rozlišuje jednotlivé typy čísel: popisné číslo, poradové evidenčné číslo a číslo orientačné. Čísla orientačné sa spomínajú v § 7 ods. 2 a 3: „V mestách alebo väčších obciach môžu mať budovy každej ulice alebo každého iného verejného priestranstva pre uľahčenie orientácie tiež čísla orientačné. Tabuľky s číslami popisnými a s číslami orientačnými sa umiestňujú pri vchode tak, aby boli viditeľné z verejnej komunikácie.“

Slovensko

Vyhláška slovenského ministerstva vnútra č. 93/1970 Zb., na Slovensku s účinnosťou od 1. januára 1971 nahradila česko-slovenskú vyhlášku. Táto vyhláška v § 13 explicitne naznačila metódu používania orientačných čísel: „Pre orientáciu na uliciach a iných verejných priestranstvách, ktoré sú označené názvami, majú všetky budovy aj orientačné číslo. Označenie orientačným číslom sa vykonáva podľa zásad uvedených v § 12 ods. 2 tejto vyhlášky s tým, že číslovanie na každej ulici a inom verejnom priestranstve je samostatné. Budovy možno označiť na jednej strane ulice alebo iného verejného priestranstva párnymi a na druhej strane nepárnymi orientačnými číslami. Ak má obec schválený zastavovací plán, treba rezervovať orientačné čísla so zachovaním príslušného poradia aj na nezastavané parcely.“ Vyhláška tiež striktne stanovila jednotne pre celé Slovensko rozmery aj farby tabuliek pre všetky tri typy čísel, vrátane grafických vzorov v prílohe. Orientačné číslo malo byť červené na bielom podklade na tabuľke s rozmermi 25x20 cm s číslicami vysokými 10 cm. Náklady na obstaranie, pripevnenie a udržiavanie všetkých troch typov tabuliek mali hradiť vlastníci (užívatelia) budov a objektov.

Túto vyhlášku nahradil s účinnosťou od 19. decembra 1990 zákon Slovenskej národnej rady č. 517/1990 Zb. o územnom a správnom členení Slovenskej republiky. Spôsob číslovania je tu opísaný veľmi podrobne priamo v zákone, teda ani nebol potrebný vykonávací predpis. Používanie orientačných čísel upravuje § 10 v troch odsekoch. „Na orientáciu na uliciach označených názvami má každá stavba a v nej každý samostatný vchod aj orientačné číslo. Každá ulica označená názvom má samostatný číselný rad orientačných čísiel. Číselný rad orientačných čísiel začína spravidla od stredu obce. Stavby na ľavej strane ulice majú nepárne čísla a na pravej strane párne čísla číselného radu orientačných čísiel. Ak sú na ulici prieluky určené na zastavanie, treba v číselnom rade orientačných čísiel počítať s orientačnými číslami pre budúce stavby.“ V § 13 ods. 3 sa novo rozlišuje spôsob umiestnenia orientačného čísla od spôsobu umiestnenie súpisného čísla: „Orientačné číslo sa umiestňuje z čelného pohľadu po pravej strane od vchodu do stavby tak, aby bolo viditeľné z verejného priestranstva. Tabuľka so súpisným číslom sa umiestňuje na vonkajšej strane stavby, ktorej sa týka.“

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky je opäť stručnejší. Orientačným číslam venuje krátky § 13, kde sa uvádza: „Na orientáciu na uliciach a iných verejných priestranstvách označených názvami má každá stavba a v nej každý samostatný vchod aj orientačné číslo. Každá ulica a iné verejné priestranstvo označené názvom majú samostatný číselný rad orientačných čísiel.“ V § 15 splnomocňuje ministerstvo vnútra na vydanie vykonávacieho predpisu a v § 14 ods. 1 novo stanovuje, že „o spôsobe číslovania stavieb súpisnými a orientačnými číslami a o vzore tabuliek rozhoduje obec“.

