Zobrazenie zdroja stránky Predsokratovská filozofia

{{Dejiny západnej filozofie}}
'''Predsokratovská filozofia''' alebo '''raná grécka filozofia''' bola prvou etapou vývinu [[Grécka filozofia|starovekej gréckej filozofie]]. Predstavitelia tejto filozofie pôsobili cca v rokoch [[600 pred Kr.|600]] až [[350 pred Kr.]], teda zväčša ešte pred verejným účinkovaním [[Sokrates|Sokrata]] (cca 470 – 399 pred Kr.), resp. neboli ovplyvnení jeho filozofiou. Od čias [[Nemecký romantizmus|nemeckého romantizmu]] sa preto nazývajú ''predsokratici.''<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Slovenské slovníky|url=http://slovniky.juls.savba.sk/?w=predsokratik&s=exact&c=i792&d=kssj4&d=psp&d=sssj&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ma&d=hssjV&d=bernolak&d=obce&d=priezviska&d=un&d=locutio&d=pskcs&d=psken&d=noundb&ie=utf-8&oe=utf-8#|dátum prístupu=2017-10-31|vydavateľ=slovniky.juls.savba.sk}}</ref> Ojedinele sa tiež možno stretnúť s označením ''predatická filozofia'', keďže jej centrom neboli [[Atény]] (Atika), ale bohaté mestá v [[Grécka kolonizácia|gréckych kolóniách]] v západnej časti [[Malá Ázia|Malej Ázie]] a južnom [[Taliansko|Taliansku]]. 

Nijaké dielo predsokratikov sa nezachovalo kompletné. Všetky známe informácie tak pochádzajú od neskorších starovekých autorov, ktorí vo svojich spisoch buď priamo citujú výroky predsokratikov alebo vysvetľujú či kritizujú ich názory. 

[[Aristoteles]] (384 – 322 pred Kr.) považoval predsokratikov za ''prírodných filozofov'' (gr. ''φυσικοί''). [[Theofrastos z Eresu]] (371 – 287 pred Kr.) vo svojom diele ''Náuky prírodných filozofov'' (gr. ''Φυσικῶν δόξαι'') ako prvý predstavil ucelený obraz o filozofických konceptoch predsokratikov. Významnejšiu pozornosť venuje predsokratikom aj historik [[Grécka filozofia|starovekej gréckej filozofie]] [[Diogenes Laertios]] (3. storočie po Kr.). 

Z dostupných informácií vyplýva, že centrálnou témou predsokratickej filozofie bola otázka o pôvode všetkých vecí, o tzv. ''[[Arché (filozofia)|arché]]'' (gr. ''ἀρχή''). Odpovede na ňu sa však u jednotlivých filozofov už značne odlišujú. Predsokratici sa venovali tiež [[Etika|etike]], [[Teológia|teológii]] a [[Politická filozofia|politickej filozofii]]. Mnohí z nich sa zaoberali aj [[Matematika|matematikou]] a [[Prírodná veda|prírodnými vedami]].

== História a logika pojmu ==
Filozofi, dnes známi ako ''predsokratici'', boli v [[Starovek|staroveku]] označovaní ako „prví filozofi“<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Aristoteles|meno=|titul=O duši|vydanie=|vydavateľ=|miesto=|rok=|isbn=|strany=|poznámka=426a20}}</ref> alebo „prírodní filozofi“<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Aristoteles|meno=|titul=Metafyzika|vydanie=|vydavateľ=|miesto=|rok=|isbn=|strany=|poznámka=1000a9; 986b14; 1006a2f.; 1071b27; 1075b26f}}</ref>. V [[Stredovek|stredovekej]] [[Latinčina|latinčine]] sa im hovorilo jednoducho ''philosophi ante Socratem'' (filozofi pred Sokratom). Výraz „predsokratici“ (nem. ''Vorsokratiker'') po prvýkrát použil [[Nemecko|nemecký]] [[Filozofia|filozof]] [[Johann August Eberhard]] v roku [[1788]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=Eberhard|meno=Johann August|titul=Allgemeine Geschichte der Philosophie zum Gebrauch akademischer Vorlesungen|url=https://books.google.de/books?id=2E4MAAAAIAAJ&pg=PA47#v=onepage&q&f=false|dátum vydania=1788, S. 47|dátum prístupu=31.10.2017|vydavateľ=|miesto=Halle|strany=47}}</ref> V [[19. storočie|19. storočí]] sa o rozšírenie tohto pojmu v nemeckej jazykovej oblasti zaslúžil predovšetkým [[Friedrich Schleiermacher]]. Definitívne ustálenie termínu ''predsokratici'' možno datovať do roku [[1903]], kedy [[Hermann Diels]] publikoval svoje, vskutku rozsiahle, dielo – ''Die Fragmente der Vorsokratiker'' (Fragmenty predsokratikov).<ref>Porov. aj: HÜHN, Helmut. ''Vorsokratisch; Vorsokratiker''. In: RITTER, Joachim (ed.): ''Historisches Wörterbuch der Philosophie''. Band 2. Basel, 2001. S. 1222 – 1226. Porov. tiež: MARCIANO, Laura Gemelli (ed.). ''Die Vorsokratiker''. Band 1. Düsseldorf, 2007. S. 373 – 383.</ref>

[[Sokrates|Sokratovo]] učenie zásadným spôsobom ovplyvnilo charakter a smerovanie [[Grécka filozofia|antickej gréckej filozofie]]. Tento [[Paradigma (filozofia a veda)|paradigmatický]] obrat evidentne vnímal už aj [[Marcus Tullius Cicero|Cicero]], keď povedal, že [[Sokrates]] zniesol filozofiu z neba na zem.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Cicero|meno=|titul=Tusculanae disputationes|vydanie=|vydavateľ=|miesto=|rok=|isbn=|strany=|poznámka=V 10}}</ref> Z uvedeného teda vyplýva, že je oprávnené a zmyslupné rozlišovať filozofiu ''pred'' a ''po'' Sokratovi. 

