Redaktor:Garboczan/Ilia Muromec (lietadlo)

{{{názov}}}
Typ	Bombardér
Výrobca	{{{výrobca}}}
Výroba	1913 - 17
Letecký portál

Ilia Muromec ( rusky : Илья Муромец Sikorskij S-22 a S-23) bolo ruské najprv civilné dopravné lietadlo, neskôr ťažké bombardovacie lietadlo nasadené do bojov v 1. svetovej vojne . Bolo pomenované podľa hrdinu ruských bájí hrdinu Iliu Muromca . Jeho konštruktérom bol Igor Sikorsky . V počiatkoch vojny boli tieto stroje najpokročilejšími vo svojej kategórii a v priebehu vojny bolo vyrobených niekoľko variantov tohto stroja.

Vývoj

Lietadlo “Ilia Muromec” vzniklo ako pokračovanie vývoja stroja S-21 “Russkij viťaz”, ktorý bol pri konkurze vojenských lietadiel v septembri 1913 kuriózne poškodený motorom. Ten sa odtrhol práve nad ním letiacemu stroju Meller 2 a dopadol na ľavé krídlo stroja. Pretože lety stroja S-21 “Russkij viťaz” urobili na Ministerstve vojenstva veľký dojem a to prejavilo záujem o viacmotorové lietadlá, rozhodol sa Igor Sikorskij stroj neopravovať, ale na základe získaných skúseností skonštruovať nový a dokonalejší stroj. Vzniklo tak prvé viacmotorové lietadlo na svete vyrábané sériovo a prvý ťažký bombardér v dejinách letectva. To bolo rovnako ako jeho predchodca postavené v Rusko-baltickej vagónke v Petrohrade a prvý exemplár bol dokončený v decembri 1913. Na rozdiel od “Rusského viťaza” mal S-22 “Ilia Muromec” vyšší pevnejší trup, pozmenený podvozok a chvostové plochy, iný pôdorys krídel, odstránený balkón v prednej časti trupu a kvôli lepšiemu výhľadu z pilotnej kabíny bola celá predná časť trupu presklenná. Plátený poťah zadnej časti trupu namiesto preglejkového znížil hmotnosť stroja. Z pôvodne zamýšľaného tretieho krídla (ktoré sa neosvedčilo a po prvých letoch bolo odstránené) ostala na hornej časti trupu len plošina so zábradlím, na ktorej sa dalo počas letu stáť. Neosvedčila sa ani “delostrelecká a guľometná  plošina” s 37 mm kanónom a dvomi guľometmi pod trupom na lyžinách podvozka. Tá bola z lietadla odstránená po začatí sériovej výroby.  

Na lietadlo bol inštalovaný lyžový podvozok pretože jeho stavba bola ukončená v zime. Po niekoľkých skúškach rolovania s lietadlom 10. decembra 1913 Igor Sikorskij ako pilot vykonal prvý priamy let nad letiskom. Keďže rovnako ako v prípade typu “Russkij viťaz” aj “Ilia Muromec” vzbudzoval v zahraničí veľkú pozornosť mohli sa už 2. januára 1914 čitatelia v pražskom denníku “Samostatnosť” dočítať “…známy ruský aviatik Sikorskij skonštruoval veľký aeroplán. ktorý nazval Ilia Muromec. Aviatik vykonal už niekoľko letov s 10 spolucestujúcim. Vojenská správa zachováva konštrukciu nového lietadla v tajnosti. Lietadlo je chránené vojenskou hliadkou a nikto z obecenstva sa k nemu nepripúšťa. V lietadle je veľká svetlá kajuta pre pilota, spoločný salón s rozmermi piatich štvorcových metrov. Všetky miestnosti sú útulné, dobre a zdravotne zariadené. Vo všetkých je ventilácia.”

Na prvý let na uzavretom okruhu vzlietlo lietadlo o niekoľko týždňov neskôr. Na základe dobrých letových vlastností sa každým dňom predlžovala dĺžka letov aj zložitosť úloh plnených počas nich. 11. februára Sikorskij so strojom preletel ponad Petrohradom. Už nasledujúci deň vykonal rekordný let, keď vzal na palubu dokonca 16 osôb a jednoho psa a dosiahol tak celkovú hmotnosť zaťaženia 1290 kg. Tým ustanovil nový svetový rekord v nosnosti.

