Pád komunizmu v Bulharsku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Po páde komunizmu v Bulharsku a vlády Todora Živkova sa situácia začala postupne normalizovať. Totalitný systém v krajine postupne vystriedala demokracia.

Tento prechod je charakterizovaný veľkými a ťažkými politickými bojmi a ekonomickými ťažkosťami, radikálnymi reformami a masovými demonštráciami obyvateľstva. Počas tohto obdobia sa vymenilo 11 vlád, z ktorých štyri boli dočasné. Vládni predstavitelia reprezentovali rôzne politické strany a rôzne poňali uskutočnenie prechodu k demokracii. Smerovanie však bolo spoločné – demokracia a reštrukturalizácia ekonomiky.

Začiatok zmien[upraviť | upraviť zdroj]

Na poste predsedu strany a premiéra krajiny Todora Živkova vystriedal Petăr Mladenov – člen Politbyra a minister zahraničných vecí.

Revolučný prevrat[upraviť | upraviť zdroj]

Cieľom revolučného prevratu, ktorý sa v krajine uskutočnil dňa 10. novembra 1989 nemala byť zmena politického režimu, ale personálne zmeny na čele komunistickej strany. V skutočnosti sa to však pojmom revolúcia tak ako v Česko-Slovensku nedalo nazvať. Vznikla stranícko-štátna komisia, ktorá mala preskúmať nedostatky spoločenského a hospodárskeho života. Čiastočne sa rehabilitovali politicky prenasledovaní z čias éry komunizmu. Medzi ľudom vo veľkých mestách už vládla neprajná atmosféra voči komunistickej strane. Vznikli rôzne nové opozičné strany, z ktorých sa 7. decembra 1989 sformoval Zväz demokratických síl na čele s neskorším prezidentom krajiny – Želju Želevom a tajomníkom Petărom Beronom.

Novo vzniknutá strana postupne začala organizovať v krajine antikomunistické mítingy. Ako príklad v organizovaní takýchto akcií jej slúžila nežná revolúcia v Česko-Slovensku[1]. Týždeň po vzniku strany sa v Sofii pred parlamentom konalo veľké zhromaždenie. Jeho cieľom bolo zrušenie prvého článku Ústavy Bulharskej národnej republiky o vedúcej úlohe Bulharskej komunistickej strany v spoločnosti a v štáte.

Situácia v krajine bola čím ďalej tým napätejšia. Tí, čo boli za nový režim sa snažili vyvolať celonárodný štrajk a tak chceli docieliť, aby sa začali rozhovory medzi vládnúcou komunistickou stranou a opozičnými silami o vzniku novej vlády. Po mnoho kompromisoch sa nakoniec obe strany dohodli. Sporné otázky ohľadom novej vlády sa však riešili pri okrúhlom stole, tak ako tomu bolo v Poľsku. Rokovania, ktoré sa konali od januára do konca marca 1989 boli nesmierne ťažké. Ich výsledkom bolo presadenie požiadavky novo vzniknutej opozičnej strany, čím sa zmenil ekonomický a politický systém.

Na základe týchto politických rozhovorov 25. Národné zhromaždenie zrušilo prvý článok ústavy, schválilo zmeny v trestnom zákone a prijalo niekoľko nových zákonov:

  • Zákon o udelení amnestie.
  • Zákon o slobodnom spolčovaní obyvateľstva.
  • Zákon o možnosti usporiadať mítingy.

Február 1990[upraviť | upraviť zdroj]

Vo februári 1990 vznikla nová komunistická vláda na čele s Andrejom Lukanovom. Po dvoch mesiacoch mandátu tejto novej vlády zhromaždenie hlasovalo za zmeny, ktoré boli dohodnuté už pri rokovaní s komunistickou stranou. Po schválení týchto zmien sa prezidentom Bulharska stal Petăr Mladenov.

Bulharská komunistická strana si na svojom zasadnutí zvolila nový názov a premenovala sa na Bulharskú socialistickú stranu. Z časti poslancov z bývalej komunistickej strany sa sformovala nová strana – Hnutie za práva a slobody – na čele s Ahmedom Doganom.

Jún 1990[upraviť | upraviť zdroj]

10. a 17. júna 1990 sa konali voľby do Veľkého národného zhromaždenia. Väčšinu vo voľbách získala Bulharská socialistická strana vďaka voličom malých miest a dedín. Podľa niektorých zahraničných pozorovateľov, boli však voľby sfalšované. Keď sa to dozvedelo obyvateľstvo krajiny, okamžite usporadúvalo po celej krajine protestné mítingy. Študenti niekoľko dní pred parlamentom zotrvali v štrajku. Petăr Mladenov bol za svoje výroky počas revolučného prevratu nútený opustiť úrad prezidenta republiky. Stalo sa tak 1. augusta 1990. Veľké národné zhromaždenie následne za prezidenta republiky zvolila Želju Želeva, viceprezidentom sa stal Atanas Semerdžiev, poslanec za Bulharskú socialistickú stranu. Lídrom opozičnej Strany demokratických síl sa stal Petăr Beron.

