Polykles z Atén

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Socha spiaceho Hermafrodita v Louvre, rímska kópia gréckeho originálu zrejme od Polyklea, cca 150 pred Kr.

Polykles (starogr. Πολυκλῆς) bol grécky sochár v 2. storočí pred Kr.[1][2]

Polykles, syn Timarchida z Atén, bol žiakom aténskeho sochárskeho majstra Stadiea.[3][2] Rímsky spisovateľ Plínius jeho pôsobenie datuje do čias 156. olympiády (v rokoch 156152 pred Kr.).[4] To prakticky potvrdzuje aj grécky cestovateľ Pausanias, ktorý po navšteve Olympie do svojej sprievodcovskej príručky zaznamenal, že zhotovil sochu Amynta z Efezu, olympijského víťaza v pankratiu dorastencov v roku 156 pred Kr.[3][5]

Plínius uvádza, že jeho dielom bola i socha Hermafrodita,[6] a to zrejme originál sochy spiaceho Hermafrodita z parížskeho múzea Louvre[7] a tiež socha bohyne Juno (Héry), kedysi umiestnenej v otvorenej stĺpovej hale Octavie (Porticus Octaviae) v Ríme, ktorú zhotovil so svojim bratom Dionysiom.[8] Cicero mu pripisoval autorstvo sochy Herakla v Ríme.[9]

Podľa odborníkov svedectvom jeho tvorby je aj poškodený epigrafický nález na podstavci z Eleteie vo Fókide, podľa typu písma datovaný do 2. storočia pred Kr., ktorý hlása:

Πολυκλῆς Τιμ[αρχίδου Ἀθηναῖος ἐποίησεν] Polykles syn Timarchidov z Atén ma zhotovil.[10][2]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 373.
  2. a b c Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Polykles [1]
  3. a b Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 437.
  4. Plínius, Naturalis Historia, 34,52.
  5. Luigi Moretti; Maria Elisa Garcia Barraco; Ilaria Soda. Luigi Moretti e il catalogo degli Olympionikai : testimonianze epigrafiche, letterarie, papirologiche e numismatiche sui vincitori degli agoni olimpici panellenici (Ellade e Magna Grecia: 776 a.C. - 393 d.C). Roma : Arbor sapientiae, 2014. ISBN 978-88-97805-32-8. S. 113 (632).
  6. Plínius, Naturalis Historia, 34,80.
  7. Johann Joachim Winckelmann. Dějiny umění starověku Stati. Praha : Odeon, 1986. 01-519-86. S. 134.
  8. Plínius, Naturalis Historia, 36,35.
  9. Cicero, Epistulae ad Atticum, 6,1,17.
  10. Inscriptiones Graecae, IG IX,1 141 [2]