Rímske cesty

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rímska cesta v Pompejách

Rímske cesty boli cesty budované v období Starovekého Ríma a boli určené pre rýchlu dopravu materiálu, dobytka, vozov, presun vojsk, obchod a prenos správ[1]. Boli základom pre vývoj Rímskej ríše[2]. Rímska cestná infraštruktúra bola tvorená cestami s dĺžkou viac ako 400 000 km, z toho bolo viac ako 80 500 km spevnených[3][4]. V období vrcholu Starovekého Ríma viedlo z mesta aspoň 29 veľkých vojenských ciest.[5] Boli upravované kopce, zasypávané údolia[5] a rieky preklenované mostami. V istom období bola Rímska ríša rozdelená do 113 provincií prepojených 372 veľkými cestnými spojeniami[5]. Iba v Galii bolo upravených minimálne 21 000 km a v Británii minimálne 4 000 km[5].

Rimania sa stali majstrami vo výstavbe ciest[6], ktoré nazývali viae[7]. Ich účelom bola doprava materiálu z jedného miesta na druhé. Bol dovolený peší prístup aj prechod, hnať dobytok, vozy alebo prenos informácií[7]. Tieto cesty (viae) sa líšili od ostatných menších ciest, ciest pre koní a chodníkov[7]. Podľa zákona dvanástich tabúľ bola minimálna šírka cesty via stanovená na 2,4 m v rovine a 4,9 m v oblúku[7].

Rímska cestná infraštruktúra bola dôležitá pre udržanie stability ríše aj pre jej ďalší rozmach. Cesty podporovali Rímske légie ale v neskorom staroveku naopak poskytli výhodu pre inváziu Barbarov.

Typy[upraviť | upraviť zdroj]

Rímske cesty boli rôznorodé, od jednoduchej cesty z guľatiny až po spevnené cesty používajúce hrubý podklad zo spevneného štrku, ktorý zabezpečoval odvodnenie dažďovej vody a cesta tak ostala suchá a nepremenila sa na blato. Podľa Ulpiana existovali tri druhy ciest[7]:

  1. Viae publicae, consulares, praetoriae alebo militares - boli hlavné cesty, stavané a udržiavané z verejných zdrojov. Viedli k moru, mestu alebo rieke alebo k ďalšej rovnocennej ceste. Boli pomenované po štátnikoch, ktorý ich výstavbu alebo rekonštrukciu nariadili.
  2. Viae privatae, rusticae, glareae alebo agrariae - boli cesty druhej kategórie, väčšinou súkromné. Viedli k súkromným rezidenciám. Tieto cesty profitovali z práva prechodu v prospech súkromného alebo verejného vlastníka komunikácie.
  3. Viae vicinales - boli vidiecke cesty.

Mapa[upraviť | upraviť zdroj]

Zobrazenie Starovekého Ríma počas vlády Hadriána (117-138), ktoré ilustruje rímsku cestnú infraštruktúru - hlavné cesty.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KASZYNSKI, William: The American Highway: The History and Culture of Roads in the United States. Jefferson, N.C.: McFarland, 2000. strana 9
  2. FORSTHE, Gary: A Critical History of Early Rome: From Prehistory to the First Punic War. Berkeley: University of California Press, 2006. strana 309
  3. GABRIEL, Richard A.: The Great Armies of Antiquity. Westport, Conn: Praeger, 2002. strana 9.
  4. GRANT, Michael: History of Rome. New York: Charles Scribner, 1978. 264.
  5. a b c d BAILEY, L. H. - MILLER, Wilhelm: Cyclopedia of American Horticulture. New York: The Macmillan Co, 1900. strana 320.
  6. AITKEN, Thomas. Road Making and Maintenance: A Practical Treatise for Engineers, Surveyors, and Others. Londýn: C. Griffin and Company, Limited, 1900. strana 1 - 5.
  7. a b c d e Smith, William, William Wayte a G. E. Marindin (1890). A Dictionary of Greek and Roman Antiquities. Londýn: J. Murray.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]