Ruský časopis Vozduchoplavatel k tomu uviedol: “Ilia Muromec lietal nad letiskom a Pulkovom (predmestím Petrohradu) 17 minút a šťastne pristál z výšky 200 m. Cestujúci - desať vojenských letcov, piloti a zriadenci Ruskobaltického závodu - boli nadšeni.”

Let zaprotokolovali dvaja komisári aeroklubu a údaje boli odoslané Medzinárodnej leteckej federácii FAI do Paríža. Nikto dovtedy totiž nevzlietol s tak veľkým počtom cestujúcich.

V českej dobovej tlači bolo uvedené, že cestujúci mali hmotnosť 1310 kg a let trval 10 min vo výške 300 m. Čoskoro sa objavili informácie o objednávke piatich lietadiel pre boj s nepriateľskými loďami od ruského námorníctva a koncom marca dokonca o objednávke desiatich “dreagnoghtov” pre letectvo.

Počas predvádzacích a skúšobných letov v marci a apríli 1914 boli overované letové vlastnosti,stabilita aj nosnosť so zastaveným jedným, dvomi aj tromi motormi a pri výstupoch osôb na krídlo k motorom a plošinu na trupe. Boli odskúšané aj lety podľa prístrojov za nepriaznivého počasia. Výsledky ukázali schopnosť lietadla v týchto podmienkach pokračovať stabilne v lete.

Po inštalovaní plavákov bol Ilia Muromec na jar skúšaný aj na vode. Piloti I.I. Sikorskij a G.I. Lavrov vykonali prvý vzlet z vody trvajúci 12 minút 14.mája. Potreba vyššieho výkonu počas vzletu z vodnej hladiny si vyžiadala inštalovanie výkonnejších motorov. Preto boli dva motory Argus nahradené francúzskymi motormi Salmson (2x147 kW/ 200 k) a dva motormi rovnakej firmy (84,6 kW/ 115 k).

Po skončení úspešných skúšok bola stroju priznaná spôsobilosť pre službu na mori a do roku 1917 bol “Ilia Muromec” aj najväčším vodným lietadlom na svete. Možnosť zastaviť motory na požadovanej strane lietadla prispievala k dobrej ovládateľnosti na vode.

Na základe výsledkov prvých letov bolo ešte pred ukončením skúšok rozhodnuté o výrobe druhého prototypu, ktorý bol dokončený v apríli 1914. Od prvého stroja sa odlišoval menšími rozmermi a nižšou hmotnosťou a inštalovaním silnejších motorov Argus (2x103 kW/140 k a 2x82 kW/125 k). To malo pozitívny vplyv na jeho letové vlastnosti aj výkony a umožnilo mu dosiahnuť dva svetové vytrvalostné rekordy a vykonať rekordný prelet Petrohrad - Kyjev a späť. Najprv vykonal I. I.Sikorskij nočný let so šiestimi pasažiermi 5. júna v trvaní 6 h 33 min a 10 s. Neskôr vzlietol znova s desiatimi cestujúcimi a let trval 1 hod 26 min a 11 s. Dosiahol pri tom výšku 2 000 m. Do Kyjeva odštartoval 16. júna so štvorčlennou posádkou a nákladom 940 kg benzínu, 260 kg oleja 150 kg náhradných dielov (celkovo 1 610 kg nákladu).