== Členenie a dejiny predsokratovskej filozofie ==
Predsokratikov je možné roztriediť do určitých skupín alebo filozofických škôl. Zároveň však uplatňovanie odlišných klasifikačných kritérií nevyhnutne vedie k odlišným klasifikáciám. Kruciálny význam pre štúdium predsokratickej filozofie dodnes majú Dielsove ''Fragmenty predsokratikov''.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Diels|meno=Hermann|priezvisko2=Kranz|meno2=Walther (ed.)|titul=Die Fragmente der Vorsokratiker|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Berlin|rok=1960|isbn=|strany=491 ff|zväzok=3}}</ref>

<gallery perrow="4">
Súbor:Greek.JPG|Chronológia gréckych filozofov
Súbor:Presocratic graph EL.svg|Grafické znázornenie vzťahov jednotlivých predsokratických filozofov. Červené línie sú znakom opozície.
Súbor:Aiol-ion-dor şehirleri.jpg|Staroveké grécke koloniálne mestá na západnom pobreží dnešného Turecka
Súbor:Magna Graecia ancient colonies and dialects-eu.svg|Staroveké grécke koloniálne mestá na juhu dnešného Talianska
</gallery>

=== Siedmi mudrci ===
''Bližšie informácie v hlavnom článku'': [[Siedmi mudrci]]

Legendárnych ''[[Siedmi mudrci|Siedmich gréckych mudrcov]]'' možno v istom zmysle považovať za predchodcov samotných predsokratikov. Podľa antickej tradície nimi začínajú dejiny [[Grécka filozofia|gréckej filozofie]] a [[Grécka kultúra|kultúry]]. Jedná sa o skupinov mužov – učencov, filozofov, zväčša však politikov –, obdivovaných pre ich múdrosť a prezieravosť. Rôzni autori však ponúkajú rôzne zoznamy členov tejto ctihodnej skupiny: [[Platón]] v dialógu ''Protagoras'' (343a) uvádza mená siedmich filozofov, iné pramene ponúkajú iné zoznamy s rozličným počtom mien. Všetci autori sa ale zhodujú, že [[Táles|Táles z Milétu]], tradične považovaný za „prvého filozofa“, bol jedným zo ''Siedmich mudrcov''. Mnohé všeobecne známe a veľmi rozšírené výroky –  ako napr.: „Poznaj seba samého!“, „Cti si staršieho!“, „Maj mieru!“, „Rozpoznať správny okamih.“, „Najviac je zlých.“ – pochádzajú práve z filozofickej tradície týchto mudrcov.<ref>Fragmente der Vorsokratiker, Snell 107, Diogenes Laertios 1,87 a 88. 

Pozri aj: ALTHOFF, Jochen – ZELLER, Dieter. ''Die Worte der sieben Weisen''. Darmstadt, 2006.
</ref>

=== Milétska škola ===
''Bližšie informácie v hlavných článkoch:'' [[Milétska škola]], [[Táles]], [[Anaximandros]], [[Anaximenes z Milétu]], [[Iónska filozofia]]

Grécka filozofia (a teda aj západná filozofia vôbec) vznikla v [[Grécka kolonizácia|starovekých gréckych koloniálnych mestách]] na západnom pobreží dnešného [[Turecko|Turecka]]. V [[6. storočie pred Kr.|6. storočí pred Kr.]] pôsobili v meste [[Milét]] traja filozofi – [[Táles]], [[Anaximandros]] a [[Anaximenes z Milétu|Anaximenes]] –, ktorí ako prví v histórii ľudstva verejne prezentovali alternatívu voči [[Mytológia|mytológii]], a to v podobe racionálneho, „vedeckého“ vysvetľovania sveta.

[[Táles|Táles z Milétu]], tradične označovaný ako „prvý filozof“, sa venoval [[Matematika|matematike]], úspešne predpovedal [[zatmenie Slnka]] a pokúsil sa racionálne vysvetliť záplavy v oblasti toku [[Níl|Nílu]].

[[Aristoteles]] v súvislosti s predsokratikmi zdôrazňuje predovšetkým ich hľadanie „najhlbšieho základu“ resp. „prvopočiatku všetkých vecí“ (gr. ''[[Arché (filozofia)|arché]]''). [[Táles|Táles z Milétu]] považoval za „pralátku“ [[Voda|vodu]]; jeho žiak [[Anaximandros]] však tvrdil, že onou „pralátkou“ je akési nemateriálne ''[[apeirón]]'', „nekonečné“, „neohraničené“, „neobmedzené“.  [[Anaximenes z Milétu|Anaximenes]] zas na počiatku všetkého videl [[vzduch]].

V dejinách filozofie sa milétski filozofi niekedy označujú aj ako „starší [[Iónia|iónski]] prírodní filozofi“.

=== Pytagoreizmus ===
''Bližšie informácie v hlavných článkoch:'' [[Pytagoras zo Samu|Pytagoras]], [[Pytagoreizmus]]

V [[6. storočie pred Kr.|6. storočí pred Kr.]] založil [[Pytagoras zo Samu]] v gréckej kolónií [[Krotón|Kroton]], v dnešnom juhotalianskom meste [[Crotone]], vlastnú filozofickú komunitu. Členovia tohto spoločenstva sa z úcty k svojmu zakladateľovi nazývali [[pytagorejci]]. Pytagorovo učenie sa rozšírilo aj do ďalších [[Grécka kolonizácia|gréckych koloniálnych miest]] v južnom [[Taliansko|Taliansku]], samotní pytagorejci sa angažovali i politicky.

Pytagorejci sa, na rozdiel od iných predsokratikov, nezaoberali hľadaním „pralátky“, ale venovali sa [[Číslo (matematika)|číslam]] a [[Matematika|matematickým]] vzťahom, ktoré považovali za kľúč k všeobsiahlemu poznaniu a pochopeniu sveta. Vychádzali z predpokladu, že základné princípy univerza možno uchopiť, vyjadriť a porozumieť im pomocou mier, čísiel a proporcií. Ako príklad sa v tejto súvislosti často spomína tón vibrujúcej struny (ľubovoľného strunozvučného) hudobného nástroja. Zmenou dĺžky struny podľa daných matematických princípov proporcií je možné docieliť vznik harmonických tónov.

Pytagorejci verili, že kozmos, vytváraný protikladmi, drží pokope práve vďaka (akejsi) harmónii.