Situácia v krajine bola však aj naďalej vážna. Vláda premiéra Lukanova zaviedla lístkový systém. Z obchodov zmizli potraviny a na uliciach sa tvorili veľké rady ľudí. Koncom roka 1990 opozícia znova zorganizovala v uliciach mesta štrajky. Na nátlak obyvateľstva krajiny a jeho nespokojnosti posledná komunistická vláda abdikovala.

December 1990[upraviť | upraviť zdroj]

20. decembra 1990 vznikla nová – už koaličná – vláda na čele s premiérom Dimitărom Popovom a troma podpredsedami – Dimitărom Ludževom (Strana demokratických síl), Alexandrom Tomovom (Bulharská socialistická strana) a Viktorom Vălkovom (Bulharský národný poľnohospodársky zväz). Nová vláda zrušila prídel potravín na lístky a zaviedla určovanie cien na obchodnom princípe. Do obchodov sa už pomaly vracali potraviny, boli však veľmi drahé.

Prijatie novej ústavy Bulharska[upraviť | upraviť zdroj]

Vo Veľkom národnom zhromaždení, ktoré malo za úlohu pripraviť novú ústavu, sa odohrávali veľké boje. V máji roku 1991 poslanci zo Strany demokratických síl si vynútili samorozpustenie zhromaždenia. Dňa 12. júna 1991, Veľké národné zhromaždenie počtom 309 poslancov z 350 prijalo novú ústavu Bulharskej republiky.

Prvá vláda zväzu demokratických síl[upraviť | upraviť zdroj]

13. októbra 1991 sa konali voľby do Veľkého Národného zhromaždenia. 240 kresiel v parlamente si tri strany podelili v pomere 110 mandátov (Zväz demokratických síl), 106 (Bulharská socialistická strana) a 24 mandátov (Hnutie za práva a slobody). Predsedom vlády sa stal Filip Dimitrov, ktorý bol zároveň aj lídrom Zväzu demokratických síl.

Nová vláda dostala podporu Hnutia za práva a slobody, a tak – dňa 8. novembra 1991 – mohla začať v krajine vládnuť. Počas svojho takmer ročného pôsobenia (mandát je predčasne skončil 28. októbra 1992) robila dekomunizačnú politiku vo všetkých sférach spoločenského života. Jej reformy v ekonomickej oblasti neboli dotiahnuté dokonca. Práve ony boli príčinou upadajúceho životného štandardu obyvateľstva v krajine.

Vo vláde nastali nedorozumenia a niektorí ministri podali demisiu. Tie zase boli príčinou rozdelenia Zväzu demokratických síl na dva tábory. Hnutie za práva a slobody, ktorého voliči reprezentovali chudobné turecké obyvateľstvo už negarantovalo Dimitrovovej vláde podporu a začalo byť nespokojné s jeho politikou.

1992[upraviť | upraviť zdroj]

31. augusta 1992 bol do prezidentského úradu po druhýkrát zvolený Želju Želev. Po nástupe do funkcie ostro kritizoval vnútorné pomery vo vláde. Napriek mnoho Dimitrovovým ústupkom o tri mesiace jeho kabinet padol. Dňa 30. decembra prezident vymenoval nestranícku vládu na čele s Ljubenom Berovom, ktorý si znova získal podporu hnutia a socialistov. Neúspechom novej vlády bola masová privatizácia a stúpajúca kriminalita. Šesť mesiacov sa ju členovia Zväzu demokratických síl snažili odvolať, ale neúspešne. Dňa 2. septembra 1992 však Berov dobrovoľne abdikoval na post premiéra. Prezident rozpustil parlament a konali sa ďalšie voľby – dňa 18. decembra 1994.

1994[upraviť | upraviť zdroj]

Demokratická ľavica (združenie strán bulharských socialistov, Bulharského zväzu národného poľnohospodárstva „Alexander Stambolijski“ a stranícka komisia pod názvom Ekohlas) získala 125 mandátov, Združenie demokratických síl 69, Národný zväz (združenie strán Bulharského zväzu národného hospodárstva a Demokratickej strany) 18 mandátov, Hnutie za práva a slobody 15 mandátov a Bulharských blok biznisu 13 mandátov.

Vláda bulharských socialistov[upraviť | upraviť zdroj]

25. januára 1991 sa k moci dostali bulharskí socialisti na čele s premiérom Jeanom Videnovom. Jej problémom bolo, že sa jej nepodarilo znížiť vysokú infláciu, urýchliť niektoré reformy a ozdraviť peňažný systém. Za jej vlády sa kontroloval vývoz kapitálu a pšeničných kultúr.

Situácia v krajine sa zhoršila. Banky postupne skrachovali a veľa obyvateľom prepadli ich úspory. Štátny deficit prudko stúpol a až v roku 1996 vypukla kríza – v obchodoch nebolo dostať chlieb. Štátna mena vzhľadom na dolár zlacnela a ľudia v krajine sa zo dňa na deň stávali chudobnejšími.