Počas letu nastali komplikácie. Po prekonaní vzdialenosti 650 km pristáli pri meste Orša Орша kvôli doplneniu paliva. Prasknuté palivové potrubie po štarte spôsobilo požiar jednoho z motorov a vtedy sa osvedčila možnosť pohybu technika po krídle aj odvaha členov posádky. Len vďaka tomu sa podarilo núdzové pristátie a nasledujúci deň mohli pokračovať do Kyjeva. Tam museli kvôli súvislým mrakom pristávať len podľa prístrojov. Úspešne pristáli na kurnečevskom letisku, kde kedysi I. I. Sikorskij skúšal svoje prvé lietadlo. Vzdialenosť vyše 1000 km prekonal Ilia Muromec za 14 hod 38 min letového času. Spiatočný let o niekoľko dní neskôr trval 14 hod a 5 min letového času. Podarilo sa tak vytvoriť nový svetový rekord vo vzdilenosti aj trvaní letu. Počas tohto preletu boli preukázané vyhody viacmotorového lietadla oproti jednomotorovým čo sa týka doletu, nosnosti aj odolnosti voči meteorologickým podmienkam. Stroj dostal na túto počesť meno Kyjevský. Sériovú výrobu urýchlil úspech skúšobných letov aj hrozba vojny s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. Ministerstvo vojenstva zadalo objednávku na výrobu prvých desiatich sériových strojov hneď po dokončení preletu. V nej požadovalo bojový dolet minimálne 300 km pri plnom obsadení a s nákladom 164 kg bômb aj palubnými zbraňami pre obranu pred nepriateľskými stíhacími lietadlami. Podľa “Kyjevského” bol postavený prvý sériový Ilia Muromec B (S-22B) a ďalších päť kusov tejto verzie. Po vypuknutí vojny boli zastavené dodávky nemeckých Argusov do Ruska a tak boli poháňané väčšinou francúzskymi hviezdicovými vodou chladenými motormi Salmson (vnútorné štrnásťválcové s výkonom 147 kW a vonkajšie deväťvalcové s výkonom 99 kW). Kvôli zvýšenému odporu motorov aj chladičov mali tieto stroje nižšiu rýchlosť, dostup aj nosnosť ako prvé stroje s menej výkonnými Argusmi. Boli preto používané ako cvičné stroje a neboli bojovo nasadené. Verzia Ilia Muromec V (Sikorskij S-23V) bola vyrábaná od novembra 1914 a bola podstatne menšia a ľahšia ako predchádzajúca. Pohonnou jednotkou boli britské motory Sunbeam s menším čelným odporom a vzhľadom na zvýšenú rýchlosť (o 25-30 km/h), dolet (o 300 km), praktický dostup (až 3500 m) aj nosnosť to bol prvý skutočne bojový Muromec. Asi 30 postavených strojov tejto verzie bolo viackrát upravovaných podľa požiadavkov armády (zmeny tvaru a presklenia prednej časti, nové dvere a okná, presun palivových nádrží z krídla na trup aby benzín nevytekal na motory v prípade priestrelu, olejové nádrže sa premiestnili za motory, krídlo dostalo namiesto drevených obvodových líšt oceľové rúrky…) Pohonné jednotky boli do strojov inštalované podľa toho aké boli k dispozícii…väčšinou to boli britské radové motory Sunbeam s výkonom od 88 kW do 110 kW, ale využili sa aj zachované nemecké Argusy alebo vodou chladený radový šesťválec RVZ-6 vyrábaný v RBVZ podľa nemeckého motoru Mercedes. Pre výcvik bolo vyrobených niekoľko strojov len s dvomi motormi Salmson (147 kW) alebo Sunbeam (162 kW). Nasledovala verzia Ilia Muromec G-1 (S-24G-1) so zmenšenými krídelkami vyrábaná od decembra 1915. Spočiatku boli inštalované motory Sunbeam s výkonom 110 kW no po rozbehnutí výroby motorov RVZ-6 sa už inštalovali tieto pohonné jednotky s chladičmi na bokoch blokov válcov. Pri skúškach dosiahli stroje vybavené týmito kvalitnejšími motormi dostup 3450 m s nákladom 820 kg. Niekoľko strojov dostalo dva motory RVZ-6 a dva Renault s výkonom 162 kW, ktorých hmotnosť a rozmery však neumožňovali podstatné zvýšenie výkonov lietadla. Jeden stroj bol vybavený štyrmi motormi Argus z iných lietadiel. Stroje so štyrmi motormi RVZ-6 dostali prezývku “Russobalt” a s dvomi motormi Renault “Renobalt”. Ilia Muromec G-2 (S-25G-2) bol vyrábaný v osemkusovej sérii roku 1916 a mal zadné strelecké stanovište za zmenenými chvostovými plochami. Medzi stroje tejto verzie patril aj “Korabl Kyjevskij”, ktorý bol vybavený štyrmi britskými motormi Beardmore s výkonom po 118 kW, s ktorým pilot I. S. Blaško dosiahol výšku 5200 m kde už osádka trpela nedostatkom kyslíka a to s nákladom 1430 kg. Maximálna rýchlosť dosahovala 137 km/h a nosnosť 1900 kg. Nasledoval Ilia Muromec G-3 (S-25G-3) taktiež v osemkusovej sérii so zlepšenými vlatnosťami hlavne v oblasti obrany guľometmi a zväčšená bola kabína osádky a jej presklenie. Tieto stroje mali aj zosilnený podvozok a krídlo. V lete 1917 pokračoval vývoj verziou Ilia Muromec G-4 (S-24G-4) s vyššou hmotnosťou a pevnosťou. Na Muromcovi D (S-26D) skúšali zmenšené rozpätie krídel, motory v tandemovom usporiadaní a zmenu technológie výroby trupu. Skúšky však preukázali slabšiu účinnosť tlačných vrtulí a negatívny vplyv zmenšeného rozpätia na dĺžku vzletovej dráhy takže boli vyrobené len tri kusy a jeden z nich mal predošlé umiestnenie motorov aj rozpätie krídel. Muromec Je (Sikorskij S-27Je) mal väčšie rozmery ako S-26D a zosilnený podvozok. Vybavený bol štyrmi motormi Renault po 162 kW. Obranná výzbroj bola tvorená až ôsmymi guľometmi typov Vickers, Lewis a Madsen so zásobou až 4000 nábojov. V tejto verzii bola rozšírená aj osádka až na osem mužov. Posledné kusy subverzie Je-2 sa už nedostali do bojovej služby počas prvej svetovej vojny.

