Prvá francúzska republika

Prvá republika, oficiálne známa ako Francúzska republika, je názov, ktorý historici bežne používajú pre obdobie zodpovedajúce všetkým republikánskym režimom vo Francúzsku od septembra 1792 do mája 1804. Prvá republika, ktorú vyvolala Francúzska revolúcia, vystriedala konštitučnú monarchiu, ktorá zanikla 10. augusta 1792, keď sa Sansculoti zmocnili Tuilerijského paláca, čo bolo úvodom novej vojny o moc v Európe. Vládla nad územím dnešného Francúzska a všetkými provinciami Svätej ríše rímskej, ktoré sa nachádzali na ľavom brehu Rýna. Tieto provincie tvoria dnešné Belgicko, Luxembursko a časť dnešného Nemecka.

21. septembra 1792 poslanci Konventu na svojom prvom zasadnutí jednomyseľne rozhodli o zrušení konštitučnej monarchie vo Francúzsku.

Hoci republika nebola nikdy oficiálne vyhlásená, od 22. septembra 1792 boli všetky prijaté zákony datované k prvému roku republiky. Dňa 25. septembra 1792 bolo vyhlásené, že republika je "jednotná a nedeliteľná". V rokoch 1792 až 1802 bolo Francúzsko vo vojne so zvyškom Európy. Zažívalo aj vnútorné konflikty v podobe Povstania vo Vendée.

Francúzska republika si pred cisárstvom prešla tromi rôznymi formami vlády resp. politickými režimami:

Vláda Národného konventu od 21. septembra 1792 do 26. októbra 1795 zahŕňala obdobie známe ako teror (1793 - 1794), počas ktorého väčšinu moci mal v rukách Výbor pre verejné blaho (Comité de salut public), ovládaný Montagnardmi (6. apríla 1793 - 27. júla 1794). Od 5. októbra 1793 sa oficiálne začal používať republikánsky kalendár. Dňa 6. mesidora roku I (24. júna 1793) bola vyhlásená Ústava roku I, nahrádzajúc ústavu z roku 1791, ktorá sa nikdy neuplatnila. Ukončenie teroru nastalo 9. thermidoru roku II (26. júla 1794) zosadením Robespierra;

Direktórium, založené na základe ústavy z roku III. Trvalo od 26. októbra 1795 do 9. novembra 1799;

Zriadenie konzulátu v období od 10. novembra 1799 do 18. mája 1804 bolo výsledkom štátneho prevratu z 18. brumaira a bolo definované ústavou z roku VIII. Konzulát zanikol so vznikom prvého cisárstva. Ústava z roku XII stanovila, že vláda republiky má byť zverená dedičnému cisárovi. Zrušenie republiky nebolo nikdy oficiálne vyhlásené, rovnako ako ani jej zriadenie. Pojem republika sa prestal používať a v roku 1808 úplne zanikol. Keď sa opäť začal používať, používa sa už len v súvilosti s demokratickým volebným systémom.

Koniec konštitučnej monarchie

Cisár Leopold II., brat kráľovnej Márie Antoinetty, sa zaoberal najmä konfliktom s Osmanskou ríšou a rozdelením Poľska a len málo sa zaujímal o vnútorné problémy Francúzska. 20. apríla 1792 všetci poslanci Národného zhromaždenia, ktoré bolo v tom čase pri moci, dávno pred vyhlásením republiky, jednostranne "s radosťou" hlasovali za vojnu proti "českému a uhorskému kráľovi", teda cisárovi. Toto vyhlásenie vojny bolo spôsobené vnútropolitickými problémami a bolo snahou destabilizovať susedné krajiny nepriateľské voči revolúcii.

Hneď po vyhlásení vojny Francúzsko v nádeji na rýchle víťazstvo vtrhlo do Belgicka, ktoré bolo vtedy územím Svätej ríše rímskej. 29. a 30. apríla 1792 vybojovalo neúspešné bitky pri Quiévrain a 29. apríla 1792 pri Marquain, neúspešne zaútočilo na Tournai odkiaľ muselo čeliť protiofenzíve.