Prezidentské voľby (1996)[upraviť | upraviť zdroj]

Nečakané zhoršenie životného štandardu obyvateľstva bolo príčinou masových nepokojov v krajine. V takejto nálade sa 27. októbra a 3. novembra 1996 konali prezidentské voľby. Vyhral ich kandidát Zväzu demokratických síl Petăr Stojanov. Predseda vlády Videnov abdikoval a vzdal sa aj postu predsedu Bulharskej socialistickej strany, na ktorom ho nahradil terajší prezident Georgi Părvanov. Premiérom sa stal Nikolaj Dobrev.

Predčasné parlamentné voľby (1996)[upraviť | upraviť zdroj]

Naďalej pretrvávajúce protesty v krajine donútili socialistov vzdať sa svojho mandátu a vytvoriť novú vládu. Zainteresované strany sa dohodli na termíne predčasných volieb – 12. február 1997. Prezident Stojanov vymenoval dočasnú vládu Stefana Sofianskeho, toho času starostu Sofie.

Novej vláde sa podarilo vniesť do politiky trocha pokoja. Finančný systém sa stabilizoval, platy sa zvýšili a podpísala sa zmluva s Medzinárodným finančným fondom.

Vláda kabinetu Ivana Kostova[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 19. apríla 1997 sa konali voľby do bulharského parlamentu. Najväčšie šance na víťazstvo mala päťkoalícia, ktorú viedol Zväz demokratických síl, Demokratická strana, BNPZ, Bulharský revolučný zväz a VMRO. Volebným lídrom päťkoalície a neskorším predsedom vlády sa stal Ivan Kostov. Stalo sa tak 21. mája 1997. Jeho vláda bola prvou vládou od roku 1989, ktorej volebné obdobie nebolo skrátené.

Stabilizácia krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým dôležitým krokom bolo – od 1. júla 1997 – zavedenie Menovej rady, ktorá mala na starosti udržiavať stabilitu vo finančnom systéme. Bulharský lev sa zrovnal s nemeckou markou. Vláda schválila rad dôležitých zákonov o štátnej administratíve, bankách a o erbe a pečati Bulharskej republiky. Vykonané boli aj rozličné reformy v oblasti zdravotníctva, školstva, spravodlivosti a obrany.

Vo sfére ekonomiky sa urýchlene robili kroky na zrýchlenie privatizačného procesu (tie sa však neskôr ukázali ako zlé) a ozdravenie bánk. Žiaľ, narastala nezamestnanosť a nízka kúpna sila obyvateľstva pomaly ruinovala priemyselnú výrobu v krajine. Zároveň na vysokých miestach v krajine stala korupcia a čoskoro sa členovia vlády stali najbohatšími ľuďmi v krajine. A tak sa bulharské obyvateľstvo pomaly, ale isto začalo na svoju vládu hnevať.

Vláda Národného hnutia Simeon II.[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý varovný signál dostal Zväz demokratických síl v komunálnych voľbách v roku 2000. O rok na to, dňa 17. júna 2001, vo voľbách do bulharského parlamentu ich porazila novovznikajúca strana – Národné hnutie Simeon II., – ktoré založil bývalý posledný bulharský cár Simeon. V parlamente obsadilo 120 kresiel. Zvyšné kreslá si medzi sebou rozdelili Spojené demokratické sily (51 kresiel), koalícia bulharských socialistov s nezávislými (48 kresiel) a Hnutie za práva a slobody (21 kresiel). Posledná menovaná strana spolu s víťaznou stranou vo voľbách utvorila koalíciu, na ktorej čele stál Simeon Sax-Cobburgotský. Posty ministrov si podelili medzi sebou tri strany – väčšinu získalo Simeonovo hnutie, dvaja ministri boli z menšinovej strany Hnutia za práva a slobody a dvaja boli podporovaní bulharskými socialistami.

Žiaľ, nová vláda nezačala veľmi dobre – desať miliardový dlh, nedokončená privatizácia (tú sa neskôr snažili riešiť) a nízke platy – pre toto všetko bolo obyvateľstvo krajiny nespokojné. Aj napriek týmto problémom sa nová vláda snažila riešiť pokračujúcu stúpajúcu tendenciu korupcie. Uskutočnila daňovú reformu, na všetkých hraniciach s okolitými štátmi zvýšila kontrolu, zvýšila prídavky na deti a zaoberala sa tiež s už spomínanou privatizáciou.

Prezidentské voľby (2001)[upraviť | upraviť zdroj]

V dňoch 11. a 18. októbra 2001 sa v krajine konali prezidentské voľby. Do druhého kola sa dostali dvaja kandidáti – za Zväz demokratických síl bývalý prezident Petăr Stojanov a za Bulharskú socialistickú stranu Georgi Părvanov. Víťazom sa stal bulharský socialista Georgi Părvanov, ktorý v januári 2002 slávnostne zložil pred parlamentom prezidentskú prísahu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Mladenov sa však nemienil inšpirovať a vyhlásil: „Je lepšie, ak prídu tanky!“