Vzťah čísel k fyzikálnym objektom bol v pytagorejskej [[Ontológia|ontológii]] vysvetľovaný rozlične. Spektrum výkladov siahalo od názoru, že pomery čísiel sú akýmsi (nemateriálnym) princípom sveta, až po tvrdenie, že svet v skutočnosti pozostáva z „materiálnych čísiel“.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Aristoteles|meno=|titul=Metafyzika|vydanie=|vydavateľ=|miesto=|rok=|isbn=|strany=|poznámka=XIII, 6, 1080b 17}}</ref>

Samotný Pytagoras je považovaný za zakladateľa západnej [[Teória čísel|teórie čísiel]] a objaviteľa princípov [[Harmónia|hudobnej harmónie]].

Pytagorejcov navzájom vždy spájalo verné priateľstvo. Dôkazom toho je napr. starogrécke rozprávanie o Damónovi a Pytiovi, ktoré sa, mimochodom, stalo námetom [[Friedrich Schiller|Schillerovej]] balady ''Rukojemník'' (Die Bürgschaft), alebo aj zmienka [[Diogenes Laertios|Diogena Laertia]], že [[Platón|Platónovi]] počas jeho tretej cesty na [[Sicília (ostrov)|Sicíliu]] v rokoch [[361 pred Kr.|361]] – [[360 pred Kr.]], po tom, čo upadol u [[Syrakúzy|syrakúzskeho]] tyrana Dionýza II. do nemilosti, zachránila život až intervencia pytagorejca [[Archytas z Tarenta|Archytasa z Tarenta]].<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Laertios|meno=Diogenes|titul=Životopisy slávnych filozofov|vydanie=|vydavateľ=|miesto=|rok=|isbn=|strany=|poznámka=VIII, 79}}</ref>

Pytagoreizmus sa stal jedným z najvplyvnejších filozofických smerov antického Grécka.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Ries|meno=Wiebrecht|titul=Die Philosophie der Antike|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Darmstadt|rok=2005|isbn=|strany=26|poznámka=}}</ref> Pytagorejské myslenie významne ovplyvnilo predovšetkým [[Platón|Platóna]] a [[Eukleides z Alexandrie|Euklida]]. Pytagoreizmus možno právom pokladať za predchodcu dnešných [[Prírodná veda|prírodných vied]], obe totiž spája snaha opísať svet pomocou [[Číslo (matematika)|čísiel]] a [[Matematický vzorec|matematických vzorcov]].

Pytagorejci [[Filolaos z Krotóna]] a [[Hiketas zo Syrakúz]] ako prví tvrdili, že [[Zem]] rotuje, a odmietali súdobí [[Geocentrizmus|geocentrický model vesmíru]], avšak bez toho, aby predstavili alternatívu v podobe [[Heliocentrizmus|heliocentrického modelu]]. [[Mikuláš Kopernik]] uvádza názory týchto dvoch pytagorejských filozofov ako príklad toho, že [[geocentrizmus]] mal svojich oponentov už v [[Staroveké Grécko|antickom Grécku]].<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Kopernikus|meno=Nikolaus|titul=De revolutionibus orbium coelestium|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Nürnberg|rok=1543|isbn=|strany=|poznámka=(K tejto problematike pozri predhovor k dielu venovaný pápežovi Pavlovi III.)}}</ref>

=== Hérakleitos z Efezu ===
''Bližšie informácie v hlavnom článku:'' [[Hérakleitos z Efezu]]

V osobe Hérakleita dosiahla predsokratovská filozofia svoj prvý vrchol.<ref name=":0">{{Citácia knihy|priezvisko=Ries|meno=Wiebrecht|titul=Die Philosophie der Antike|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Darmstadt|rok=2005|isbn=|strany=29}}</ref>

Hérakleitov spôsob myslenia býva označovaný ako polárny<ref name=":0" />, [[Dialektika|dialektický]] či paradoxný; jeho slová pôsobia, akoby mali „dvojakú gravitáciu“<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Gadamer|meno=Hans-Georg|titul=Der Anfang des Wissens|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Stuttgart|rok=1999|isbn=|strany=61}}</ref>. Dochované výroky a literárne fragmenty tohto [[Efez|efezského]] filozofa majú charakter [[Sentencia|sentencií]], niekedy bývajú označované aj ako ''gnómy.'' Hérakleitos evidentne často hovoril v tajuplných hádankách, svedčí o tom aj prímenie „Temný“ (gr. ''ὁ Σκοτεινός''), pod ktorým bol známy už u svojich súčasníkov.

Charakteristickým znakom Hérakleitovej filozofie je vedomie skrytej jednoty protikladov. Hérakleitos hovoril, že jedna a tá istá vec sa niekedy, aj bez akejkoľvek predchádzajúcej zmeny, zdá byť niečím iným, dochádza k zmene aspektov, ba dokonca sa táto vec javí ako svoj protiklad.

Dalo by sa teda povedať, že imanentnou súčasťou každého fenoménu je aj jeho protiklad. Hérakleitos zdôrazňuje, že realitu konštituujú protikladne pôsobiace sily. Pod takýmto zorným uhlom sa Hérakleitos následne snaží analyzovať nielen vesmír a objekty, ale aj človeka a jeho vedomie, myslenie a jazyk.

Podľa Héraklita však existuje absolútny, najhlbší a nemenný základ a princíp, jediný a večný ''poriadok'' (''logos''; gr. ''λόγος'') neustále sa meniaceho a vyvíjajúceho sa ''diania'', celého procesu ''stávania sa.'' Vlastným symbolom tohto trvalého princípu, ''logos''-u sveta, je „oheň“. Hérakleitos však, na rozdiel od staršej iónskej filozofie, nechápe „oheň“ ako akúsi „pralátku“, ale práve ako symbol najjemnejšej štruktúry univerza, ako symbol ducha. „Oheň“ nám pomáha pochopiť univerzálnu štruktúru samotného bytia, no zároveň reprezentuje aj tajomstvo myslenia.

Ďalšími významnými symbolmi sú pre Hérakleita: „blesk“ – symbol nečakaného, náhleho zvratu; „vojna“ resp. „spor“ – symbol ''napätého vzťahu'' protikladov, ''ktorý'' je konštitučným prvkom nášho sveta; „sen“ – symbol všeobecnej nerozumnosti. 

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že Héraklitove myšlienky sú rôznorodé a náznakovite sa dotýkajú problematík rôznych filozofických disciplín.

Hérakleitos nikdy nezaložil vlastnú filozofickú školu v prísnom zmysle slova. Niektorí autori v súvislosti s ním hovoria o tzv. „'''Efezskej škole'''“, iní ho, z čisto formálneho hľadiska, keďže sa narodil v ''maloázijskom'' Efeze, zaraďujú k tzv. ''iónskym'' filozofom.