V júli 1792 uverejnil vojvoda z Brunšviku, generál rakúsko-pruských vojsk, Brunšvický manifest, v ktorom pohrozil zničením Paríža, ak dôjde k útoku na Ľudovíta XVI. alebo kráľovnú. Toto vyhlásenie malo opačný účinok, než sa očakávalo. Zahraničná hrozba, ktorá v tom čase visela nad Francúzskom, totiž len vystupňovala politické nepokoje vyplývajúce z revolúcie a zvýšila odpor rôznych politických frakcií voči protirevolučnej Európe.

Počas nepokojov 10. augusta 1792 dav Parížanov, ktorí nezabudol na vraždy La Fayettových mužov (masaker v Nancy, streľba na Champ de Mars v júli 1791), vtrhol do Tuilerijského paláca a zmasakroval takmer 600 príslušníkov švajčiarskej gardy a následne požadoval pád monarchie. Kráľovská rodina sa uchýlila do Salle du Manège, kde sídlilo Národné zhromaždenie. Strach z nového protirevolučného hnutia viedol k ďalším násilnostiam. Počas prvého septembrového týždňa roku 1792 vtrhli davy Parížanov do mestských väzníc a zabili viac ako polovicu väzňov vrátane šľachticov, príslušníkov duchovenstva a politických väzňov, ako aj bežných zločincov, ako sú prostitútky, zlodeji a vrahovia. Tieto udalosti sú známe ako "septembrové masakry".

Národný konvent

Z dôvodu vypuknutia násilia a politickej nestability proti konštitučnej monarchii bolo šesť členov Národného zhromaždenia poverených dohľadom nad budúcimi voľbami. Výsledný konvent bol založený na myšlienke zrušenia monarchie a vypracovania novej ústavy. Prvým aktom Konventu bolo vyhlásenie republiky a odobratie politických právomocí kráľovi. Kráľ sa potom stal radovým občanom, dostal meno "Louis Capet", pod ktorým bol v decembri 1792 súdený za zločin vlastizrady, 16. januára uznaný za vinného a 21. januára 1793 popravený gilotínou.

V zime 1792 a na jar 1793 Paríž ťažko postihol hladomor. Nový konvent neurobil až do neskorej jari 1793 takmer nič pre túto situáciu a namiesto toho sa sústredil na stále prebiehajúcu vojnu. Napokon 6. apríla 1793 Konvent vytvoril Výbor pre verejné blaho (Comité de salut public), ktorý dostal monumentálnu úlohu:

"Odstránenie škôd spôsobených tzv. Zbesilými: nedostatok potravín a nepokoje, vzbury vo Vendée a Bretónsku, nedávne porážky revolučných armád a dezercie ich hlavného velenia."

Výbor pre verejné blaho v skutočnosti zaviedol politiku teroru, v rámci ktorej bol na trest gilotíny posielaný každý, kto bol považovaný za nepriateľa republiky.

Nespokojnosť s Národným konventom ako riadiacim orgánom krajiny rástla, ale napriek tomu tento orgán vypracoval Ústavu roku I (1793), ktorá bola ratifikovaná ľudovým hlasovaním začiatkom augusta. Tento text vyhlasoval všeobecné volebné právo v čase, keď sa začínalo objavovať v Spojených štátoch. Bol veľmi dôležitý, pretože predstavoval neúspech pre buržoáziu, ktorej sa dovtedy darilo udržiavať volebný cenzus. Zároveň zaväzovala verejné orgány, aby pomáhali ľuďom v núdzi.

Význam pripisovaný Výboru pre verejné blaho a jeho právomoci rástli. Práva zaručené Deklaráciou práv človeka a občana z roku 1789 a novou ústavou boli pozastavené. Výbor vykonal tisíce popráv proti skutočným a domnelým nepriateľom novej republiky, a to do takej miery, že gilotína dostala okrem iných prezývku aj "národná britva". Politika a zákony Výboru posunuli revolúciu na novú úroveň. Zaviedol sa revolučný kalendár, zatvorili sa kostoly v Paríži a okolí, pokračovalo sa v dechristianizácii republiky, súdili a popravili Máriu Antoinettu, zaviedol sa zákon o podozrivých osobách atď. Boli popravení členovia viacerých revolučných frakcií a skupín vrátane Hébertistov a Dantonistov.