Lietadlá Ilia Muromec boli nasadené do bojov prvej svetovej vojny hneď od prvých dní. Spočiatku však ani samotné velenie nedokázalo pochopiť a využiť ich reálne možnosti. Tak sa využívali na prieskumné misie. Lietadlá boli drahé, komplikované na pilotáž aj obsluhu. To viedlo dokonca k myšlienke zastaviť ich výrobu. Sikorskij však navrhol všetky lietadlá sústrediť do jednej eskadry a využívať ich na strategické bombardovanie. Minister vojenstva túto myšlienku podporil rozkazom z konca roka 1914 o vytvorení “Eskadry vzdušných korábov” z desiatich bojových a dvoch cvičných lietadiel Ilia Muromec, čo bola prvá jednotka strategických viacmotorových lietadiel. Táto bola podriadená priamo Hlavnému veliteľstvu a nie veliteľstvám zväzkov. M. V. Šidlovskij bol ustanovený do hodnosti generálmajora a určený veliteľom tejto eskadry a Sikorskij mal na starosti technické poradenstvo v štábe jednotky.

Josip Stanislavovič Baško, pilot lietadiel Muromec v Kyjeve

Technické údaje

Ilia Muromec	IM-B	IM-V	IM-G-1	IM-D-1	IM-Je-1
Typ lietadla	bombardér
Výrobca	RBVZ
nasadenie v   letectve	ruská Cárska vojenská vzdušná flotila
Výroba od - do	1913-1914	1914-1915	1915-1917	1915-1917	od 1916
Dĺžka	19 m	17,5 m	17,1 m	15,5 m	18,2 m
Rozpätie krídel	30,9 m	29,8 m	30,9 m	24,9 m	31,1 m
Výška
Plocha krídel	150 m²	125 m²	148 m²	132 m²	200 m²
Prázdna hmotnosť	3100 kg	3500 kg	3800 kg	3150 kg	4800 kg
Maximálna vzletová hmotnosť	4600 kg	5000 kg	5400 kg	4400 kg	7000 kg
Vytrvalosť	5 h	4,5 h	4 h	4 h	4,4 h
Dostup	3000 m	3500 m	3000 m	?	2000 m
Stúpavosť	2000/30 '	2000/20 '	2000/18 '	?	2000/25 '
Maximálna rýchlosť	105 km / h	120 km / h	135 km / h	120 km / h	130 km / h
Motory	4   ks   Argus 140 k (radový)	4   ks   RBVZ 150 k (radový)	4   ks   Sunbeam 160 k (radový)	4   ks   Sunbeam 150 k (radový)	4   ks   Renault 220 k (radový)
Počet vyrobených kusov	7	30	?	?	?
Počet členov posádky	5	5-6	5-7	5-7	6-8
Výzbroj	2   guľomety 350   kg   bômb	4   guľomety 417   kg   bômb	6   guľometov 500   kg   bômb	4   guľomety 400   kg   bômb	5-8   guľometov 300-500   kg   bômb

• Folprecht, Radek. První eskadra létajúcich pevností vznikla před 100 lety v Rusku. iDNES.cz [online]. 2014-12-23 [cit. 2014-12-23]. Dostupné online .
• replika Muromce [1]

[[Kategória:Sovietske bombardovacie lietadlá]]