Na Hérakleitove myšlienky však každopádne nadviazali mnohí antickí filozofi, predovšetkým [[Kratylos (filozof)|Kratylos]], ktorý bol, ešte pred [[Sokrates|Sokratom]], učiteľom samotného [[Platón|Platóna]]. Hérakleitos ovplyvnil aj viacerých novovekých filozofov, menovite [[Georg Wilhelm Friedrich Hegel|G. W. F. Hegela]], [[Friedrich Nietzsche|F. Nietzscheho]] a [[Martin Heidegger|M. Heideggera]].

=== Eleatská škola ===
''Bližšie informácie v hlavnom článku:'' [[Eleatská škola]]

Tzv. „Eleatská“ filozofická škola vznikla v starogréckom koloniálnom meste [[Elea]] (lat. ''Velia''), ktoré sa nachádzalo na západnom pobreží antickej provincie [[Lukánia]]. Eleatskí filozofi – elati – hlásali principiálnu jednotu a nemeniteľnosť bytia; popierali reálnu existenciu mnohosti, pohybu a vývoja.

Za zakladateľa eleatskej školy sa považuje [[Parmenides (filozof)|Parmenides]].

Parmenides – mimochodom [[Hérakleitos z Efezu|Hérakleitov]] súčasník – zastával názor, že všetky vnímateľné zmeny a rozdiely sú len čírou ilúziou. Najhlbšou skutočnosťou nášho sveta (gr. ἀλήθεια) je nemenné a nemeniteľné ''bytie''. 

Nie je známe, či Parmenides a Hérakleitos o sebe navzájom vôbec vedeli. Každopádne, ťažko nájsť v dejinách starogréckej filozofie dva protikladnejšie pohľady na svet.

Ďalšími významnými eleatmi boli: [[Zénón z Eley|Zénon z Eley]], ktorý sa preslávil svojími ''paradoxmi'', a [[Melissos zo Samu]].

V minulosti sa za zakladateľa eleatskej školy mylne považoval [[Xenofanes z Kolofónu]]. Napriek tomu, že pôsobil v Eley, nemožno ho – na základe súčasného stavu poznania – priamo spájať s (Parmenidovou) eleatskou filozofickou školou. Xenofanes sa preslávil predovšetkým svojou kritikou súdobých [[Antropomorfizmus|antropomorfných]] predstáv o bohoch. Bol stúpencom ''[[Henoteizmus|henoteizmu]]'', t. j. názoru, že existuje jeden najvyšší boh, ktorý sa úplne vymyká ľudským predstavám, čo však nevylučuje existenciu a uctievanie nižších, jemu podriadených božstiev. Známym sa stal jeho výrok, ktorým (dokonale) vystihol problém náboženského antropomorfizmu: „Keby mali kone nejakých bohov, títo bohovia by vyzerali ako kone.“

=== Atomisti (mladší iónski prírodní filozofi) ===
''Bližšie informácie v hlavnom článku:'' [[Atomizmus]], [[Antický atomizmus]]

Všetky veci sa podľa atomistov v konečnom dôsledku skladajú z nepatrných, nedeliteľných (gr. ''ἄτομος'') čiastočiek, nazývaných ''atómy'', ktoré majú rôzne tvary a veľkosť, pohybujú sa sami od seba v prázdnom priestore, spájajú sa a rozpájajú, a tak vytvárajú mnohotvárnosť javov.

Predstavitelia atomistickej filozofie považovali atómy za onú bájnu „pralátku“ (''[[Arché (filozofia)|arché]]''). Atóm ako taký je abstraktum; základný element každého súcna; neviditeľná, najsubtílnejšia materiálna štruktúra vecí, postihnuteľná len rozumom. Svet je matematicky uchopiteľný a prísne deterministický.

V princípe je táto antická teória dodnes základom mechanistického resp. materialistického chápania sveta.

Zakladateľmi atomistickej filozofickej školy boli [[Leukippos z Milétu]] a jeho žiak [[Démokritos z Abdér]].

Atomizmus stojí na dvoch postulátoch:
# Existujú elementárne stavebné kamene hmoty, tzv. „atómy“; ich veľkosť je konečná a najmenšia možná.
# Atómy sa pohybujú v „prázdnote“, ich kombináciou vzniká mnohorakosť. Prázdnota je teda nevyhnutnou podmienkou „výstavby“ sveta.
Atomisti, usilujúc sa o akúsi strednú cestu medzi [[Eleatská škola|eleatskou]] a [[Hérakleitos z Efezu|Hérakleitovou]] filozofiou, nahradili predstavu „nemeniteľného bytia“ konceptom „večne existujúcich atómov“, pojem „ničota“ výrazom „prázdnota“, predstavu „nehybnosti“ a „jednoty“ konceptom „pohybu“ a „mnohotvárnosti“.

V dôsledku atomistickej filozofie sa svet po prvýkrát stal zrozumiteľným aj bez metafyziky.

V myšlienkach atomistických filozofov sa nachádzajú o. i. aj prvé náznaky úvah o zrážkach telies, [[Gravitácia|gravitácii]], [[Kauzalita|kauzalite]], princípe zachovania hmotnosti a hybnosti či zákone akcie a reakcie, atď. Stretávame sa tu dokonca s jednoduchými vedeckými ''modelmi'' (t. j. zámerne simplifikovanými obrazmi reálnej skutočnosti).

Ďalšími predstaviteľmi atomizmu boli: [[Nessas]], [[Metrodoros z Chiosu]], [[Diogenes zo Smyrny]], [[Anaxarchos]], [[Hekataios z Abdér]], [[Apollodoros z Kyziku]], [[Nausifanes z Teosu]], [[Diotimos (filozof)|Diotimos]], [[Bion z Abdér]], [[Bolos z Mendesu]].

