Pád komunizmu v Bulharsku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Po páde komunizmu v Bulharsku a vlády Todora Živkova sa situácia začala postupne normalizovať. Totalitný systém v krajine postupne vystriedala demokracia.

Tento prechod je charakterizovaný veľkými a ťažkými politickými bojmi a ekonomickými ťažkosťami, radikálnymi reformami a masovými demonštráciami obyvateľstva. Počas tohto obdobia sa vymenilo 11 vlád, z ktorých štyri boli dočasné. Vládni predstavitelia reprezentovali rôzne politické strany a rôzne poňali uskutočnenie prechodu k demokracii. Smerovanie však bolo spoločné – demokracia a reštrukturalizácia ekonomiky.

Začiatok zmien[upraviť | upraviť zdroj]

Na poste predsedu strany a premiéra krajiny Todora Živkova vystriedal Petăr Mladenov – člen Politbyra a minister zahraničných vecí.

Revolučný prevrat[upraviť | upraviť zdroj]

Cieľom revolučného prevratu, ktorý sa v krajine uskutočnil dňa 10. novembra 1989 nemala byť zmena politického režimu, ale personálne zmeny na čele komunistickej strany. V skutočnosti sa to však pojmom revolúcia tak ako v Česko-Slovensku nedalo nazvať. Vznikla stranícko-štátna komisia, ktorá mala preskúmať nedostatky spoločenského a hospodárskeho života. Čiastočne sa rehabilitovali politicky prenasledovaní z čias éry komunizmu. Medzi ľudom vo veľkých mestách už vládla neprajná atmosféra voči komunistickej strane. Vznikli rôzne nové opozičné strany, z ktorých sa 7. decembra 1989 sformoval Zväz demokratických síl na čele s neskorším prezidentom krajiny – Želju Želevom a tajomníkom Petărom Beronom.

Novo vzniknutá strana postupne začala organizovať v krajine antikomunistické mítingy. Ako príklad v organizovaní takýchto akcií jej slúžila nežná revolúcia v Česko-Slovensku. Mladenov sa však nemienil inšpirovať a vyhlásil: „Je lepšie, ak prídu tanky!“[chýba zdroj]. Týždeň po vzniku strany sa v Sofii pred parlamentom konalo veľké zhromaždenie. Jeho cieľom bolo zrušenie prvého článku Ústavy Bulharskej národnej republiky o vedúcej úlohe Bulharskej komunistickej strany v spoločnosti a v štáte.

Situácia v krajine bola čím ďalej tým napätejšia. Tí, čo boli za nový režim sa snažili vyvolať celonárodný štrajk a tak chceli docieliť, aby sa začali rozhovory medzi vládnúcou komunistickou stranou a opozičnými silami o vzniku novej vlády. Po mnoho kompromisoch sa nakoniec obe strany dohodli. Sporné otázky ohľadom novej vlády sa však riešili pri okrúhlom stole, tak ako tomu bolo v Poľsku. Rokovania, ktoré sa konali od januára do konca marca 1989 boli nesmierne ťažké. Ich výsledkom bolo presadenie požiadavky novo vzniknutej opozičnej strany, čím sa zmenil ekonomický a politický systém.

Na základe týchto politických rozhovorov 25. Národné zhromaždenie zrušilo prvý článok ústavy, schválilo zmeny v trestnom zákone a prijalo niekoľko nových zákonov:

  • Zákon o udelení amnestie.
  • Zákon o slobodnom spolčovaní obyvateľstva.
  • Zákon o možnosti usporiadať mítingy.

Február 1990[upraviť | upraviť zdroj]

Vo februári 1990 vznikla nová komunistická vláda na čele s Andrejom Lukanovom. Po dvoch mesiacoch mandátu tejto novej vlády zhromaždenie hlasovalo za zmeny, ktoré boli dohodnuté už pri rokovaní s komunistickou stranou. Po schválení týchto zmien sa prezidentom Bulharska stal Petăr Mladenov.

Komunistická strana si na svojom zasadnutí zvolila nový názov a premenovala sa na Bulharskú socialistickú stranu. Z časti poslancov z bývalej komunistickej strany sa sformovala nová strana – Hnutie za práva a slobody – na čele s Ahmedom Doganom.

Jún 1990[upraviť | upraviť zdroj]

10. a 17. júna 1990 sa konali voľby do Veľkého národného zhromaždenia. Väčšinu vo voľbách získala Bulharská socialistická strana vďaka voličom malých miest a dedín. Podľa niektorých zahraničných pozorovateľov však boli voľby sfalšované. Keď sa to dozvedelo obyvateľstvo krajiny, okamžite usporadúvalo po celej krajine protestné mítingy. Študenti niekoľko dní pred parlamentom zotrvali v štrajku. Petăr Mladenov bol za svoje výroky počas revolučného prevratu nútený opustiť úrad prezidenta republiky. Stalo sa tak 1. augusta 1990. [eľké národné zhromaždenie následne za prezidenta republiky zvolila Želju Želeva, viceprezidentom sa stal Atanas Semerdžiev, poslanec za Bulharskú socialistickú stranu. Lídrom opozičnej Strany demokratických síl sa stal Petăr Beron.

