Portál:Slnečná sústava/Univerzálne obrázky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Obrázky: 2008 - 2009 - 2010... - Univerzálne obrázky

Články: 2008 - 2009 - 2010... - Univerzálne články

Zaujímavosti: Staré zaujímavosti

Toto sú takzvané univerzálne obrázky týždňa pre Portál:Slnečná sústava.

Tieto obrázky môžu na portáli obiehať každý rok stále dookola. Používať by sa však mali len v prípade, že je nedostatok vyhovujúcich obrázkov alebo údržbári portálu z nejakého dôvodu nemôžu vyhľadávať nové obrázky.

Ak chcete spustiť cyklus automatického obiehania univerzálnych obrázkov na portáli, postupujte nasledovne:

  1. Upravte stránku Portálu Slnečná sústava (alternatívne môžete kliknúť sem)
  2. V zdrojovom kóde nájdite tabuľku označenú ako <!-- OBRÁZOK TÝŽDŇA --> (niekde v dvoch tretinách):
  3. Zo všetkých miest tejto tabuľky odoberte funkciu {{CURRENTYEAR}}.
  4. Uložte stránku.

Výsledný zdrojový kód tabuľky OBRÁZOK TÝŽDŇA po tejto operácii je takýto:

{| width="100%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid #AAA;margin-bottom:5px;"
| width=10% style="background:#FFEC8B;"| [[Obrázok:Crystal Clear app konquest.png|30px]]
| style="font:bold 100% Verdana,sans-serif;color:#000000;text-align:center;background:#FFEC8B;" |Obrázok týždňa
| width=10% style="text-align:center;background:#FFEC8B;"|<div align=right><small class="editlink noprint">[{{fullurl:{{FULLPAGENAME}}/Obrázok týždňa/{{CURRENTWEEK}}|action=edit}} uprav {{{/Obrázok týždňa/{{CURRENTWEEK}}|}}}]</small></div>
|-
| bgcolor=LemonChiffon colspan=3 style="border-top:1px solid #FFF;font:Verdana,sans-serif;text-align:center" | {{/Obrázok týždňa/{{CURRENTWEEK}}}}
<small><div align=right>[[Portál:Slnečná sústava/Obrázky týždňa|ďalšie obrázky...]]</div></small>
|}


Keď chcete cyklus originálnych obrázkov podľa roka obnoviť, funkciu {{CURRENTYEAR}} vráťte na pôvodné miesta.

Výsledný zdrojový kód tabuľky OBRÁZOK TÝŽDŇA po návrate roka je takýto:


{| width="100%" cellspacing="0" cellpadding="5" style="border:1px solid #AAA;margin-bottom:5px;"
| width=10% style="background:#FFEC8B;"| [[Obrázok:Crystal Clear app konquest.png|30px]]
| style="font:bold 100% Verdana,sans-serif;color:#000000;text-align:center;background:#FFEC8B;" |Obrázok týždňa
| width=10% style="text-align:center;background:#FFEC8B;"|<div align=right><small class="editlink noprint">[{{fullurl:{{FULLPAGENAME}}/Obrázok týždňa/{{CURRENTWEEK}} {{CURRENTYEAR}}|action=edit}} uprav {{{/Obrázok týždňa/{{CURRENTWEEK}} {{CURRENTYEAR}}|}}}]</small></div>
|-
| bgcolor=LemonChiffon colspan=3 style="border-top:1px solid #FFF;font:Verdana,sans-serif;text-align:center" | {{/Obrázok týždňa/{{CURRENTWEEK}} {{CURRENTYEAR}}}}
<small><div align=right>[[Portál:Slnečná sústava/Obrázky týždňa|ďalšie obrázky...]]</div></small>
|}