Atomistické myšlienky ovplyvnili aj [[Platón|Platónovu]] a [[Epikouros zo Samu|Epikurovu]] filozofiu.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Krämer|meno=Hans Joachim|titul=Platonismus und hellenistische Philosophie|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Berlin|rok=1972|isbn=|strany=231}}</ref>

=== Poeleatská prírodná filozofia – pluralizmus ===
''Bližšie informácie v hlavnom článku:'' [[Poeleatská prírodná filozofia]]

Poeleatskí prírodní filozofi, nazývanej aj „pluralisti“, sa pokúšali zmieriť [[Parmenides (filozof)|Parmenidovu]] náuku o iluzórnosti zmien s reálnou skúsenosťou zjavne existujúcich, zmyslami vnímateľných zmien vonkajšieho sveta. Pluralizmus je teda syntézou [[Iónska filozofia|iónskej]] a [[Eleatská škola|eleatskej filozofie]]: uznáva reálnu mnohosť na bytostnej úrovni a pohyb.

Hlavnými predstaviteľmi tohto filozofického smeru boli [[Empedokles]] a [[Anaxagoras z Klazomen|Anaxagoras]]. Niektorí autori však považujú za podmnožinu poeleatskej prírodnej filozofie aj [[atomizmus]].

[[Empedokles]] nadviazal na filozofiu [[Milétska škola|milétskej školy]], pričom do nej vniesol [[Pytagoreizmus|pytagorejské]], [[Eleatská škola|eleatské]] i [[Hérakleitos z Efezu|hérakleitovské]] prvky. Je autorom najznámejšej formulácie starogréckej náuky o štyroch elementoch (oheň, voda, vzduch, zem).

[[Anaxagoras z Klazomen|Anaxagoras]] priniesol iónsku filozofiu do [[Atény|Atén]]. Známymi sa stali aj jeho žiaci [[Archelaos (filozof)|Archelaos]] a [[Metrodros z Lampsaku]].

=== Sofisti ===
''Bližšie informácie v hlavnom článku:'' [[Sofisti (filozofia)|Sofisti]]

Sofisti boli poslednými predsokratickými filozofmi. Za skutočné ''[[Arché (filozofia)|arché]]'' považovali ľudskú kultúru, ba dokonca samotného človeka. Ponúkali konkrétne rady pre dobrý, šťastný a úspešný život. Dôraz kládli na prepojenie teórie s praxou. Veľký význam u sofistov zohrával aj koncept ''areté'' (gr. ἀρετή).

Myšlienky jednotlivých sofistov sú po každej stránke natoľko odlišné, že nemožno hovoriť o akejsi jednotnej „sofistickej náuke“. Napriek tomu však mali sofisti niekoľko spoločných znakov: boli to potulní učitelia, odborníci vo svojich oblastiach, kozmopoliti, no zároveň však i veční cudzinci bez občianskych práv, ktorí záujemcom sprostredkúvali vedomosti len za určitú odmenu.<ref>Porov.: LAERTIOS, Diogenes. ''Životopisy slávnych filozofov'' IX, 52. PLATÓN. ''Menon'' 91d.</ref> Hlásali, že každý človek je sám v sebe jediným kritériom svojej interpretácie sveta. Známy je [[Prótagoras (filozof)|Protagorov]] výrok: „Človek je mierou všetkých vecí.“ Zdôrazňovali rozdiel medzi prirodzeným právom a spoločenskými konvenciami.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Ries|meno=Wiebrecht|titul=Die Philosophie der Antike|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Darmstadt|rok=2005|isbn=|strany=47}}</ref> Základom poznania je podľa sofistov zmyslové vnímanie.

Hoci sú dochované výroky sofistov často až priveľmi vágne a neurčité, predsa len možno konštatovať, že osvietené pôsobenie sofistov malo pre ľudí onej doby blahodarný význam.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Nestle|meno=Wilhelm|titul=Vom Mythos zum Logos|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Stuttgart|rok=1975|isbn=|strany=261}}</ref><ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Steenblock|meno=Volker|titul=Kleine Philosophiegeschichte|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Stuttgart|rok=2002|isbn=|strany=36}}</ref>

Každopádne, sofistom primárne išlo o právne a rétorické víťazstvá, poznanie pravdy bolo pre nich druhoradé. Príkladom takéhoto prístupu je aj známy paradox „Protagoras contra Euathlus“.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=Lenzen|meno=Wolfgang|titul=Protagoras contra Euathlus. Betrachtungen zu einer so genannten Paradoxie|url=https://www.philosophie.uni-osnabrueck.de/fileadmin/Allgemeine_Uploads/Publikationen/Lenzen/Protagoras_contra_Euathlus.pdf|dátum vydania=|dátum prístupu=31.10.2017|vydavateľ=}}</ref>

Jedným z najznámejších predstaviteľov sofistov bol filozof [[Gorgias z Leontín]]. Vo svojom diele ''O nesúcne alebo o prírode'' obhajoval tézu, že nič nie je, a ak by aj niečo bolo, bolo by to nepoznateľné, a ak by aj predsa len niečo bolo poznateľné, nebolo by to vyjadriteľné slovami, a teda by nebolo možné sprostredkovať túto informáciu druhému človekovi.

Hodnotenie sofistov bolo a stále je veľmi kontroverzné. Podľa [[Platón|Platóna]]<ref>PLATÓN. ''Menon'' 91c; ''Sophistes'' 232c.</ref> už [[Sokrates]] kritizoval ich neúnosný, neprimeraný, deštrukčný [[relativizmus]] a [[Skepticizmus (filozofia)|skepticizmus]]. Naopak, uznania sa sofistom dostalo v [[19. storočie|19. storočí]], napr. aj zo strany nemeckého filozofa [[Georg Wilhelm Friedrich Hegel|G. W. F. Hegela]].<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Hegel|meno=G. W. F|titul=Die Sophisten. In: Vorlesungen über die Geschichte der Philosophie|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Hamburg|rok=1989|isbn=|strany=110 – 127}}</ref> V súčasnosti však opäť prevládala Sokratov resp. Platónov pohľad.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Sandvoss|meno=Ernst R.|titul=Geschichte der Philosophie|vydanie=|vydavateľ=|miesto=München|rok=2001|isbn=|strany=289}}</ref>

S istotou možno konštatovať, že pôsobenie sofistov významnou mierou prispelo k zániku tradičných spoločenských hodnôt. Otázkou zostáva, či boli sofisti v skutočnosti akýmisi „antickými osvietencami“ alebo len obyčajnými predajnými relativistami.

