Pamätník Márie Terézie v Prešporku

Pamätník Márie Terézie bolo monumentálne mramorové jazdecké súsošie uhorskej kráľovnej Márie Terézie od významného prešporského umelca Jána Fadrusza, ktoré v rokoch 1897 – 1921 stálo na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra v Bratislave.

Korunovačné námestie

V prvej polovici 18. storočia začal na mieste, kadiaľ od nepamäti tiekla voda v dunajskej zátoke, vznikať mestský priestor. V tom čase na dnešnej Mostovej ulici, na mieste, kde je dnes vchod do budovy Reduty stál kopec, ktorý podľa svojej funkcie dostal pomenovanie Korunovačný (Königsberg). Naň viedla prvá jazda novokorunovaného panovníka, kde sediac na koni symbolicky zaťal mečom na štyri svetové strany. Tým dal najavo, že je odhodlaný brániť krajinu pred nepriateľmi zo všetkých strán.

Pretože na tomto mieste začali v roku 1773 stavať budovu krajinskej sýpky, dala Mária Terézia kopček odstrániť. O dva roky nato však na novovzniknutom námestí postavili podľa projektu rakúskeho architekta Franza Hillebrandta nový kopec, ktorý sa naďalej využíval pri korunováciách. Podľa tohto kopčeka dostalo priestranstvo pomenovanie Korunovačné námestie (Krönungshügel-Platz, Koronázási Domb-tér).

V roku 1830 sa v Prešporku konala posledná korunovácia uhorského kráľa (Ferdinanda V.). Preložením miesta korunovácií opäť do Budína tunajší korunovačný kopček stratil svoj zmysel a preto ho 4. mája 1870 odstránili. Oficiálnym dôvodom bola nová úprava priľahlých ulíc.

Unikátna pamiatka sa však medzitým stála známou široko-ďaleko a preto mestský magistrát ubezpečil obyvateľov mesta, že na tomto mieste postaví pomník, ktorý bude korunovácie pripomínať. Zatiaľ na uvoľnenom priestranstve postavili hudobný pavilón. Zastupiteľstvo slobodného kráľovského mesta Prešporka na svojom slávnostnom zasadnutí 8. júna 1892, na návrh poslanca uhorského parlamentu Károlya Neiszidlera jednohlasne rozhodlo, že dá na mieste niekdajšieho korunovačného pahorka postaviť dôstojný pamätník. Súčasne bola zriadená odborná komisia na prípravu pamätníka. Do jej čela zvolili mestského archivára Jána Batku.

Vznik pamätníka

Komisia oslovila dvoch vtedajších najvýznamnejších sochárov – oboch prešporských rodákov – Viktora Tilgnera a Jána Fadrusza, aby vypracovali a predložili svoje návrhy.

Každý z umelcov mal svojskú predstavu o vzhľade pamätníka. Tilgnerov návrh predstavoval leva ležiaceho na vysokom podstavci, ktorý medzi prednými labami chráni uhorské korunovačné insígnie. Návrh okrem toho obsahoval podobizne uhorských panovníkov, korunovaných v Prešporku, ktoré mali byť ako medailóny umiestnené po obvode podstavca.

Fadrusz odmietol vytvoriť pomník všetkých tu korunovaných vladárov. Zvolil si jednu osobnosť – kráľovnú Máriu Teréziu, počas panovania ktorej zažívala Bratislava svoj najväčší rozmach. Podľa jeho predstavy mala panovníčka ovenčená kráľovskou korunou sedieť na španielskom žrebcovi v slávnostnom uhorskom odeve. Spoločnosť jej mali robiť dve postavy husárov predstavujúcich vtedajšiu šľachtu.

Pri obhajovaní svojho návrhu Fadrusz okrem výtvarnej stránky komisiu oslovil aj svojím „vlasteneckým prouhorským a promaďarským postojom“. Podľa opisu udalosti uverejnenom vo vtedajšej tlači:

„

...členovia komisie boli tak prekvapení nadšením umelca, jeho prejavom prednesenom v maďarskom jazyku a v ňom vynikajúco vyjadrenou ideou, že s potešením prijali celý návrh mladého umelca.

“

19. júna 1893 komisia vybrala Jána Fadrusza za zhotoviteľa diela a poverila ho vytvorením sadrového modelu. Umelec ešte v tom istom mesiaci vystavil v radnici skicu s návrhom pamätníka, ktorá „vyvolala vďaka šťastnému výberu námetu, rovnako ako svojmu umeleckému spracovaniu, jednoznačný obdiv a všeobecné nadšenie vo všetkých kruhoch obyvateľstva“.