Direktoriát

Po Robespierrovom páde bol rozpustený politcký klub Jakobínov a preživší Girondisti boli vrátení do funkcie.

Dňa 22. augusta 1795 Národný konvent prijal Ústavu III. roku, ktorú vypracovala jedenásťčlenná komisia po tom, čo Thermidoriáni odmietli uplatniť Ústavu I. roku. Ústava obnovila slobodu vierovyznania, oslobodila veľký počet väzňov a stanovila voľby na vytvorenie nového zákonodarného zboru. Obnovením volebného cenzu sme sa teda vrátili k princípu aktívnych a pasívnych občanov z roku 1791. V tomto momente revolúcia definitívne nadobudla charakter buržoáznej revolúcie. Pokus o štátny prevrat Graccha Babeufa bol v roku 1797 potlačený krvou.

Dňa 3. novembra 1795 bolo zriadené direktórium. Moc sa delila medzi hornú komoru nazývanú Rada starších (Conseil des Anciens), ktorá mala 250 členov, dolnú 500-člennú komoru (Conseil des Cinq-Cents) a päťčlennú výkonnú vládu nazývanú Direktoriát (názov tohto historického obdobia), ktorá nemala žiadne právomoci nad oboma radami. Každý rok je jeden z direktorov nahradený novým, ktorého volí parlament. Rada 500 je zodpovedná za navrhovanie zákonov, ktoré potom musí schváliť Rada starších. Obe komory mali vyrovnať silu výkonnej moci, a tak sa deľbou moci mal direktoriát chrániť pred vznikom novej diktatúry.

Napriek Bonapartovým vojenským úspechom v Taliansku bol režim poznačený nestabilitou, korupciou a vážnymi finančnými problémami. Direktori, ktorí sa často nedokázali dohodnúť, sťažovali prijímanie rozhodnutí, zatiaľ čo parlament bol dejiskom násilných konfliktov, ako tomu bolo počas štátnych prevratov 18. fructidor-a roku V (4. septembra 1797) a 30. prairial-a roku VII (18. júna 1799). Direktórium trvalo štyri roky a skončilo sa štátnym prevratom 18 brumaire-a (roku VIII, 9. novembra 1799).

Konzulát

Toto obdobie sa začalo štátnym prevratom 18 brumaire-a roku VIII (9. novembra 1799), ktorý podporovali niektorí členovia Direktória pod vojenským velením Napoleona Bonaparta. Po tejto udalosti bol zriadený dočasný konzulát, na čele ktorého stáli Bonaparte, Sieyès a Ducos; neskôr, 11. nivôse-a roku VIII, (1. januára 1800) bol konzulát oficiálne ustanovený s novými konzulmi Cambacérèsom a Lebrunom. Po nestabilite, ktorú charakterizovalo Direktórium, bolo prvým cieľom konzulátu posilniť výkonnú moc. Vypracúva sa nová ústava, ktorá sa uplatňuje od 4. nivôse-a roku VIII (26. decembra 1799). Touto ústavou sa posilnila výkonná moc, ktorú predstavovali traja konzuli, a zastúpenie prominentných osobností vo francúzskej politike, ale všeobecné volebné právo sa oficiálne nezrušilo. Práva človeka a občana, ako aj obrana slobôd, vyplývajúce z revolučných ideálov, v texte tejto novej ústavy absentovali, čo sa zdá byť mimoriadne vhodné pre Bonapartove ambície.

Napoleon Bonaparte bol vymenovaný za prvého konzula a stal sa hlavou výkonnej moci. Mal právo menovať do dôležitých štátnych úradov a mal určitú iniciatívnu právomoc v legislatívnych záležitostiach. Prvý konzul bol tiež vybavený významnými diplomatickými a vojenskými právomocami. Ústava však úplne nezrušila kolegiálny charakter direktória, keďže naďalej existovali traja konzuli (hoci ostatní dvaja mali len poradné právomoci).

Popri tejto silnej výkonnej moci boli zriadené štyri zhromaždenia:

Štátna rada (Conseil d'État), ktorej členov menoval prvý konzul, bola zodpovedná za prípravu návrhov zákonov a pomáhala hlave štátu pri rozhodovaní administratívnych záležitostí. Jej úloha bola definovaná v ústave z roku VIII.