Vykonávajúca vyhláška 347/1997 Z. z. v § 5 stanovuje zásady orientačného číslovania:

• Číselný rad orientačných čísel sa začína číslom 1 spravidla od stredu obce. Pri lineárnej zástavbe majú stavby v smere od stredu obce na ľavej strane ulice nepárne čísla a na pravej strane párne čísla číselného radu orientačných čísel.
• Ak sú na ulici prieluky určené na zastavanie, treba vyčleniť v číselnom rade orientačné čísla pre budúce stavby.
• V prípade bodovej zástavby sa orientačné číslo určí tak, aby bolo čo najvýhodnejšie z orientačného hľadiska, ako aj z hľadiska jeho začlenenia do číselného radu orientačných čísel ulice.
• Ak je potrebné v číselnom rade orientačných čísel vytvoriť nové orientačné číslo z dôvodu prestavby alebo stavebnej úpravy, obec ho vytvorí tak, že k najbližšiemu nižšiemu zo susediacich orientačných čísel pridá veľké písmeno abecedy.

Kým zákon z roku 1990 stanovil rozdielny spôsob umiestnenia pre súpisné a orientačné číslo, vyhláška z roku 1997 stanovuje, že obe tabuľky sa umiestňujú „spravidla vedľa seba tak, aby boli z komunikácie dobre viditeľné“.

Zákon č. 453/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, vypustil ustanovenia o číslovaní domov zo zákona o územnom a správnom členení Slovenskej republiky a vložil ich v redukovanej podobe do zákona o obecnom zriadení (zákon č. 369/1990 Z. z.) ako § 2c, a v § 27 bolo ministerstvo vnútra splnomocnené vydať vykonávací predpis. V novom § 2c zákona o obecnom zriadení sa uvádza, že obec určuje stavbám orientačné číslo a môže rozhodnúť o označovaní stavieb orientačnými číslami na tabuľkách rovnakého vzoru.

Vykonávajúca vyhláška č. 31/2003 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o označovaní ulíc a iných verejných priestranstiev a o číslovaní stavieb, s účinnosťou od 1. marca 2003 v § 5 opäť podrobne upravuje zásady pre používanie orientačných čísel:

• Orientačné číslo sa určuje budove na účely orientácie na ulici. Ak má budova viac vstupov z ulice, určuje sa orientačné číslo každému vstupu (novelizáciou 141/2015 Z. z. upravené na „každému hlavnému vstupu“).
• Každá ulica označená názvom má samostatný číselný rad orientačných čísiel, ktorý sa začína číslom 1.
• Pri lineárnej zástavbe majú budovy v smere od stredu obce na ľavej strane ulice nepárne čísla a na pravej strane ulice párne čísla číselného radu orientačných čísiel.
• Pri bodovej zástavbe sa orientačné číslo určí tak, aby bolo čo najvýhodnejšie z orientačného hľadiska, ako aj z hľadiska jeho začlenenia do číselného radu orientačných čísiel ulice.
• Ak sú na ulici pozemky určené na zastavanie, je potrebné vyčleniť v číselnom rade orientačné čísla pre budúce budovy.
• V číselnom rade orientačných čísiel sa nové orientačné číslo utvorí tak, že k najbližšiemu nižšiemu zo susediacich orientačných čísiel sa pridá veľké písmeno abecedy.

Rozdiely oproti predchádzajúcej vyhláške sú len nepatrné. Nové je ustanovenie § 9 ods. 1: „Časť obce, ktorá má vlastné katastrálne územie, môže mať samostatné číslovanie budov súpisnými číslami a orientačnými číslami.“

Česko

V Česku platila česko-slovenská vyhláška 97/1961 Zb. bezo zmeny až do 11. novembra 2000, kedy bola zrušená a nahradená zákonom o obciach (128/2000 Sb.) a zároveň paralelne aj zákonom o hlavnom meste Prahe (131/2000 Sb.). Ohľadom orientačných čísel pôvodné znenie § 31 českého zákona o obecnom zriadení (a zhodne aj § 14 zákona o hlavnom meste Prahe) hovorí: „Na uľahčenie orientácie môžu byť v jednotlivých uliciach a na iných verejných priestranstvách označené budovy vedľa popisného čísla ešte číslom orientačným.“ Zákon o hlavnom meste Prahe má formuláciu podobnú, len namiesto slov „môžu byť označené“ sú slová „sa označujú“. Oba zákony ďalej splnomocňujú na vydanie vykonávacieho predpisu, ktorý stanovuje „spôsob použitia a umiestnenia“ čísel na označenie budov. Zákon o obciach v § 32 ods. 1 veta druhá stanovuje, že „farbu a prevedenie čísel určuje obec“, v zákone o hlavnom meste Prahe podobné ustanovenie chýba, takže Praha farbu a vyhotovenie čísel nie je splnomocnená určovať. Novelizujúci zákon č. 227/2009 Sb., ktorým sa menia niektoré zákony v súvislosti s prijatím zákona o základných registroch, vo vzťahu k orientačným číslam neprináša výraznejšie zmeny. Nové je ustanovenie, že pri zániku ulice alebo iného verejného priestranstva sa pridelené orientačné čísla zrušujú.