Situácia v krajine bola však aj naďalej vážna. Vláda premiéra Lukanova zaviedla lístkový systém. Z obchodov zmizli potraviny a na uliciach sa tvorili veľké rady ľudí. Koncom roka 1990 opozícia znova zorganizovala v uliciach mesta štrajky. Na nátlak obyvateľstva krajiny a jeho nespokojnosti posledná komunistická vláda abdikovala.

December 1990[upraviť | upraviť zdroj]

20. decembra 1990 vznikla nová – už koaličná – vláda na čele s premiérom Dimitărom Popovom a troma podpredsedami – Dimitărom Ludževom (Strana demokratických síl), Alexandrom Tomovom (Bulharská socialistická strana) a Viktorom Vălkovom (Bulharský národný poľnohospodársky zväz). Nová vláda zrušila prídel potravín na lístky a zaviedla určovanie cien na obchodnom princípe. Do obchodov sa už pomaly vracali potraviny, boli však veľmi drahé.

Prijatie novej ústavy Bulharska[upraviť | upraviť zdroj]

Vo Veľkom národnom zhromaždení, ktoré malo za úlohu pripraviť novú ústavu, sa odohrávali veľké boje. V máji roku 1991 si poslanci zo Strany demokratických síl vynútili samorozpustenie zhromaždenia. Dňa 12. júna 1991 Veľké národné zhromaždenie počtom 309 poslancov z 350 prijalo novú ústavu Bulharskej republiky.

Prvá vláda zväzu demokratických síl[upraviť | upraviť zdroj]

13. októbra 1991 sa konali voľby do Veľkého Národného zhromaždenia. 240 kresiel v parlamente si tri strany podelili v pomere 110 mandátov (Zväz demokratických síl), 106 (Bulharská socialistická strana) a 24 mandátov (Hnutie za práva a slobody). Predsedom vlády sa stal Filip Dimitrov, ktorý bol zároveň aj lídrom Zväzu demokratických síl.

Nová vláda dostala podporu Hnutia za práva a slobody a tak – dňa 8. novembra 1991 – mohla začať v krajine vládnuť. Počas svojho takmer ročného pôsobenia (mandát je predčasne skončil 28. októbra 1992) robila dekomunizačnú politiku vo všetkých sférach spoločenského života. Jej reformy v ekonomickej oblasti neboli dotiahnuté dokonca. Práve ony boli príčinou upadajúceho životného štandardu obyvateľstva v krajine.

Vo vláde nastali nedorozumenia a niektorí ministri podali demisiu. Tie zase boli príčinou rozdelenia Zväzu demokratických síl na dva tábory. Hnutie za práva a slobody, ktorého voliči reprezentovali chudobné turecké obyvateľstvo už negarantovalo Dimitrovovej vláde podporu a začalo byť nespokojné s jeho politikou.

1992[upraviť | upraviť zdroj]

31. augusta 1992 bol do prezidentského úradu po druhýkrát zvolený Želju Želev. Po nástupe do funkcie ostro kritizoval vnútorné pomery vo vláde. Napriek mnoho Dimitrovovým ústupkom o tri mesiace jeho kabinet padol. Dňa 30. decembra prezident vymenoval nestranícku vládu na čele s Ljubenom Berovom, ktorý si znova získal podporu hnutia a socialistov. Neúspechom novej vlády bola masová privatizácia a stúpajúca kriminalita. Šesť mesiacov sa ju členovia Zväzu demokratických síl snažili odvolať, ale neúspešne. Dňa 2. septembra 1992 však Berov dobrovoľne abdikoval na post premiéra. Prezident rozpustil parlament a konali sa ďalšie voľby – dňa 18. decembra 1994.

1994[upraviť | upraviť zdroj]

Demokratická ľavica (združenie strán bulharských socialistov, Bulharského zväzu národného poľnohospodárstva „Alexander Stambolijski“ a stranícka komisia pod názvom Ekohlas) získala 125 mandátov, Združenie demokratických síl 69, Národný zväz (združenie strán Bulharského zväzu národného hospodárstva a Demokratickej strany) 18 mandátov, Hnutie za práva a slobody 15 mandátov a Bulharských blok biznisu 13 mandátov.

Vláda bulharských socialistov[upraviť | upraviť zdroj]

25. januára 1995 sa k moci dostali bulharskí socialisti na čele s premiérom Žanom Videnovom. Jej problémom bolo, že sa jej nepodarilo znížiť vysokú infláciu, urýchliť niektoré reformy a ozdraviť peňažný systém. Za jej vlády sa kontroloval vývoz kapitálu a pšeničných kultúr.

Situácia v krajine sa zhoršila. Banky postupne skrachovali a veľa obyvateľom prepadli ich úspory. Štátny deficit prudko stúpol a až v roku 1996 vypukla kríza – v obchodoch nebolo dostať chlieb. Štátna mena vzhľadom na dolár zlacnela a ľudia v krajine sa zo dňa na deň stávali chudobnejšími.