Zoznam a náhľad všetkých univerzálnych obrázkov
Šablóna: 1 2 3 4 5 6 7 8 9
Náhľad: Galileiho kresby Mesiaca a jeho fáz. Galileo Galilei bol prvý človek, ktorý pozoroval Mesiac (a iné kozmické objekty) ďalekohľadom. Ako prvý preto videl na Mesiaci hory a krátery, ktoré sú voľným okom nepozorovateľné. Kráter Victoria, impaktný kráter v blízkosti rovníka Marsu. Priemer krátera je asi 800 metrov. Kráter sa stal známy tým, že ho skúmal robot Opportunity, ktorý vytvoril aj jeho panoramatickú fotografiu zblízka. Tento záber však bol urobený z obežnej dráhy Marsu kamerou HiRISE sondy Mars Reconnaissance Orbiter. Eruptívna protuberancia na Slnku. Protuberancie sú plazmové objekty nachádzajúce sa v atmosfére Slnka. Ich teplota dosahuje 5 až 7 tisíc Kelvinov a hustota 1013 častíc na cm 3. Možno ich pozorovať po okrajoch slnečného disku napríklad pri zatmení Slnka. Môžu mať rôzny vzhľad, výšku, štruktúru a životnosť. Satelitný záber na erupciu sopky Soufrière Hills na ostrove Montserrat v Karibskom mori. Erupcie spôsobili, že väčšina ostrova sa stala neobývateľnou. Sopka je tvorená viacerými lávovými dómami a sopečnými kužeľmi; láva je eruptovaná z hlavného krátera (English's Crater) s priemerom asi 1 km. Slnečná sústava z vonkajšieho pohľadu: Na prvom obrázku terestriálne planéty, pásmo planétok a Jupiter. Vľavo je pohľad na obežné dráhy joviálnych planét a Kuiperov pás. Pod ním je obežná dráha Sedny. Vľavo dole je veľkosť Oortovho mraku porovnaná s obežnou dráhou Sedny. Panoramatický pohľad na Saturn, ktorý sa naskytol sonde Cassini v čase, keď bolo Slnko prekryté planétou. Na získanej snímke (so zvýšeným jasom) vyniklo množstvo jemných prstencov, pričom najjasnejšie sa javia byť hlavné prstence A, B, C, viditeľné aj malým ďalekohľadom zo Zeme. Ultrafialový obrázok mrakov Venuše ako ho videla sonda Pioneer Venus Orbiter (26. februára 1979). Vo viditeľnom svetle má Venuša oveľa nevýraznejšie rysy. Venušu obklopuje hustá atmosféra tvorená prevažne oxidom uhličitým, (no aj dusíkom, kyslíkom a vodou) čo vytvára mimoriadne silný skleníkový efekt, ktorý zvyšuje teplotu povrchu na viac ako 400°C. Štart sondy Voyager 2, jedinej sondy, ktorá preskúmala všetky štyri joviálne planéty slnečnej sústavy. Sonda bola vypustená pomocou raketového nosiča Titan IIIE Centaur z Eastern Test Range na myse Canaveral. Po 2,5 minútach sa sonda dostala na parkovaciu dráhu vo výške 160 km, odkiaľ započala svoju vesmírnu púť. Pohľad na planétu Merkúr zo sondy Mariner 10. Snímka vznikla v marci 1974 vo vzdialenosti 5 380 000 km od Merkúra. Odhaľuje jeho pustý povrch posiaty krátermi, ktorý je podobný povrchu našeho Mesiaca s tým rozdielom, že na ňom nie sú nijaké moria.
Šablóna: 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19
Náhľad: Mesiac Io na pozadí búrlivej atmosféry Jupitera. Mraky smerom k pravému okraju snímky plynule prechádzajú do tmy na nočnej strane planéty. Io obieha zo všetkých štyroch Galileových mesiacov najbližšie k Jupiteru. Snímku urobila sonda Cassini, ktorá preletela okolo Jupitera, na začiatku 21. storočia (1. januára 2001). Tento obrázok planéty Urán vo falošných farbách zhotovili prístroje Near Infrared Camera a Multi-Object Spectrometer Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu. Na snímke sú viditeľné Uránove inak veľmi nevýrazné prstence, mesiace a tiež atmosférické útvary. Hubbleov ďalekohľad objavil asi 20 oblakov, z ktorých niektoré sa pohybujú rýchlosťami až 500 km/h. Gula Mons, štítová sopka v oblasti Eistla Regio na Venuši. Trojrozmerný obrázok vznikol na základe údajov zo sondy Magellan. Gula Mons má výšku 3 km a priemer základne približne 400 