Posunok (posunková reč)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Posunok je najmenšia jednotka posunkového jazyka, ktorej sa už priraďuje význam.

Posunok je tvorený niekoľkými menšími fonologickými jednotkami (fonémami) artikulovanými súčasne, simultánne:

  • tvar ruky (konfigurácia ruky) – ako vyzerá ruka, ktorá vytvára, alebo ruky, ktoré vytvárajú. Dlaň môže byť otvorená, zovretá v päsť, prsty narovnané, zohnuté a pod.,
  • miesto artikulácie (umiestnenie posunku) – kde sa posunok vytvára v ohraničenom trojrozmernom priestore. Umiestnenie posunku môže byť pred telom alebo na hornej časti tela, na líci, pri čele a pod.,
  • pohyb ruky v priestore – aký je pohyb ruky/rúk. Pohyby ruky/rúk môžu byť zhora nadol, zdola nahor, nabok od seba a k sebe, krúživé pohyby, kmitanie prstov a pod.

V slovenskom jazyku sa používa termín posunok a v českom jazyku znak v užšom slova zmysle.

Minimálny pár[upraviť | upraviť zdroj]

Dvojice posunkov, ktoré sa líšia len v jednom komponente (napr. tvar ruky alebo miesto artikulácie či pohyb ruky), tvoria tzv. minimálny pár. Komponent, v ktorom sa líši, má potom platnosť foném.

Tiež v slovenskom posunkovom jazyku, rovnako ako v slovenskom jazyku, sa môžu fonémy dokladovať veľkým množstvom minimálnych párov, pre porovnávanie napr. posunky TRENČÍN a IZBA, ktoré majú zhodné fonémy – tvar ruky (prostredník, prstenník a malíček sú ohnuté do dlane a dotýkajú sa jej; palec je mierne ohnutý; ukazovák je ohnutý vo všetkých kĺboch a dotýka sa druhého článku palca, ktorý je mierne vzdialenejší od špičky palca) a pohyb ruky (podľa predchádzajúceho popisu tvaru ruky sa potom palec a ukazovák dvakrát opakovane „otvárajú“ a „zatvárajú“, čiže sa vzďaľujú sa a potom sa dotýkajú), ale medzi sebou sa líšia pri jednej fonéme – artikulácii v priestore, prvý posunok sa nachádza pri nose a druhý v dolnej časti líca pri krku.

Zdieľanie[upraviť | upraviť zdroj]

Pri produkcii zdieľania v posunkovom jazyku sa vôbec nepoužívajú len ruky. Významy sa tu vyjadrujú dvoma typmi nosičov, ktoré sa vždy používajú simultánne. Tvary a pohyby rúk a miesto artikulácie patria k tzv. nosičom manuálnym. Vedľa nich sa ešte používajú tzv. nosiče nemanuálne, medzi ktoré patria mimika, pohyby a pozície hlavy a hornej časti trupu. K mimike ako výrazu a pohybu tváre sa zaraďujú obočia, oči, nos, ústa, jazyk, zuby a líca. K pohybu úst patria:

  • hovorené komponenty – pohyby úst, ktoré sú odvodené od hovoreného jazyka a podieľajú sa na stavbe prejavu v posunkovom jazyku. Nemanuálne prostriedky vrátane hovorených komponentov produkujú simultánne s manuálnou zložkou posunku. Hovorené komponenty v slovenskom posunkovom jazyku môžu artikulovať napr. celé slovo, polovicu slova, prvú hlásku, prvé dve slabiky a pod.;
  • orálne komponenty – pohyby úst, ktoré nie sú odvodené od hovoreného jazyka a podieľajú sa na stavbe prejavu v posunkovom jazyku. Nemanuálne prostriedky vrátane orálnych komponentov produkujú simultánne s manuálnou zložkou posunku. Orálne komponenty v slovenskom posunkovom jazyku môžu byť napr. vibrujúce pery, našpúlené pery, vycerené zuby, mierne vyplazený jazyk, nafúknuté líca, vyjadrujúce spojené dve hlásky: „vt“, „bi“, vyjadrujúce dve slabiky: „fifi“ a pod.

Zatiaľ čo v slovenčine sa mimika, pohyby a pozície hlavy a pohyby a tela spájajú výlučne s neverbálnou zložkou komunikácie a v slovenskom posunkovom jazyku a ďalších posunkových jazykov sú nemanuálne nosiče používané aj inak – gramaticky, prípadne i lexikálne a pragmaticky.

Mýtus[upraviť | upraviť zdroj]

V minulosti sa posunkový jazyk považoval za pantomímu, za jazyk zlúčených gest, avšak dodnes sa nepresne uvádza, že posunok posunkového jazyka je totožný ako gesto.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]