K sofistom patrili aj filozofi [[Alkidamas z Elaie]], [[Lykofrón (sofista)|Lykofrón]], [[Thrasymachos z Chalkedónu|Thrasymachos z Chalcedónu]], [[Kallikles z Atén]], [[Kritias]], [[Prodikos]], [[Hippias z Elidy]], [[Antifón z Atén]], [[Diogenes z Apollónie]].

=== Ostatní ===
Mnohých predsokratických filozofov nie je možné jednoznačne zaradiť do žiadnej z uvedených skupín. Nasledujúci zoznam ponúka mená niektorých z nich:
* [[Faleas z Chalcedónu]]
* [[Hippodamos z Milétu]]
* [[Hippasos z Metapontu]]
* [[Polykleitos z Argosu]]
* [[Oinopides z Chiosu]]
* [[Hippon]]
* [[Theodóros z Kyrény]]
* [[Diokles z Karystu]]
* [[Anacharsis zo Skýtie]]

== Reflexie ==
V dejinách sa stretávame s najrôznejšími názormi na predsokratovských filozofov.

V staroveku, počnúc [[Platón|Platónom]], resp. [[Sokrates|Sokratom]], cez [[helenizmus]], až po [[novoplatonizmus]] a [[Rímska filozofia|rímsku filozofiu]], sa predsokratikom venovala veľká pozornosť.

Diela starovekých autorov sa v [[Stredovek|stredoveku]] uchovávali v kláštorných knižniciach, veľký význam mali v [[Arabská filozofia|arabskom]] i [[Byzantská ríša|byzantskom]] kultúrnom okruhu.

Začiatkom [[Novovek|novoveku]] vznikli prvé zbierky antických textov, zaslúžili sa o to najmä takí učenci ako [[Poggio Bracciolini]], [[Henricus Stephanus]], [[Erazmus Rotterdamský]] alebo [[Johann Albert Fabricius]].

Prvé vydanie fragmentov predsokratických filozofov pochádza z roku [[1573]].<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Estienne|meno=Henri|priezvisko2=Scaliger|meno2=Joseph Justus|titul=Poesis philosophica|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Genf|rok=1573|isbn=|strany=}}</ref> Cenným prameňom textov prvých starogréckych filozofov sú rozsiahle historicko-systematické práce nemeckého protestantského teológa a filozofa [[Johann Jakob Brucker|Johanna Jakoba Bruckera]] (1696 – 1770).<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Brucker|meno=Johann Jakob|titul=Historia critica philosophiae|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Leipzig|rok=1742 – 1744|isbn=|strany=}}</ref> V [[18. storočie|18. storočí]] tak postupne stúpal záujem o predsokratickú filozofiu, seriózne štúdium predsokratikov však začína až [[Friedrich Schleiermacher|Friedrichom Schleiermacherom]]<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Nowak|meno=Kurt|titul=Schleiermacher|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Göttingen|rok=2001|isbn=|strany=188}}</ref> a [[Georg Wilhelm Friedrich Hegel|G. W. F. Hegelom]]. U [[Friedrich Nietzsche|Friedricha Nietzscheho]]<ref>NIETZSCHE, Friedrich. ''Die vorplatonische Philosophie''. In: ''Nietzsche: Werke''. Berlin, 1995. S. 207 – 362.</ref> už zohrávajú kľúčovú úlohu.

V [[20. storočie|20. storočí]] obohatili reflexiu predsokratickej filozofie nové impulzy, ktoré vychádzali či už zo strany [[Historická veda|historickej vedy]], [[Klasická filológia|klasickej filológie]] a [[Nábožensko-dejinná škola|Nábožensko-dejinnej školy]] alebo [[Martin Heidegger|Heideggerovej]] filozofie a [[Filozofická hermeneutika|filozofickej hermeneutiky]].

Filozofi však reflektovali predsokratikov dlhú dobu, pod vplyvom rôznych predsudkov, veľmi selektívnym spôsobom. Do predsokratickej filozofie si mnohí neskorší filozofi len projektovali svoje vlastné myšlienky. Nemožno zabúdať, že predsokratici sú mimoriadne heterogénnou skupinou, často zastávajú odlišné, ba až protikladné postoje. Veľkú úlohu tu zohráva aj fakt, že nijaké dielo nijakého predsokratika sa nezachovalo kompletné. Všetko, čo o nich vieme, pochádza zo zmienok v spisoch neskorších autorov. Tí však myšlienky oných ctihodných mudrcov neraz modifikovali či dokonca dezinterpretovali, aby nimi mohli podoprieť svoje vlastné filozofické názory. Niektorí predsokratickí filozofi sa stali všeobecne známymi, iní postupne upadli do zabudnutia.

V predsokratickej filozofii dnes už nikto nehľadá bájne „korene“ západnej racionality a kultúry. Je totiž zrejmé, že aj predsokratici museli vychádzať z poznatkov, kultúry a myslenia predchádzajúcich generácií. Tvrdenie, že zrod gréckeho myslenia je výsledkom prechodu od mýtu k logosu<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Nestle|meno=Wilhelm|titul=Vom Mythos zum Logos|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Stuttgart|rok=1975|isbn=|strany=}}</ref>, je v súčasnosti považované za hrubú simplifikáciu. Pretože, čo je v skutočnosti logos a čo je v skutočnosti mýtus? Nemôže sa v istom momente ukázať, že mýtus je v skutočnosti (už) logosom a zdanlivý logos (ešte) mýtom?

Správnejšie je preto zrejme hovoriť, že predsokratici stoja kdesi ''uprostred''. Zaiste si so sebou prinášajú čosi zo starodávnych čias, no usilujú sa to rozvíjať. Avšak, nerozvíjajú náhodou z veľkej časti skôr rôzne (zdedené) metafyzické idey a mýticko-náboženské predstavy? Predsokratici, vychádzajúc z úvah o ''[[Arché (filozofia)|arché]]'', filozoficky rozpracovali pojmy ako „svet“, „bytie“, „stávanie sa“, „číslo“ alebo „logos“. Je však existencia ''arché'' vôbec dokázaná? Takýmto a podobným kritickým otázkam sa jednoducho nie je možné vyhnúť. 