km. Obklopujú ju stovky kilometrov lávových prúdov. Na povrchu Venuše sa nachádza veľké množstvo sopiek a až 85% povrchových útvarov na Venuši je sopečného pôvodu. Callisto, jeden zo štyroch mesiacov, ktoré objavil Galileo Galilei pri planéte Jupiter, a tretí najväčší mesiac v slnečnej sústave. Tento obrázok pochádza zo sondy Galileo, ktorá Jupiter a jeho mesiace podrobne skúmala. Povrch mesiaca je tvorený ľadom a skalnatým materiálom. Nápadné sú tisíce impaktných kráterov, z ktorých prevažná väčšina má priemer v rozpätí 3 až 50 km. Jadro kométy Tempel 1 67 sekúnd potom, ako ho zasiahol projektil sondy Deep Impact. Cielený náraz projektilu vyvolal na kométe explóziu, ktorá vyvrhla do okolitého priestoru značné množstvo látky z vnútra kométy. Túto hmotu potom analyzovala jednak materská sonda, jednak observatóriá na Zemi. Celková dĺžka ľadového jadra kométy je asi 17 km. Hoba, najväčší nájdený železný meteorit, aký kedy spadol na Zem. Váži 60 000 kg a jeho najdlhšia os meria 2,95 metra. Dodnes leží na mieste svojho dopadu v pri meste Grootfonstein v Namíbii. Úplné zatmenie Mesiaca 28. októbra 2004. Trojica snímok zachytáva Mesiac na začiatku úplneho zatmenia (vpravo), počas jeho najväčšej fázy (v strede) a na konci (vľavo). Mesiac má červenú farbu v dôsledku rozptýleného slnečného svetla v atmosfére Zeme, ktoré aj v čase úplneho zatmenia osvetľuje Mesiac. Záber zo sondy Voyager 2 na Tritón, najväčší z mesiacov Neptúna. Uhľovodíky na povrchu mesiaca spôsobujú, že jeho farba je bledoružová. Na snímkach sondy Voyager 2 sú viditeľné tiež veľké praskliny a kruhové prepadliny s rozmerom 30-40 km. Zložený obrázok najväčšej planéty slnečnej sústavy, Jupitera. Atmosféra Jupitera je neobyčajne búrlivá a jeho gignatické búrkové javy možno pozorovať aj menším ďalekohľadom zo Zeme napriek tomu, že aj pri najväčšom priblížení nás od tejto planéty delí približne 628 400 000 km. Tmavšie pruhy rovnobežné s jeho rovníkom sa nazývajú pásy, svetlejšie sú zóny. Najväčšie známe objekty Kuiperovho pásu porovnávané so Zemou. V hornom rade sú štyri najväčšie objekty, ktoré nazývame trpasličie planéty, spolu s ich známymi obežnicami. V spodnom rade sú ďalšie známe transneptúnske telesá s guľovým tvarom, ktoré by sa trpasličími planétami v budúcnosti mohli stať.
Šablóna: 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29
Náhľad: Trpasličia planéta Pluto na zábere z Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu. Vpravo nižšie sa nachádza jeho dlho známy mesiac Charon, ktorý je v pomere k materskému telesu nezvyčajne veľký. Ďalšie dva svetelné body sú Plutove oveľa menšie mesiačiky, ktoré Hubble objavil až v roku 2006. Dostali pomenovanie Nix a Hydra. Severná polárna žiara (Aurora borealis) v Grónsku. Jej zelená farba naznačuje, že je emitovaná atómami kyslíka v nižších vrstvách zemskej amtosféry. Najväčší výskyt polárnych žiar je v blízkosti zemských magnetických pólov, občas sa však vyskytnú aj nad územím Slovenska. Prstence Saturna, vpravo tieň, ktoré na ne vrhá planéta. Tento nezvyčajný záber na Saturn "zhora" by nikdy nebolo možné zachytiť zo Zeme. Urobila ho sonda Cassini, keď v roku 2007 obiehala 60° nad rovinou prstencov. Rozlíšenie snímky je 90 metrov na pixel. Mesiac pri prechode slnečným diskom, záber z družice STEREO-B v ultrafialovom spektre. Podobnú snímku by nikdy nebolo možné získať zo Zeme, pretože Mesiac má pri pohľade zo Zeme približne rovnakú uhlovú veľkosť ako Slnko a zemská atmosféra naviac prepúšťa len malú časť ultrafialového žiarenia. Saturnov mesiac Hyperion na zábere zo sondy Cassini, ktorá okolo neho v roku 2005 preletela. Hyperion má veľmi nezvyčajný