Tribunát, ktorý bol oficiálne zriadený 11. nivôse-a roku VIII (1. januára 1800), sa skladal zo sto poslancov (päťdesiat po Ústave z roku X) menovaných Senátom každých päť rokov. Tribunát prevzal niektoré funkcie Rady 500 (Conseil des Cinq-Cents): jeho úloha bola ohraničená posudzovaním návrhov zákonov pred ich schválením v Zákonodarnom zbore (Corps législatif).

Zákonodarný zbor, ktorý bol zriadený v rovnakom čase ako Tribunát, nahradil Radu starších. Jeho tristo členov bolo tiež menovaných Senátom každých päť rokov. Jeho úlohou bolo hlasovať o návrhoch zákonov bez ich prerokúvania.

Konzervačný senát, ktorého hlavnou úlohou je zabezpečiť zachovanie ústavy (z čoho vyplýva jeho názov) a voliť členov Zákonodarného zboru a Tribunátu, kasačných sudcov (juges de cassation) a účtovných komisárov (commissaires à la comptabilité). Senát mal šesťdesiat nezaraditeľných členov vo veku najmenej štyridsať rokov, ktorých menoval Bonaparte, a ten zasa kooptoval ďalších dvadsať senátorov. Postupne sa mala moc tohto zhromaždenia rozširovať, keďže neskôr malo byť zodpovedné za prípravu legislatívnych návrhov, tzv. sénatus-consultes, zavedených ústavou z roku X.

Bonaparte si dal za cieľ zabezpečiť stabilitu konzulátu. Spočiatku obnovil pokoj v republike. Ukončil povstania na západe Francúzska, a to buď prostredníctvom rokovaní, alebo vojenskou silou. Umožnil návrat do krajiny duchovenstvu, ktoré bolo po revolúcii vyhostené. Ukončil vojny s inými európskymi krajinami, najmä s Rakúskom.

Konzulát bol tiež obdobím upevňovania štátu. V roku 1802 bol rozpočet Francúzska vyrovnaný. Francúzska banka bola vytvorená v roku 1800, v čase, keď ústava stanovila aj vytvorenie Dvora audítorov. Zákon z 28. pluviôse-a roku VIII (19. februára 1800), ktorým sa presnejšie vymedzila aj administratívna sieť Francúzska, ustanovil úrad prefektov. Súdny systém sa stával čoraz autoritatívnejší, hoci konzulát nespochybňoval rovnosť každého občana. Napokon treba poznamenať, že konzulát znamenal návrat náboženskej moci v revolučnom Francúzsku, ktoré sa predtým bránilo akémukoľvek zasahovaniu duchovenstva do verejného života. V túžbe obnoviť pevnejšie spoločenské väzby po zničení rehoľnej spoločnosti, ktorá charakterizovala predchádzajúci režim, Napoleon Bonaparte s pápežom Piom VII. vyrokoval a vyhlásil konkordát z roku 1801, ktorý od roku 1802 umožnil opätovnú prítomnosť rímskokatolíckej cirkvi vo Francúzskej republike.

Opozícia voči Napoleonovi a konzulátu bola rýchlo umlčaná. Jakobínske a rojalistické hnutia boli pod kontrolou a tlač bola cenzurovaná. Bonaparte dal v januári 1800 pozastaviť vydávanie približne šesťdesiatich novín, ktoré sa stavali proti režimu.

Hoci ústava z roku VIII udelila Bonapartovi moc na desať rokov, v roku 1802 mu bol prostredníctvom plebiscitu udelený doživotný štatút konzula. Okrem toho ústava z roku X (1802) znížila počet členov tribunálu zo sto na päťdesiat, zatiaľ čo zákonodarná moc konzervačného senátu sa zvýšila.

Konzulát sa skončil v roku 1804 vyhlásením cisárstva.

Vyobrazenie

Maliar Jean-Baptiste Wicar namaľoval prvé zobrazenie Republiky v roku 1793 vo Florencii. Obraz je uložený v Múzeu Francúzskej revolúcie.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Première République (France) na francúzskej Wikipédii.