Každopádne, predsokratici „pripravili pôdu“ pre neskorších veľkých filozofov. Čo však, samozrejme, neznamená, že by ich myšlienky dnes neboli aktuálne: [[Xenofanes z Kolofónu|Xenofanova]] kritika [[Antropomorfizmus|antropomorfných]] predstáv bohov je súčasťou modernej kritiky náboženstva, moderná [[psychoanalýza]] sa nevyhne reflexii [[Empedokles|Empedoklovej]] náuky o láske a nenávisti, [[Zénón z Eley|Zénonove]] paradoxy dodnes zamestnávajú filozofov, matematikov i fyzikov. Nad výrokmi predsokratických filozofov uvažovali vo svojich dielach aj také osobnosti ako [[Friedrich Hölderlin]]<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Hühn|meno=Helmut|titul=Mnemosyne: Zeit und Erinnerung in Hölderlins Denken|vydanie=|vydavateľ=|miesto=Stuttgart|rok=1997|isbn=|strany=122}}</ref>, [[Samuel Beckett]], [[Karl Marx]]<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Marx|meno=Karl|titul=Differenz der demokritischen und epikureischen Naturphilosophie. In: Marx-Engels-Werke. Ergänzungsband I|vydanie=|vydavateľ=|miesto=|rok=|isbn=|strany=257 – 373}}</ref> alebo [[Karl Raimund Popper|Karl Popper]]<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Popper|meno=Karl|titul=Back to the Pre-Socratics (1958). In: POPPER. Conjectures and Refutations|vydanie=|vydavateľ=|miesto=|rok=1972|isbn=|strany=136 – 165}}</ref>. Filozofi [[Martin Heidegger]] a [[Friedrich Nietzsche]] a astronóm [[Carl Sagan]] hodnotili predsokratikov pozitívne, ba dokonca si neodpustili ani niekoľko kritických poznámok na adresu [[Platón|Platóna]] a [[Aristoteles|Aristotela]].

[[Friedrich Nietzsche|Nietzsche]] a [[Martin Heidegger|Heidegger]] totiž tvrdili, že [[Metafyzika|západná metafyzika]], počnúc Platónom, si v skutočnosti, žiaľ, nikdy neosvojila jednu z najpodstatnejších intencií predsokratickej filozofie – t. j. snahu vnímať a poznávať svet nie len rozumom.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Rapp|meno=Christof|titul=Vorsokratiker|vydanie=|vydavateľ=|miesto=München|rok=2007|isbn=|strany=227}}</ref> Nemožno nespomenúť, že tento postreh významne ovplyvnil modernú reflexiu predsokratickej filozofie.

[[Friedrich Nietzsche|Nietzsche]] vo svojom diele ''Filozofia v tragickom období Grékov'' o. i. kritizuje aj tradičné rozlišovanie medzi svetom fyzikálnym a svetom metafyzickým, pričom vychádza predovšetkým zo zradikalizovanej podoby [[Hérakleitos z Efezu|Hérakleitovej]] náuky o „stávaní sa“.

[[Martin Heidegger]] nadväzuje na Nietzscheho úvahy. Samotné predsokratické myslenie dokonca považoval za prameň svojej vlastnej filozofie. Heidegger sa chcel zámerne vrátiť k tým princípom predsokratickej filozofie, ktoré tradičná metafyzika, podľa neho na škodu veci, zanedbala resp. zavrhla: rozdiel medzi [[Bytie|bytím]] a [[Súcno|súcnom]] (základ Heideggerovej náuky o ontologickej diferencii), časová ohraničenosť existencie, analýza existencie cez optiku smrti a chápanie pravdy ako „toho, čo nie je skryté“ (ἀ-λήθεια).

Nietzschemu a Heideggerovi sa podarilo vrátiť myšlienky ''predsokratických'' („pred-metafyzických“) filozofov do centra filozofickej diskusie.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Rapp|meno=Christof|titul=Vorsokratiker|vydanie=|vydavateľ=|miesto=München|rok=2007|isbn=|strany=230}}</ref> I keď ''ich'' obaja často len zužitkovávali pre potreby vlastnej filozofie.

[[Karl Jaspers]] vo svojom ''Úvode do filozofie'' píše:<blockquote>„Predsokratici majú ono osobité čaro, ktoré je charakteristické pre „začiatky“. Vecne im porozumieť je nesmierne ťažké. Treba sa preto pokúsiť oprostiť od akéhokoľvek „filozofického vzdelania“, ktoré by nám rozličnými myšlienkovými alebo jazykovými štruktúrami neumožňovalo vnímať bezprostrednosť ich myslenia. Myšlienky predsokratikov sú výsledkom sformulovania najstarších dojmov ľudstva z „dotyku s bytím“. Sme pri tom svedkami prvého „osvietenia mysle“. Každý z týchto veľkých mysliteľov má takú charakteristickú, sebe vlastnú, prísnu jednotnosť štýlu, aká sa už od oných čias vskutku neobjavila. Keďže sa z ich diel zachovali len zlomky, väčšina interpretov nedokáže odolať pokušeniu čosi pridať. Každopádne, je to všetko akési tajuplné.“<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Jaspers|meno=Karl|titul=Úvod do filosofie|vydanie=|vydavateľ=OIKOYMENH|miesto=Praha|rok=1996|isbn=80-86005-05-4|strany=106}}</ref><ref>{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=Jaspers|meno=Karl|titul=Einführung in die Philosophie|url=http://www.diana-wagner.com/KuWi/Dokumente/Jaspers_Philosophie.pdf|dátum vydania=|dátum prístupu=31.10.2017|vydavateľ=|strany=118|url archívu=https://web.archive.org/web/20180219202406/http://www.diana-wagner.com/KuWi/Dokumente/Jaspers_Philosophie.pdf|dátum archivácie=2018-02-19}}</ref></blockquote>