povrch pripomínajúci špongiu. Celý povrch tohto nepravidelného telesa s priemerom asi 250 km je posiaty zvláštnymi krátermi. Rázová vlna, ktorú pred sebou vytláča mladá hviezda LL Orionis pri pohybe hustým prostredím hmloviny Orión. Podobnú vlnu, aj keď v oveľa redšom prostredí, vytvára pred sebou naše Slnko. Časť slnečného povrchu na zábere zo sondy TRACE. Snímka zo sondy Cassini poskytuje pohľad na prstence Saturna, ktoré čiastočne prekrývajú jeho najväčší mesiac Titan. Nad prstencami sa nachádza ďalší mesiac, malý Epimetheus. Časť povrchu Marsu v nepravých farbách. Modré oblasti sú miesta, kde sa nenachádza prach. Na zábere je stena 10 kilometrov širokého impaktného krátera Zunil. Celkový pohľad na planétu Neptún, ktorý vznikol zo záberov sondy Voyager 2. Zreteľný je búrkový útvar nazvaný Veľká tmavá škvrna, ktorý na neskorších záberoch Hubblovho ďalekohľadu už nebol pozorovaný.
Šablóna: 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39
Náhľad: Kráter Sullivan na Merkúri. Záber bol vytvorený sondou MESSENGER počas jej prvého preletu okolo Merkúra. Oblasť na snímke je blízko terminátoru, rozhrania dňa a noci na povrchu planéty. Mapa južného pólu Jupitera zložená zo záberov sondy Cassini, ktorá snímkovala Jupiter keď okolo neho prelietala na svojej ceste k Saturnu. Sústredné kružnice predstavujú pásy a zóny, najväčšie útvary v atmosfére Jupitera, ktoré možno amatérskym ďalekohľadom pozorovať aj zo Zeme. Planéta Zem, ako ju odfotografovala sonda Voyager 1 v júli 1990. Nachádzala sa vtedy vo vzdialenosti 6,4 miliárd km od Zeme a preto sa Zem zobrazila len ako drobný modrastý bod (v krúžku). Tmavé sfarbené pruhy na fotografii predstavujú odraz slnečného svetla na medziplanetárnej hmote. Impaktný kráter Manicouagan, ktorý patrí medzi najväčšie impaktné krátery na Zemi. Jeho priemer je 100 km a vznikol asi pred 212 miliónmi rokov. Medzikriužie v kráteri bolo neskôr zatopené vodou. Štyri najväčšie mesiace Jupitera, Galileove mesiace, ktoré boli prvými objavenými mesiacmi obiehajúcimi inú planétu. Zľava je to Io, Európa, Ganymedes a Kallisto. Záber zo sondy Magellan, ktorý ukazuje časť venušského povrchu so záhadným útvarom pripomínajúcim pavučinu. Tieto útvary nájdené len na Venuši majú neznámy pôvod, predpokladá sa, že by mohli súvisieť so sopkami. Počas pristávania sondy Phoenix na povrchu Marsu sonda Mars Reconnaissance Orbiter urobila túto unikátnu snímku krátera Heimdall a podarilo sa jej zachytiť sondu Phoenix vznášajúcu sa na padáku. Na výreze vľavo dole je zväčšená sonda Phoenix, ktorá v skutočnosti pristála pred samotným kráterom. Úplné zatmenie Slnka v roku 1999, záber bol urobený vo Francúzsku. V tesnej blízkosti okraja Mesiaca lemuje slnečný disk ružovkastá chromosféra, spodná vrstva slnečnej atmosféry, ktorá je mimo zatmenia zo Zeme nepozorovateľná. Možno pozorovať aj protuberancie, obrovské výrony slenčnej plazmy. Vonkajšie štruktúry slnečnej sústavy a poloha dvoch najvzdialenejších sond, Voyager 1 a Voyager 2 vzhľadom na ne. Najvnútornejšia modrá sféra je terminačná vlna, oblasť, kde rýchlosť častíc slnečného vetra klesá na podzvukovú. Obklopuje ju heliopauza tvaru kvapky. Vo smere svojho pohybu Slnko pred sebou tlačí ešte rázovú vlnu, v ktorej sa mení smer pohybu častíc hviezdneho vetra. Polárna žiara na Saturne. Trojica snímok vznikla kombináciou snímok v ultrafialovom a viditeľnom spektre, pričom ultrafialové zábery urobil Hubblov vesmírny ďalekohľad v januári 2004 a zábery vo viditeľnom spektre vznikli v marci 2004.
Šablóna: 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49