Vykonávacia vyhláška 326/2000 Sb. v § 5 stanovuje, že súpisné, evidenčné a orientačné čísla sa farebne líšia. Zákon síce umožňuje obciam (okrem Prahy), aby stanovili farbu čísel, no väčšina obcí takú vyhlášku nemá a fakticky tak farebné rozlíšenie nie je zabezpečené, ale funguje iba na báze tradície v jednotlivých mestách či obciach, ktorá sa obec od obce spravidla líši.

Pôvodné znenie vyhlášky uvádzalo, že sa používajú arabské číslice bez akýchkoľvek dodatkov alebo lomiek. Toto ustanovenie nerešpektovalo doterajšiu prax, že pre dodatočne vložená orientačné čísla sa používali rozlišovacie písmená pripojené za číslom. To bolo napravené novelizačnou vyhláškou 193/2001 Sb., ktorá s účinnosťou od 15. júna 2001 pripustila, že ako dodatok orientačných čísiel sa môže použiť jeden znak českej abecedy bez diakritických znamienok. Novelou 147/2015 Sb. bolo s účinnosťou od 1. júla 2015 upresnené, že musí ísť o malý znak abecedy, a novo bolo vymedzené, že na číslovanie sa používajú (rovnako ako v prípade súpisných a evidenčných čísel) čísla v rozmedzí 1 až 9999. Vyhláška 415/2016 Sb. obsahovala prechodné ustanovenie, že dodatky orientačných čísiel, pre ktoré bol použitý veľký znak, správca registra územnej identifikácie zmení v registri územnej identifikácie na malý znak najneskôr do 6 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky, to je do 30. júna 2017.

§ 6 ods. 2 vyhlášky 326/2000 Sb. novo striktne stanovil, že „orientačné čísla sa umiestňujú vždy pod tabuľku so súpisným číslom“. Toto ustanovenie nerešpektuje doterajšiu prax, že čísla sa umiestňujú rôznymi spôsobmi, často vedľa seba, a v praxi sa ani nevymáha.

Formát adries pre výstupy zo štátneho registra územnej identifikácie, adries a nehnuteľností RÚIAN stanovuje vyhláška č. 359/2011 Sb. Podľa nej sa orientačné číslo v adrese uvádza za súpisným číslom, oddelené lomkou. Podobný spôsob sa bežne používal aj skôr, možno sa však nezriedka stretnúť aj s chybnou praxou, že sú čísla s lomkou uvádzané v opačnom poradí.

Existujú aj relatívne veľké mestá, v ktorých orientačné čísla nikdy neboli zavedené (Zlín, Pardubice), v niektorých mestách v minulosti boli používané a na niektorých domoch sú doteraz vyznačené, ale neboli zapísané do dnešných registrov a oficiálne neexistujú (Kouřim, Kostelec nad Černými lesy, Český Brod, Praha-Zbraslav, Kladno), v niektorých mestách zostávajú neucelené relikty systému číslovania (Kralupy nad Vltavou), niektoré obce a mestá naopak orientačné čísla nedávno zaviedli (Kuřim 2013) alebo o tom vážne diskutujú (Zlín). Základné princípy číslovania orientačnými číslami nie sú žiadnym všeobecne záväzným predpisom opísané a stanovené, obce si ich určujú samy. Tak napríklad mesto Dubá ako orientačné čísla uvádza a eviduje akési čísla, ktoré vôbec nezodpovedajú obvyklým zásadám a skôr ide o nejaké staré súpisné čísla spred prečíslovania. Pravdepodobne sa doteraz žiadny historik, právnik, ani teoretik štátnej správy praxou uplatňovania orientačných čísel podrobnejšie a sústavnejšie nezaoberal a tematika tak nie je odborne spracovaná v žiadnom publikovanom zdroji.

Pozri aj

• súpisné číslo
• označovanie budov

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Orientačné číslo

Externé odkazy

• http://www.usi.sk/uploaded/dokumenty/stavbari/usmern_cisla_stavby.doc^{[nefunkčný odkaz]}
• http://www.statistik.at/adress-gwr-online/handbuch2.pdf