O dva mesiace, 27. augusta 1893, v Budapešti dokončil model. Po kladnom posúdení modelu komisiou sa v septembri 1894 vybral do Toskánska do mesta Carrara, presláveného ťažbou kvalitného bieleho mramoru. Tu v lome, kde materiál pre svoje sochy (o. i. aj pre slávneho Dávida) hľadal i veľký Michelangelo, získal potrebný blok horniny.

Jazdecká socha, navyše takých kolosálnych rozmerov, bola pre Fadrusza veľkou výzvou. Aby čo najvernejšie zachytil podobu koňa a jazdkyne navštívil viacero európskych miest, kde študoval podobné diela. Veľmi si dal záležať na zvýraznení majestátu panovníčky čo o. i. docielil vymodelovaním koňa so sklonenou hlavou.

Na zachytenie čo najvernejšej podoby Márie Terézie študoval dobové grafické a maliarske predlohy. Pri modelácii tváre vychádzal z malieb barokového umelca Martina van Meytensa, dvorného portrétistu pri viedenskom panovníckom dvore. Sprevádzajúce postavy kuruca a veľmoža sú vytvorené podľa skutočných postáv; ich odevy a zbrane vychádzajú z dobových reálií 18. storočia.

S blížiacim sa časom odhalenia pamätníka sa medzi príslušníkmi maďarskej a nemeckej národnosti rozchádzali názory na ideologickú interpretáciu diela. Pre maďarskú národnostnú elitu odhalenie pamätníka bolo vítanou príležitosťou spojiť túto udalosť s miléniovými oslavami v roku 1896, ktoré mali vyjadrovať tisícročnú kontinuitu maďarskej štátnosti. Z tohto dôvodu pamätník mal byť oslavou a pripomienkou Uhorského kráľovstva. Symbolicky to mala vyjadrovať aj uhorská kráľovská koruna na hlave Márie Terézie (Mária Terézia bola preto chápaná ako uhorská kráľovná, nie ako rakúska arcivojvodkyňa), jej odev, ako aj postavy stojace po jej boku. Postava stojaca vľavo od panovníčky predstavovala uhorského magnáta, ktorý, dívajúc sa na svoju kráľovnú, vystretou ľavicou ukazuje na Dunaj smerom k Budapešti; mužská postava vpravo zobrazovala mešťana – bojovníka, držiaceho uhorský znak a so šabľou v ruke smerujúceho svoj hrozivý pohľad smerom k Viedni.

Rozdielne pomník interpretovalo nemecké obyvateľstvo, podľa ktorého mal byť monument výrazom lojality Prešporčanov voči štátu reprezentovaného vládnucou dynastiou Habsburgovcov. Podľa pamätného spisu vydaného v nemčine pri príležitosti odhalenia pamätníka postavy na ňom symbolizovali jednotu šľachty a meštianstva, postavenie Prešporka a vernosť mesta k vlasti a kráľovi.

Ideologicky nezaujatý opis pamätníka nachádzame vo vlastivednom sprievodcovi novinára a spisovateľa Emila Kumlika (1868 – 1944):

„

Pomník znázorňuje veľkú kráľovnú, ktorej zásluhy o rozvoj Prešporka sú skutočne nehynúce, na koni, v bohatom uhorskom slávnostnom odeve. Po jej ľavici jej vzdáva vernosť uhorský magnát, sprava ju ochraňuje bojovník v odeve z Rákócziho čias, obracajúc svoju nahnevanú tvár smerom na západ. Na podstavci možno čítať slová výzvy prešporského snemu (11. dec. 1741), ktoré sa medzičasom stali okrídlenými: „Vitam et sanguinem“ (Život a krv za našu kráľovnú).

“

Súsošie z carrarského mramoru, vysoké 6,65 metra, na vysokom podstavci (celková výška diela bola jedenásť metrov) bolo slávnostne odhalené 16. mája 1897 za prítomnosti cisára a uhorského kráľa Františka Jozefa I. a členov jeho panovníckeho dvora, krajinského prímasa, členov vlády a predstaviteľov mesta, univerzít, uhorskej akadémie vied a ďalších hostí ako aj širokého obyvateľstva. Pri tejto príležitosti uložili do podstavca pomníka pergamenovú listinu, ktorej text skoncipoval poslanec uhorského parlamentu Kálmán Thaly, člen Uhorskej akadémie vied a profesor na prešporskej Právnickej akadémii. Listina o. i. informovala, že pamätník má:

„

...na večné veky hrdo symbolizovať stálu a nedotknuteľnú posvätnosť kráľovskej prísahy a zákonov. Má pripomínať povznášajúcu pamiatku maďarskej lásky k vlasti, úcty k jej zákonom a tej neotrasiteľnej vernosti, s ktorou tento národ zachránil nestály trón osirotenej a pol svetom napadnutej spanilej mladej Kráľovnej, slávnej pamäti Márie Terézie a jej vznešenú rodinu, pod ponúknutou šľachetnou ochranou Maďarov, obetujúc na povzbudivú výzvu niekdajšieho palatína Jánosa Pálffyho z Erdődu s mimoriadnym nadšením 'život a krv', a s obdivuhodnou oddanosťou odvrátil nepriateľov.