Náhľad: Farebný obrázok zo sondy Galileo, na ktorom je planétka 243 Ida a jej malý mesiac Dactyl (vpravo). Ida je prvá známa planétka s mesiacom. Fotografia bola urobená zo vzdialenosti 10 500 kilometrov od Idy. Jupiterov mesiac Io na fotografii zo sondy Galileo. Io obieha zo všetkých štyroch Galileových mesiacov najbližšie k Jupiteru a slapové sily planéty v ňom vyvolávajú mohutnú sopečnú aktivitu. Jasnooranžový materiál obklopuje vulkán Pelé. Štart sondy MESSENGER s nosnou raketou Delta II. Sonda odštartovala 3. augusta 2004 z Kennedyho vesmírneho strediska. Jej cieľom je prieskum planéty Merkúr, pričom po dvoch preletoch má byť v roku 2011 navedená na jeho obežnú dráhu. Prvý prelet prebehol v januári 2008 a druhý v októbri 2008. Carolyn Jean Spellmanová Shoemakerová, americká astronómka, ktorá spolu so svojím manželom Eugenom Shoemakerom objavila celkove 32 komét. Ich najznámejším objavom bola kométa Shoemaker-Levy 9, ktorú objavili spolu s Davidom Levym. Západ slnka na Marse. Fotografia bola urobená v roku 2005 robotickým vozidlom Spirit. Modrá farba je spôsobená rozptylom slnečného svetla na malých časticiach marťanského prachu vysoko v atmosfére. Cháron, najväčší a prvý objavený mesiac trpasličej planéty Pluto, v reálnych farbách. Záber pochádza zo sondy New Horizons, ktorá okolo neho preletela v júli 2015 a urobila množstvo podrobných snímok jeho aj Pluta. New Horizons ukázala, že Cháron je, podobne ako jeho materské teleso, pravdepodobne geologicky aktívny. Na jeho povrchu objavila systém priepastí väčších ako Veľký kaňon na Zemi. Miranda, jeden z väčších mesiacov Uránu, ktorého zvláštnosťou je jeho veľmi členitý, akoby rozbitý povrch. Na povrchu sa dajú pozorovať kaňony s hĺbkou do 20 kilometrov. Mesiac vykazuje aj miernu geologickú aktivitu, spôsobenú slapovými silami materskej planéty. Záber urobila sonda Voyager 2. Tri konjunkcie Mesiaca s Venušou, dvoch najjasnejších telies nočnej oblohy, za súmraku. Konjunkcia je stav, v ktorom sú dve kozmické telesá zdanlivo blízko na oblohe, čo znamená, že ich vzájomná uhlová vzdialenosť je veľmi malá. Špeciálnym prípadom konjunkcie sú zákryty a prechody, počas ktorých sa jedno kozmické teleso dostane pred druhé. Záber zo sondy Cassini, na ktorej je planéta Saturn aj s časťou svojich prstencov, ktoré vrhajú tieň na modro sfarbenú atmosféru planéty. Farby obrázku sú reálne. Hoci prstence pôsobia pri pohľade zo Zeme ako kompaktný útvar, v skutočnosti sú také riedke, že sonda Cassini rovinou Saturnových prstencov niekoľkokrát bez újmy preletela. Olympus Mons, vyhasnutá sopka a pravdepodobne najvyšší vrch na Marse. Jeho výška dosahuje 27 km, alebo 25 km (podľa použitej strednej hodnoty povrchu Marsu). Základňa kužeľa má priemer 624 km, čo zodpovedá približne ploche Francúzska, pričom priemer kaldery je zhruba 85 km.
Šablóna: 50 51 52
Náhľad: Veľká červená škvrna, najväčší búrkový útvar na Jupiteri, ktorý vyčnieva nad okolité mraky. Má tvar oválu s rozmermi 40 000 x 13 000 km a pomaly obieha okolo planéty. Je to cirkulačný útvar podobný pozemským hurikánom, ale neporovnateľne väčší a dlhšie trvajúci. Od jej prvého pozorovania uplynulo už viac ako 340 rokov. Kosáčik Neptúna a jeho najväčšieho mesiaca Tritóna, ktorý urobila sonda Voyager 2, keď sa už od planéty vzďaľovala. Zo Zeme by nikdy nebolo možné vidieť Neptún v takejto fáze. Zblednutie zvyčajnej sýtej modrej farby planéty je spôsobené rozptylom svetla, ktoré dopadá pod iným uhlom. Saturnov mesiac Dione vo farbách. Zložený obrázok vznikol zo snímok sondy Cassini, ktoré urobila v decembri 2004. Povrch Dione je tmavší ako povrch iných Saturnových mesiacov, čo nasvedčuje tomu, že sa tu vyskytujú kamenné plochy nepokryté ľadom.