Patrimonializmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 10:44, 15. august 2016, ktorú vytvoril Reacoon (diskusia | príspevky) (vytvorenie článku)
(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)

Patrimonializmus je štýl vládnutia, pri ktorom sa takmer alebo vôbec nerozlišuje medzi súkromnými záujmami vládcu a verejným záujmom, čiže súkromné a erárne je preň jedno a to isté. Vládca, ktorý ovláda všetky zdroje štátu, má možnosť využívať ich podľa vlastnej ľubovôle. Takéto usporiadanie je nedemokratické a autokratické. Ide o extrémnu verziu klientelizmu, čiže vzťahov medzi patrónom a klientom. pri ktorých zdroje smerujú zhora nadol, kým politická podpora zdola nahor.

Termín patrimonializmus zaviedol Max Weber vo svej analýze svojvoľných rozhodnutí kráľov a ich príbuzných, ktorých takmer alebo vôbec nič neobmedzovalo v ich správaní. Weber sa pritom sústredil najmä na začiatky európskeho novoveku od konca 15. storočia po koniec 18. storočia, keď sa ešte takmer všetky záväzné rozhodnutia rodili v prostredí panovníckych rodín, a nie v byrokratických štruktúrach. Všetci vládni úradníci plne záviseli od osobných vzťahov s panovníkmi, ktorí neváhali použiť akékoľvek prostriedky, aby si vynútili poslušnosť. To však malo za následok rast nestability, keďže jediným spôsobom, ako dosiahnuť zmenu, bolo zvrhnutie vládcu.

Max Weber za extrémnu formu patrimonializmu označil sultanizmus. Významná aktualizovaná verzia tohto pojmu zahŕňa aj pojem neosultanizmus. Ten charakterizuje dnešné politické systémy, ktoré nie sú monarchie, ale sú im vlastné črty tradičného patrimonializmu. Príklady takýchto systémov nachádzame v niektorých oblastiach Afriky, Južnej Ameriky a Stredného východu.[1]

Referencie

  1. TAYLOR, Steven L.. 30 sekúnd politiky. Prvé. vyd. Bratislava : Fortuna Libri, 2012. 160 s. ISBN 978-80-8142-013-9. Kapitola Vláda niekoľkých, s. 46.