Praxilla
Praxilla (starogr. Πράξιλλα) bola grécka poetka z polovice 5. storočia pred Kr.[1][2]
Praxilla, lyrická poetka zo Sikyónu, skladala dityramby, skólia a hymny.[1] Zachovali sa z nich len nepatrné zlomky, napr. jeden verš z hymnu na Adónida:
| Κάλλιστον μὲν ἐγῶ λείπω Φάος ηελίοιο, δεύτερον άστρα Φαεινα σεληναίης τε πρόςωπον ηδὲ καὶ ῶραίους σικύους καὶ μῆλα καὶ ὅγχνας. | preklad: To najkrajšie čo opúšťam je svetlo Slnka, potom žiarivé hviezdy a tvár Mesiaca, a aj zrelé figy, jablká a hrušky. |
Od antických autorov sa o nej a jej dielach zachovalo iba niekoľko správ. Athénaios napr. píše, že sikyónska poetka Praxila sa tešila veľkej úcte ako znamenite skladala skólia.[5][1] Jej obdivovateľom bol grécky básnik Antipatros z Thessaloník, ktorý ju zaradil medzi deväť „lyrických Múz“,[6] alebo sochár Lysippos, ktorý jej zhotovil bronzovú sochu.[7] Podľa Pausania Praxilla vo svojich veršoch hlásala, že Karnejský boh (Apolón Karneiský zvaný Domáci (Oiketas) v Sparte) je synom Európy (a Dia) a že bol vychovávaný Apolónom a bohyňou Léto.[8]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 396.
- ↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Prassilla [1]
- ↑ Sir James Donaldson: Lyra Græca: Specimens of the Greek Lyric Poets, from Callinus to Soutsos. Edited, with critical notes and a biographical introduction, by J. D., 1854,[2]
- ↑ Bernhard Zimmermann, Handbuch der griechischen Literatur der Antike Bd. 1: Die Literatur der archaischen und klassischen Zeit, 2011[3]
- ↑ Athénaios z Naukratidy, Deipnosofistai, 15,49.
- ↑ Greek Anthology, Antipater of Thessalonica: Epigrams, 9,26.[4]
- ↑ Jane McIntosh Snyder, SIU Press, 2017, The Woman and the Lyre, str. 54[5]
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 240.