Prezidentské voľby (1996)[upraviť | upraviť zdroj]

Nečakané zhoršenie životného štandardu obyvateľstva bolo príčinou masových nepokojov v krajine. V takejto nálade sa 27. októbra a 3. novembra 1996 konali prezidentské voľby. Vyhral ich kandidát Zväzu demokratických síl Petăr Stojanov. Predseda vlády Videnov abdikoval a vzdal sa aj postu predsedu Bulharskej socialistickej strany, na ktorom ho nahradil terajší prezident Georgi Părvanov. Premiérom sa stal Nikolaj Dobrev.

Predčasné parlamentné voľby (1996)[upraviť | upraviť zdroj]

Naďalej pretrvávajúce protesty v krajine donútili socialistov vzdať sa svojho mandátu a vytvoriť novú vládu. Zainteresované strany sa dohodli na termíne predčasných volieb – 12. február 1997. Prezident Stojanov vymenoval dočasnú vládu Stefana Sofianskeho, toho času starostu Sofie.

Novej vláde sa podarilo vniesť do politiky trocha pokoja. Finančný systém sa stabilizoval, platy sa zvýšili a podpísala sa zmluva s Medzinárodným finančným fondom.

Vláda kabinetu Ivana Kostova[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 19. apríla 1997 sa konali voľby do bulharského parlamentu. Najväčšie šance na víťazstvo mala päťkoalícia, ktorú viedol Zväz demokratických síl, Demokratická strana, BNPZ, Bulharský revolučný zväz a VMRO. Volebným lídrom päťkoalície a neskorším predsedom vlády sa stal Ivan Kostov. Stalo sa tak 21. mája 1997. Jeho vláda bola prvou vládou od roku 1989, ktorej volebné obdobie nebolo skrátené.

Stabilizácia krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým dôležitým krokom bolo – od 1. júla 1997 – zavedenie Menovej rady, ktorá mala na starosti udržiavať stabilitu vo finančnom systéme. Bulharský lev sa zrovnal s nemeckou markou. Vláda schválila rad dôležitých zákonov o štátnej administratíve, bankách a o erbe a pečati Bulharskej republiky. Vykonané boli aj rozličné reformy v oblasti zdravotníctva, školstva, spravodlivosti a obrany.

Vo sfére ekonomiky sa urýchlene robili kroky na zrýchlenie privatizačného procesu (tie sa však neskôr ukázali ako zlé) a ozdravenie bánk. Žiaľ, narastala nezamestnanosť a nízka kúpna sila obyvateľstva pomaly ruinovala priemyselnú výrobu v krajine. Zároveň na vysokých miestach v krajine stala korupcia a čoskoro sa členovia vlády stali najbohatšími ľuďmi v krajine. A tak sa bulharské obyvateľstvo pomaly, ale isto začalo na svoju vládu hnevať.

Vláda Národného hnutia Simeon II.[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý varovný signál dostal Zväz demokratických síl v komunálnych voľbách v roku 2000. O rok na to, dňa 17. júna 2001, vo voľbách do bulharského parlamentu ich porazila novovznikajúca strana – Národné hnutie Simeon II., – ktoré založil bývalý posledný bulharský cár Simeon II.. V parlamente obsadilo 120 kresiel. Zvyšné kreslá si medzi sebou rozdelili Spojené demokratické sily (51 kresiel), koalícia bulharských socialistov s nezávislými (48 kresiel) a Hnutie za práva a slobody (21 kresiel). Posledná menovaná strana spolu s víťaznou stranou vo voľbách utvorila koalíciu, na ktorej čele stál Simeon II.. Posty ministrov si podelili medzi sebou tri strany – väčšinu získalo Simeonovo hnutie, dvaja ministri boli z menšinovej strany Hnutia za práva a slobody a dvaja boli podporovaní bulharskými socialistami.

Žiaľ, nová vláda nezačala veľmi dobre – desať miliardový dlh, nedokončená privatizácia (tú sa neskôr snažili riešiť) a nízke platy – pre toto všetko bolo obyvateľstvo krajiny nespokojné. Aj napriek týmto problémom sa nová vláda snažila riešiť pokračujúcu stúpajúcu tendenciu korupcie. Uskutočnila daňovú reformu, na všetkých hraniciach s okolitými štátmi zvýšila kontrolu, zvýšila prídavky na deti a zaoberala sa tiež s už spomínanou privatizáciou.

Prezidentské voľby (2001)[upraviť | upraviť zdroj]

V dňoch 11. a 18. októbra 2001 sa v krajine konali prezidentské voľby. Do druhého kola sa dostali dvaja kandidáti – za Zväz demokratických síl bývalý prezident Petăr Stojanov a za Bulharskú socialistickú stranu Georgi Părvanov. Víťazom sa stal bulharský socialista Georgi Părvanov, ktorý v januári 2002 slávnostne zložil pred parlamentom prezidentskú prísahu.