“

Text listiny končil zvolaním:

„

Ty, pamätník maďarskej vernosti, maďarského hrdinstva, maďarskej šľachetnosti a úcty k zákonom. Ty, kamenný hlásateľ prastarých maďarských cností stoj neochvejne! Stoj na večné veky! Stoj, kým stojí tisícročná milovaná domovina!

“

Okrem samotného súsošia bol na pamätníku zaujímavý aj jeho podstavec, najmä nápisy na ňom. Vzhľadom na to, že dobové fotografie zachytávajú pamätník iba z čelného pohľadu, všeobecne je známy iba nápis na tejto strane. VITAM ET SANGUINEM (Život a krv) je skrátenou formou výzvy členov uhorského snemu na pamätnom zasadnutí 11. decembra 1741 („Vitam et sanguinem pro rege nostro!“), kedy vyhlásili odhodlanie obetovať za svoju kráľovnú aj vlastné životy.

Menej je však známy nápis, ktorý niesol podstavec na svojej zadnej strane (smerom k mestu). Tu maďarský text ozrejmoval okolnosti vzniku pamätníka: V roku tisícročia vzniku Uhorska na pamiatku kráľovských korunovácií vztýčilo obyvateľstvo slobodného kráľovského mesta Prešporka, 1896.

Odstránenie pamätníka

Pamätník nasledujúcich dvadsaťštyri rokov krášlil priestor námestia a tvoril neodmysliteľnú kulisu tejto časti mesta. Celkový výzor dotvárala aj štylizovaná pseudorokoková železná ohrada, ktorá pamätník obkolesovala, spolu s udržiavaným trávnikom a kvetinovou výsadbou.

V roku 1918 sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo a na jeho troskách vznikali nové nástupnícke štáty. V rokoch 1920 a 1921 však posledný rakúsky cisár a uhorský kráľ Karol IV. a jemu verní prívrženci podnikli kroky snažiace sa o obnovu monarchie čo mladá Československá republika vnímala ako ohrozenie svojej existencie. V stupňujúcich sa protimaďarských a protiuhorských náladách sa príslušníci československých légií „vrhli“ na sochu Márie Terézie a za asistencie polície ju zničili. Následne bol celý pamätník odstránený. Očitým svedkom tejto udalosti bol známy bratislavský sochár Alojz Rigele. V umelcovom rodinnom archíve sa v rukopisnej podobe nachádza osobné svedectvo, ktorému dal výstižný názov Zbúranie bratislavského pamätníka Márie Terézie v čase 26. – 29. októbra 1921:

„

26. októbra 1921, v stredu popoludní o 2. hodine som išiel do svojho ateliéru. Prechádzajúc po Poľovníckom rade, k tamojšej fasáde Reduty bol opretý jeden veľký hasičský rebrík. Hore stál jeden človek v civilnom oblečení a jedným kladivom obil zo štítu tamojší štukatérsky vyhotovený erb a uhorskú korunu. Zhromaždilo sa tu niekoľko ľudí a prizerali sa udalostiam. Neprisudzoval som tejto veci zvláštnejší význam, myslel som si, že sa deje na základe úradného príkazu.

Večer idúc domov, som sa o pol šiestej opäť dostal k Redute a uvidel som vlniaci sa dav ľudí. Pri Hummelovom pamätníku mi plačúc išla naproti moja manželka a hovorila o tom, že teraz zváľajú pomník Márie Terézie, hlava ženy sediacej na koni a hlavy dvoch vedľajších postáv sú už odrazené. Trasúc sa strachom a vzrušením sme prišli k soche a tu som na vlastné oči videl to, čomu som nechcel uveriť: na podstavci stáli 5 – 6 chlapi vo vojenskej rovnošate, veľkými a ťažkými kladivami ako pomätení udierali na mramorové sochy, ktorým už chýbali hlavy, ruky a ostatné voľné časti. Námestie bolo naplnené davom ľudí, bolo tu mnoho vojakov, policajtov, dôstojníkov a pod. V podstate prevládalo ticho, len tu a tam sa ozval pritakajúci povzbudivý rev vtedy, keď spadol väčší kus. Hrozne, strašlivo sa ozývali údery kladív na tlmene osvetlenom námestí. Vyšli sme hore do nášho bytu, lebo nás bolelo srdce a nemohli sme sa na to všetko pozerať. Takto to pokračovalo až do neskorej noci.