== Literatúra ==

=== Pramene ===
* DIELS, Hermann – KRANZ, Walther (ed.). ''Die Fragmente der Vorsokratiker.'' Berlin: Weidmannsche Buchhandlung, 1903. 3 zväzky: [[iarchive:diefragmentederv01dieluoft|I.]], [[iarchive:diefragmentederv02dieluoft|II.]], [[iarchive:diefragmentederv03dieluoft|III.]] (dostupné online)
* WEBER, Franz Josef (ed.). ''Fragmente der Vorsokratiker.'' Paderborn: Schöningh, 1962.
* NESTLE, Wilhelm (ed.). ''Die Vorsokratiker in Auswahl übersetzt und herausgegeben''. Jena: Diederichs, 1908. ([[iarchive:dievorsokratike03nestgoog|dostupné online]])
* CAPELLE, Wilhelm (ed.). ''Die Vorsokratiker. Fragmente und Quellenberichte.'' Stuttgart: Kröner, 1935.
* MANSFELD, Jaap (ed.). ''Die Vorsokratiker.'' Stuttgart: Reclam, 1983. 2 zväzky:
** Band 1: ''Milesier. Pythagoreer, Xenophanes, Heraklit, Parmenides.''
** Band 2: ''Zenon, Empedokles, Anaxagoras, Leukipp, Demokrit''.
* KIRK, Geoffrey – RAVEN, John E. – SCHOFIELD, Malcolm (ed.). ''Die vorsokratischen Philosophen. Einführung, Texte und Kommentare.'' Stuttgart: Metzler, 1994. (do nemčiny preložil Karlheinz Hülser)
**{{Citácia knihy
| priezvisko = Kirk
| meno = Geoffrey Stephen
| priezvisko2 = Raven
| meno2 = John Earle
| priezvisko3 = Schofield
| meno3 = Malcolm
| prekladatelia = Filip Karfík, Petr Kolev, Tomáš Vítek
| titul = Předsókratovští filosofové : kritické dějiny s vybranými texty
| vydanie text = Vyd. 1.
| miesto = Praha
| vydavateľ = [[OIKOYMENH]]
| rok = 2004
| isbn = 80-7298-110-2
| edícia = Dějiny filosofie
| zväzok edície = 1
| počet strán = 663
| strany = 
}}
* MARCIANO, Laura Gemelli (ed.). ''Vorsokratiker.'' Düsseldorf: Artemis & Winkler, 2007 – 2010. 3 zväzky:
** Band 1: ''Thales, Anaximander, Anaximenes, Pythagoras und der Pythagoreer, Xenophanes und Heraklit.''
** Band 2: ''Parmenides, Zenon und Empedokles.''
** Band 3: ''Anaxagoras, Melissos, Diogenes und die Atomisten.''
* DAIBER, Hans (ed.). ''Aetius Arabus. Die Vorsokratiker in arabischer Überlieferung.'' Wiesbaden: Harrassowitz, 1980.

=== Sekundárna literatúra ===
* BUCHHEIM, Thomas. ''Die Vorsokratiker. Ein philosophisches Porträt''. München: Beck, 1994.
* FLASHAR, Hellmut (ed.). ''Frühgriechische Philosophie'' (''Grundriss der Geschichte der Philosophie. Die Philosophie der Antike.'' Band 1). Teilbände 1 und 2. Basel: Schwabe, 2013. ISBN 978-3-7965-2598-8.
* FRÄNKEL, Hermann. ''Wege und Formen frühgriechischen Denkens''. München: Beck, 1955.
* GADAMER, Hans-Georg. ''Der Anfang der Philosophie''. Stuttgart: Reclam, 1996.
* GIGON, Olof. ''Der Ursprung der griechischen Philosophie. Von Hesiod bis Parmenides''. Basel und Stuttgart: Schwabe, 1968.
* GUDOPP-VON BEHM, Wolf-Dieter. ''Thales und die Folgen. Vom Werden des philosophischen Gedankens. Anaximander und Anaximenes, Xenophanes, Parmenides und Heraklit.'' Würzburg: Königshausen & Neumann, 2015.
* HÖLSCHER, Uvo. ''Anfängliches Fragen. Studien zur frühen griechischen Philosophie''. Göttingen:  Vandenhoeck & Ruprecht, 1968.
* LONG, Anthony A. (ed.). ''Handbuch frühe griechische Philosophie. Von Thales bis zu den Sophisten.'' Stuttgart: Metzler, 2001.
* LUDWIG, Ralf. ''Die Vorsokratiker für Anfänger. Eine Lese-Einführung.'' München: Deutscher Taschenbuch Verlag, 2002.
* MANZ, Hans Georg von. ''Vorsokratiker.'' In: GERABEK, Werner E. (ed.). ''Enzyklopädie Medizingeschichte.'' Berlin/ New York: De Gruyter, 2005. ISBN 3-11-015714-4. S. 1459 – 1461.
* RAPP, Christof. ''Vorsokratiker''. München: Beck, 2007.
* SCHADEWALDT, Wolfgang. ''Die Anfänge der Philosophie bei den Griechen. Die Vorsokratiker und ihre Voraussetzungen''. Frankfurt: Suhrkamp, 1978.
* VOLKMANN-SCHLUCK, Karl-Heinz. ''Die Philosophie der Vorsokratiker. Der Anfang der abendländischen Metaphysik''. Würzburg: Königshausen & Neumann, 1992.
* STAPELFELDT, Gerhard. ''Mythos und Logos: Antike Philosophie von Homer bis Sokrates''. Hamburg: Kovac, 2007.
* TAYLOR, Christopher Charles Whiston (ed.). ''From the Beginning to Plato''. Routledge History of Philosophy. Bd. 1. London: Routledge, 1997.

=== Bibliografie ===
* PAQUET, Léonce – ROUSSEL, M. – LAFRANCE, Y. ''Les Présocratiques: Bibliographie analytique (1879 – 1980).'' 2 zv. Montreal: Bellarmin, 1988 – 1989.
* NAVIA, Luis E. ''The presocratic philosophers. An annotated bibliography.'' New York: Garland, 1993.

== Referencie ==
<references />

== Externé odkazy ==
* [http://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fvf/filozofia_predatticka.html http://dai.fmph.uniba.sk]
* [http://www.fysis.cz/presokratici/presokr.htm Stránky filozofa ''Zdeňka Kratochvíla'' venované predsokratikom ] (po česky)
* [http://www.anderegg-web.ch/phil/philinhalt.htm http://www.anderegg-web.ch]
* [http://www.iep.utm.edu/presocra/ http://www.iep.utm.edu]
* [https://plato.stanford.edu/entries/presocratics/ https://plato.stanford.edu]
* [https://philpapers.org/browse/pre-socratic-philosophy https://philpapers.org]
* [http://www.philosophy.gr/presocratics/index.htm http://www.philosophy.gr]
* [https://www.youtube.com/watch?v=wVKlJueJbTw https://www.youtube.com]

== Zdroj ==
{{Preklad|de|Vorsokratiker|166732133}}{{Filozofia}}

{{Predsokratici}}
{{Starovekí filozofi}}

[[Kategória:Antická filozofia]]