Parný rušeň 264.2

Parný rušeň 264.2
výrobná fotografia rušňa StEG 2605 (neskôr 264.205)
Prevádzkové parametre
Maximálna rýchlosť	90 km/h
Trvalý výkon	660 kW
Pretlak pary	13 bar
Výhrevná plocha kotla	173,20 m²
Plocha roštu	3,1 m²
Priemer valcov	490 mm
Usporiadanie pojazdu	2´B m2
Rozchod	1 435 mm
Hmotnosť	55 600 kg
Adhézna hmotnosť	28 400 kg
Dĺžka cez nárazníky	10 908 mm
Priemer kolies	hnacie: 2 120 mm behúňe: 995 mm
Typ brzdy	automatická sacia samočinná tlaková
Výrobné údaje
Výrobca	Lokomotívka Spoločnosti štátnej dráhy
Prevádzkovateľ	Spoločnosť štátnej dráhy (1900 – 1909) Rakúske cisársko-kráľovské železnice (1909 – 1918) Československé dráhy (1918 – 1938) Maďarské železnice (1938 – 1953)
Rok výroby	1900 – 1902
Počet vyrobených kusov	16
V prevádzke v období	1900 – 1953

Parný rušeň 264.2 je rad dvojvalcových dvojspražných rýchlikových rušňov, ktoré v rokoch 1900 – 1902 zakúpila Spoločnosť štátnej dráhy pre vedenie rýchlikov medzi Viedňou a Budapešťou. Ide o typické dvojspražné rýchlikové rušne z prelomu 19. a 20. storočia.

Vznik

V rokoch 1900 až 1902 vyrobila Lokomotívka Spoločnosti štátnej dráhy pre Spoločnosť štátnej dráhy celkom 16 rýchlikových rušňov, ktoré boli určené pre dopravu rýchlikov z Viedne cez Marchegg, Bratislavu, Párkán (dnes Štúrovo) až do Budapešti. Rušne konštrukčne plne zodpovedali vtedy vyrábaným rakúskym Rrušňom radu 6 (neskôr 264.0 ČSD) s výnimkou parného stroja – miesto združeného, aký presadzoval vtedajší vrchný konštruktér rakúskych štátnych železníc Karl Golsdorf, bol použitý jednoduchší dvojčitý.

Prevádzka

Rušne boli spočiatku nasadené tam, kde boli pôvodne zamýšľané – na rýchliky z Viedne cez Bratislavu až do Štúrova. Už od roku 1904 však boli nasadzované aj na pravobrežnú trať medzi Viedňou a Budapesťou, cez Ráb.

V roku 1909 boli v rámci poštátnenia Spoločnosti štátnej dráhy prevzaté rakúskymi štátnymi železnicami, ktoré ich preznačili na radu 406 a používali na vedenie rýchlikov z Viedne predovšetkým do Českých miest. V roku 1918 bolo 11 rušňov umiestnených v Prahe a 5 vo Viedni.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska ich všetky prevzali Československé dráhy a umiestnili do výtopní v Bratislave a Nových Zámkoch, kde spočiatku slúžili pôvodnému účelu, avšak po dodávke nových rušňov radu 375.1, objednaných ešte MÁV a dodávaných v rokoch 1919 – 1920, prešli na podradnejšie výkony. Po dodávkach ďalších nových rušňov boli postupne presúvané ďalej na východ, kusy v horšom stave hneď vyradzované. V roku 1924, kedy došlo k ich prečíslovaniu na rad 264.2, už boli vyradené stroje 406.01 a 406.04. Ich posledným domovom sa stala výtopňa v Košiciach, kde absolvovali aj svoje posledné prestížne výkony -vedenie rýchlikov Praha – Jasy, konrétne v úseku Košice – Kráľovo.

Presúvaním podstatne modernejších a hlavne výkonnejších rušňov radu 363.0 a 354.5 do výtopne v Košiciach boli postupne v priebehu triadsiatych rokov 20. storočia vyradzované, až v roku 1938 zostali posledné dva kusy – 264.202 a 264.206, ktoré po Viedenskej arbitráži prevzali MÁV a zaradili pod číslami 227.01 a 227.02. Rušeň 227.01 bol na konci druhej svetovej vojny odvlečený do Poľska a jeho ďalší osud nie je známy. Rušeň 227.02 bol vyradený v roku 1953.

Technický popis

Rušne mali vnútorný rám. Jeho pojazd bol zhodný z rakúskymi rušňami radov 6 (264.0) a 106 (264.1). Vpredu sa nachádzal otočný podvozok s rázvorom náprav 2700 mm, ktorého otočný čap bol posunutý dozadu o 80 mm. Dvojčitý parný stroj mal 2 parné valce s priemerom 490 mm a zdvihom piestov 650 mm. Výmenu pary vo valcoch zabezpečovalé ploché posúvače. Vonkajší rozvod bol Heusingerov, ktorý poháňal prvú nápravu za otočným behúňom. Na kotli boli umiestnené dva parné domy vzájomne prepojené trúbkou, čo predchádzalo strhavaniu vody do valcov.