Prelúdium (hudba)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Prelúdium (názov je odvodený od latinského slova "Praeludere", ktoré znamená "hrať pred niečím") bolo pôvodne myslené ako predohra k vokálnym skladbám: piesňam, motetám, madrigalom, alebo chorálom. Bolo určené väčšinou pre lutnu, čembalo alebo organ. Neskôr sa rozšírilo aj ako úvod inštrumentálnych skladieb, najčastejšie fúg. V 19. storočí sa osamostatnilo ako voľná charakteristická skladba. Dnes je chápané aj ako voľná improvizácia výkonného hudobníka.

Prelúdium v hudbe renesancie[upraviť | upraviť kód]

Prelúdiá vznikali najčastejšie voľnou improvizáciou hudobníka a nemali iný účel, ako uviesť nasledujúce hudobné dielo. Tým, že neboli viazané žiadnymi formálnymi predpismi, stali sa vlastne prvými skladbami inštrumentálnej hudby. Medzi prvé zaznamenané prelúdiá patrí napr. Ileborgova organová tabulatúra z roku 1448. Prelúdiá boli označované rôznymi názvami ako: preambulum, intonatio, capriccio, toccata, intrada, fantasia, ricercar, tiento a pod., medzi týmito názvami väčšinou nebol väčší formálny rozdiel. Iba fantasia, ricercar a tiento sa vyznačujú tým, že obsahujú imitačnú alebo priamo fúgovú časť. Výnimku tvorí toccata, ktorá prešla samostatným vývojom a napr. u Dietricha Buxtehudeho a Johanna Sebastiana Bacha sa stala samostatnou viacdielnou formou.

Prelúdium v hudbe baroka[upraviť | upraviť kód]

Vrcholnou formou barokovej hudby bola fúga. Stalo sa ustáleným spojením, že inštrumentálnu fúgu komponovanú v prísnej polyfónii predchádzalo voľne komponované prelúdium. Uvoľnila sa však tematická väzba medzi prelúdiom a fúgou. Téma použitá v prelúdiu nemusí nutne byť totožná s témou fúgy. Príkladom je Dobre temperovaný klavír Johanna Sebastiana Bacha, ktorý je zbierkou prelúdií a fúg vo všetkých 24 durových a molových tóninách.

Chorálové predohry[upraviť | upraviť kód]

Vznikli ako úvody k spoločnému spevu v chráme alebo medzihry oddeľujúce rôzne chorály alebo časti Omše. Vyvinulo sa niekoľko typov chorálových predohier:

  1. Organová chorálová predohra – melódia nasledujúceho chorálu je použitá v jednom z hlasov, najčastejšie v base; ostatné hlasy ju imitujú.
  2. Chorálový ricercar – chorálová melódia je imitovaná vo všetkých hlasoch.
  3. Chorálová fúga – obsahuje jednotlivé úseky chorálovej melódie spracovanej vo forme fúgy.
  4. Chorálová partita – chorálová melódia je uvedená ako téma a následne spracovaná vo forme variácií.
  5. Chorálová fantázia – voľná fantázia na hlavnú tému chorálu alebo jeho časti.

Chorálové predohry doviedol k dokonalosti Johann Sebastian Bach. Často sa hrávajú samostatne bez následného chorálu.

Prelúdium v hudbe romantizmu a v súčasnosti[upraviť | upraviť kód]

V období klasicizmu sa, ak neberieme do úvahy jednotlivé skladby, na prelúdium pozabudlo. Až Felix Mendelssohn-Bartholdy, ktorý sa zaslúžil o znovuobjavenie diela Johanna Sebastiana Bacha znovu oprášil aj formu prelúdia a fúgy. Podobne komponoval i Robert Schumann. Nasledujúci vývoj dospel k oddeleniu oboch zložiek a prelúdium sa stalo samostatnou hudobnou formou. Z pôvodného účelu uviesť následnú skladbu sa stala krátka samostatná skladba s jedným hlavným motívom.

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Preludium na českej Wikipédii.