V nasledujúci deň popoludní a večer pokračovali v búraní. Výsledok bol ten, že dve vedľajšie figúry večer spadli z podstavca...

V nasledujúci deň, 28. októbra, v tejto „pracovnej činnosti“ nastala pauza.

29. októbra popoludní opäť prišli, aby dokončili svoje dielo. Nechcel som sa na tú ozrutnosť pozerať, celý rozochvený som išiel hore do svojho bytu. Večer o 10. hodine som sa tupo otriasol: strhli postavu koňa, ktorá sa skladala z dvoch častí. Druhý deň som sa dopočul, že pred koňa zapriahli oceľovými lanami nákladné auto. Pri dvoch vedľajších figurínach to bolo úspešné, v prípade koňa pravdaže nie. Oceľové laná sa opakovane roztrhli a raz sa auto dokonca vzpriamene zháčilo. Napokon sa to predsa len podarilo a odmenou za „veľký počin“ bol potlesk a krik. Celé búranie sa uskutočnilo za prítomnosti polície.

V priebehu novembra vedenie mesta poverilo kamenára Mahra, aby trosky pamätníka Márie Terézie odpratal a do vydania ďalších pokynov ich uložil na svojom kamenárskom nádvorí.

Celé, veľké kusy ako predná a zadná časť koňa, bolo nutné navŕtať a rozštiepiť na viaceré kusy, aby sa mohli odviezť vo voze, lebo pre ich obrovskú váhu by bol potrebný osobitne na tento účel konštruovaný voz a koľajnice. Polícia bola prítomná vo dne v noci a dohliadala na odvoz jednotlivých kusov. Každý, kto tu pracoval, dostal od policajného riaditeľstva zvláštny preukaz. Keďže napriek policajnému dozoru viaceré menšie kusy rozkradli, väčšinu úlomkov k večeru pozbierali do debny, ktorú prikryli doskami. Debna bola do rána spravidla prázdna. O pár dní neskôr prišli vojaci (neviem z čieho poverenia) s nákladným autom, naložili odrazené hlavy, ruky a menšie kusy (asi 15 – 18 ks), úlomky a suť s tým zámerom, že to všetko odvezú do mestského deportačného centra. Keď odviezli všetky kusy mramoru, z poverenia technického úradu začali búranie podstavca, ale túto prácu čoskoro prerušili. Údajne preto, lebo mesto by k úhrade búracích nákladom potrebovalo súhlas župana, ale ten dodnes neprišiel.

“

Snahy o obnovu pamätníka

I keď sa na mieste pôvodného pamätníka Márie Terézie vystriedali sochy M. R. Štefánika a štúrovcov, medzi Bratislavčanmi neustali túžby o navrátenie pôvodného pamätníka na toto miesto^{[chýba zdroj]}. Iniciatívy sa chopil Bratislavský okrášľovací spolok, ktorý dokonca dal zhotoviť tretinový čiastočný model pôvodnej sochy a vystavil ho v parčíku na dunajskom nábreží. Súčasne spustil petíciu za návrat pomníka Márie Terézie a súčasné premiestnenie tu stojaceho pamätníka štúrovcov na iné, vhodnejšie miesto.

Súradnice: 48°08′23″S 17°06′38″V / 48,139817°S 17,110501°V / 48.139817; 17.110501

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pamätník Márie Terézie v Prešporku

Zdroje

T. Ortvay, Ulice a námestia Bratislavy - Mesto Františka Jozefa, Vydavateľstvo PT Albert Marenčin, Bratislava, 2005, ISBN 80-88912-78-4
G. Dudeková a kol., Medzi provinciou a metropolou - Obraz Bratislavy v 19. a 20. storočí, Historický ústav SAV, Bratislava, 2012, ISBN 978-80-89396-21-4
Št. Holčík, Korunovačné slávnosti Bratislava 1563 - 1830, Tatran, Bratislava, 1986
E. Kumlik, Bratislava Poszony Pressburg 1907, Vydavateľstvo PT Albert Marenčin, Bratislava, 2005, ISBN 80-88912-79-2
Zs. Lehel, Alojz Rigele, Vydavateľstvo PT Albert Marenčin, Bratislava, 2008, ISBN 80-89218-56-3
J. Lacika, Kultúrne krásy Slovenska - Pamätníky a pomníky, Dajama, Bratislava, 2013, ISBN 978-80-8136-021-3
Cesta do Carrary a Súsošie Márie Terézie, články v Spravodaji BOS 1/2010, Bratislavský okrášľovací spolok, Bratislava, august 2010