Pyramide du Louvre

Pyramide du Louvre (dosl. pyramída v Louvri) je veľká sklenená pyramída, ktorá slúži ako hlavný vchod do múzea Louvre a stala sa jedným zo symbolov Paríža a príkladom kvalitnej modernej architektúry. Na objednávku francúzskeho prezidenta Mitterranda ju naprojektoval v roku 1989 architekt Ieoh Ming Pei z New Yorku.

Architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

Stavba je postavená kompletne zo sklenených prvkov, dosahuje výšku 20,6 metrov a jej štvorcová podstava má dĺžku 35 metrov. Skladá sa z 603 kosoštvorcových a 70 trojuholníkových častí.

Pyramída a podzemné námestie pod ňou boli vytvorené z dôvodu viacerých problémov, ktorými trpel pôvodný hlavný vchod, ktorý už ďalej nezvládal enormné množstvo každodenných návštevníkov. Pyramída sa nachádza v centrálnom priestore átria, ktoré je tvorené štyrmi loďami samotného múzea. Kontrahujúca moderná architektúra a jej centrálne umiestnenie zdôrazňujú jej dôležitosť a nadradenosť, ktorá je potrebná pre čitateľnosť hlavného vstupu. Tvar pyramídy takisto nie je z hľadiska kompozície náhodný, jej hrany smerujú ako uhlopriečky do rohov átria a vrchol symbolizuje presný stred. Teraz návštevníci zostúpia pyramídou do priestranného námestia, ktoré teraz prepája všetky lode Louvru, a potom znovu vystúpia do hlavných budov. Niekoľko ďalších múzeí odkopírovalo tento koncept, medzi inými napríklad Múzeum vedy a priemyslu v Chicagu.

Nie je veľmi známe, že baroková pyramída bola navrhnutá k oslavám storočného výročia francúzskej revolúcie. Ale je možné, že architekt Pei o týchto návrhoch vedel a zámerne pyramídu vybral k oslavám dvestoročného výročia.

Vlastná pyramída je najväčšia z niekoľkých sklenených pyramíd, ktoré boli vybudované v blízkosti múzea. Známa je tiež dolu otočená „Opačná pyramída“, ktorá slúži ako svetlík v podzemnom obchodnom dome pred múzeom. Počas navrhovania bola vznesená požiadavka, aby vršok pyramídy zakončoval hrot, ktorý by tak uľahčoval umývanie okien. Túto požiadavku zamietol I. M. Pei.

Kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Stavba pyramídy bola značne kontroverzná, pretože veľa ľudí sa domnievalo (a stále domnieva), že jej futuristický vzhľad nemá čo robiť medzi klasickou architektúrou budov Louvru. Niektorí kritici hovoria o faraónskom komplexe prezidenta Mitterranda. Druhí naopak oceňujú kontrapozíciu architektonických štýlov ako úspešné zlúčenie nového a starého, klasického a ultramoderného. Laická verejnosť nevníma, ani nemá možnosť vnímať kvality tejto stavby. Mierka nepresahuje historickú budovu, takže z ulice vôbec nedochádza k narušeniu celistvosti architektúry. Z vnútorného pohľadu si práve vďaka kvalite architektúry a funkcie určenia hlavného vstupu, môže tento kontrast dovoliť, dokonca si ho priam aj vyžaduje.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Často sa tvrdí, že počet sklenených tabuliek v pyramíde sa presne rovná číslu 666, čo je takzvané „diabolské číslo“. Priaznivci konšpiračných teórií v tom videli hlbší, zlovestný význam. Napríklad Dominique Stezepfandts vo svojej knihe François Mitterrand, Grand Architecte de l'Univers tvrdí, že pyramída je venovaná sile opisovanej ako Príšera z „Knihy odhalení“. Celá štruktúra pyramídy je postavená na čísle 6.

Príbeh 666 sklíčok začal v 80. rokoch, kedy oficiálna brožúra vydaná počas výstavby skutočne citovala toto číslo (dokonca dvakrát, aj keď hneď na začiatku tejto brožúry je uvedený počet 672). Číslo 666 sa potom objavilo v množstve denníkov. Múzeum potom oznámilo, že po dokončení má pyramída 673 tabuliek (603 kosoštvorcov a 70 trojuholníkov). Ešte vyššie číslo (689) potom uvádzal David Shugarts.^[1] Rôzne ďalšie šetrenia priniesli aj rôzne ďalšie počty, ktoré ale vždy spoľahlivo prekročili 666.

Mýtus znovu oživil Dan Brown v roku 2003 ako súčasť bestselleru Da Vinciho kód. Hlavný hrdina v nej uvádza, že “pyramída bola na výslovné prezidentovo želanie zostavená presne zo 666 tabuliek", čo bola značne bizarná požiadavka a dala vzniknúť radu konšpiračných blufov, ktoré vidia v čísle 666 zosobnenie Satana. Ďalej David Shugarts uvádza, že tlačová hovorkyňa architekta Peia trvá na tom, že francúzsky prezident nikdy nevyslovil žiadne špecifické želanie o počte tabuliek. Keď si všimla, ako obľúbená je téma 666 sklíčok vo francúzskych denníkoch v 80. rokov, situáciu ďalej komentovala “Celému príbehu o 666 častiach môžete veriť iba, ak vychádzate z mylných starých údajov a neoveríte si všetko v rýchlosti na faktoch.”^[1]