Preteky dvojkolesových vozov so štvorzáprahom
Preteky dvojkolesových vozov so štvorzáprahom alebo tethrippon (od starogr. τέθριππον – tethrippon) boli súťažnou jazdeckou disciplínou v starovekom Grécku. [1][2][3]
Preteky na vozoch sa v starovekom Grécku vyvinuli pravdepodbne z výcviku na vojenské účely. Kone sa pôvodne používali len na ťahanie vozov a nie na jazdenie. Bojové vozy sa používali viac v mykénskom období a na konci temného obdobia len veľmi málo, okolo roku 700 pred Kr. boli už zastaralé a v období vojen s Perzskou ríšou sa používali len na športové účely. Pretekalo sa s nimi už od najstarších čias na panhelénskych slávnostiach.[4] Pôvodne sa používali dvojkolesové vozy. Preteky dvojkolesových vozov ťahaných štyrmi koňmi sa podľa tradície zaviedli na olympijských hrách v roku 680 pred Kr.[4]
Dvojkolesový pretekársky voz bol z dreva a podobal sa vojenskému, ale odlišoval sa od neho hlavne ľahkosťou. Oje a os mal z pravidla z jelše, podvozok a kolesá z jaseňa, iba ložiská mal z bronzu.[5] Nad osou mal rám so stúpadlom pre vozataja a na ňom bola pripevnená korba, vzadu otvorená. Vozataj na voze stál a mal na sebe dlhý biely chitón. V jednej ruke držal dlhý prút a v druhej opraty.[5]
Pretekalo sa na hipodrómoch (hippodromos). O hipodrómoch z pred rímskeho obdobia je známe len málo.[6] Staršie hipodrómy boli pravdepodobne len upravené trate, popri ktorých možno stáli nejaké stavby, odkiaľ preteky sledovali významnejší diváci. Preteky vozov a koní boli obvykle na slávnostiach najprestížnejšie zo všetkých atletických súťaží. V Olympii sa pretekalo na dvanásť okruhov. Jeden okruh meral približne 823 – 914 m. Pri výpočtoch sa vychádzalo pritom z Pindarových výrazov dodekandromos (12 tratí, alebo okruhov) a dodekagnamptos (dvanásť obrátok), ktoré zazneli v jeho básňach pri opise pretekov a do úvahy sa vzali hlavne rozmery Konského námestia v Istanbule, bývalého Hippodromu, miesta, kde byzantskí cisári organizovali jazdecké preteky. Dĺžka trate bola tak pri pretekoch na vozoch približne 13,5 km.[7]
Vozataj štvorzáprahu viedol kone po rovine hipodrómu vo vyrovnanom rade a krátko pred obrátkou, ktorá bola vždy ľavosmerná, zošikmil líniu koní tak, že vonkajší predbiehal vnútorného o celú dĺžku tela. Pri obrátkach dochádzalo k najčastejším nehodám. V Olympii sa verilo, že nehody na hipodróme spôsobuje démon Taraxippos, známy ako „strašiak koní" a preto mu tam postavili na uzmierenie oltár.[8] Aj napriek tomuto „opatreniu" sa stal prípad na 80. hrách v roku 460 pred Kr., keď preteky dokončil len jeden spomedzi 41 štartujúcich vozov. Hrdinom týchto pretekov bol vozataj Karrotos z Kyrény, ktorý na voze kráľa Arkesilaa IV. unikol cestou do cieľa najmenej deviatim hromadným nehodám. Na vozataja sa kládli vysoké nároky: musel dokonale ovládať techniku a taktiku jazdy, musel byť rovnako smelý ako obratný a psychicky odolný.[9] Olympijský veniec si ale odniesol vždy len majiteľ víťazného voza a nie vozataj.[10] Kone i športové vozy vlastnili v starovekom Grécku len bohatí občania a preto boli preteky dvojkolesových vozov so štvorzáprahom len „športom aristokratov."[7]
Hippodrom sa nachádzal pravdepodobne južne od štadióna, v rovine rieky Alfeios.[11] Staroveký autor Pausanias uvádza, že hippodrom ležal neďaleko budovy hellanodikov. Na začiatku hippodromu bolo zariadenie, odkiaľ sa kone vypúšťali pri štarte. Bola to ohrada, ktorá mala podobu lodnej čelnice so špicou obrátenou do trate. Vzadu, kde priliehala k Agnatovmu stĺporadiu bola široká a vpredu, kde sa zužovala do špice, bol k žrdi upevnený kovový delfín. Každá strana ohrady sa rozprestierala do šírky viac ako štyristo krokov a boli pri nej ohraničené priestory, ktoré sa pretekárom prideľovali žrebom. Pred vozmi alebo koňmi bola závora, ktorú tvoril napnutý povraz. Uprostred čelnice bol obielený oltár z nepálených tehál, osobitne postavený na každé hry, a na ňom bol kovový orol so široko roztiahnutými krídlami. V oltári bol zriadenec, ktorý uvádzal do pohybu zariadenie pri štarte. Keď uviedol toto zariadenie do pohybu, orol vystúpil do výšky a delfín klesol k zemi. Nato sa spustili závory, najprv tie, ktoré boli najbližšie k obom stranám Agnatovho stĺporadia, takže kone, čo stáli za nimi vybehli prvé. Keď dobehli do jednej línie s tými, čo stáli podľa žrebu v druhom rade odzadu, padla závora i pred nimi. Tak to pokračovalo rovnako, kým sa všetci navzájom v behu nevyrovnali na špici čelnice. Od tohto miesta už mohli vozataji ukázať svoju obratnosť a kone rýchlosť.[12]
Vynálezcom tohto zariadenia bol Aténčan Kleoitas, ktorý bol údajne taký pyšný na svoj vynález, že dal na sochu v Aténach vytesať nápis: „Prvý, kto v Olympii kedy dal ohradu koní zriadiť, Kleoitas Aristokleov, ten vytvoril aj mňa."[12]
Referencie a bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 246.
- ↑ Eusebios, Kronika 2,193.[1]
- ↑ Pausanias, Periégésis tés Hellados, 5,8,7.
- ↑ a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 99-100.
- ↑ a b Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 156.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 231.
- ↑ a b Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 157-158.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. S. 475.
- ↑ Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 157.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 438.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. S. 575 vysvětlivky.
- ↑ a b Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. S. 474.