Redaktor:Robert Jahoda/pieskovisko2

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání


Súradnice: 48°58′47″S 20°28′01″V / 48,97972°S 20,46694°V / 48.97972; 20.46694
Kláštorisko
kláštor
Cistercian Monastery at Klastorisko.jpg
Zrúcaniny kartuziánskeho kláštora
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Košický
Okres Spišská Nová Ves
Obec Kláštorisko
Súradnice 48°58′47″S 20°28′01″V / 48,97972°S 20,46694°V / 48.97972; 20.46694
Štýl gotika
Vznik 13. storočie
Správa Pamiatkový úrad Slovenskej republiky
Pre verejnosť verejnosti prístupný
Štátny znak SRNárodná kultúrna pamiatka SR
Pred r. 2002[1]
 - názov Kláštor Kartuziánov
ÚZPF[2]
 - číslo 10745/3
 - dátum zápisu 5. 10. 1993
Stav ruina
Poloha Kláštoriska na Slovensku
Poloha Kláštoriska na Slovensku
RedHut.svg
Poloha Kláštoriska na Slovensku
Wikimedia Commons: Kláštorisko
Webová stránka: https://www.klastorisko.eu/
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
Pôdorys kláštoriska, podlľa archeologického výskumu Doc. PhDr. Michala Slivku CSc.

Kláštorisko alebo Skala útočiska (lat. Lapis Refugii), Strážny vrch (lat. Mons Speculationis) je ruina kartuziánskeho kláštora v nadmorskej výške 760 m n. m. Nachádza sa tu z 13. storočia (zakladacia listina z 12. decembra 1299). Kláštor bol pravdepodobne v 13. storočí útočiskom obyvateľov pred útočiacimi tatárskymi hordami. V súčasnosti je kláštor v rekonštrukcii, každoročne koncom augusta sa na ňom konajú odpustové slávnosti. Kláštorisko je popri Čingove a Podlesku ďalšie známe stredisko na severe Slovenského raja. Vedie sem množstvo turistických chodníkov z Podlesku cez tiesňavy Suchá Belá, Kyseľ, Prielom Hornádu, z Čingova ale dá sa naň dostať prakticky z každej časti Slovenského raja. Je tu vybudované turistické centrum s reštauráciou.

História[upraviť | upraviť kód]

Spišsko-gemerský masív je hornatá oblasť, ktorá sa vyznačuje svojím prírodným bohatstvom. Približne v centrálnej časti Slovenského raja sa nachádza náhorná plošina „Kláštorisko“, odkiaľ ponúka strategické umiestnenie s výhľadom na Spišskú kotlinu. Túto významnú polohu si všimli aj pôvodní obyvatelia Spiša, ktorí ho opevnili z dvoch prístupných strán. Najnovšie výskumy potvrdzujú osídlenie už z neskorej doby bronzovej 11. storočie pred Kr. a potom starej doby železnej okolo 600 p. Kr., ktoré malo aký si pevnostný charakter a s najväčšou pravdepodobnosťou slúžilo ako útočisko. Ďalšie osídlenie je doložené v okrajových častiach ako je napr. hradisko Čingov.

Behom 12. a 13. storočia bolo na mieste starého hradiska postavené nové, obohnané dvomi hradbami. Opevnenie sa nachádza v prístupnejšej západnej časti. Na opačnej severovýchodnej strane bola objavená strážna veža (drevená), ktorá stála samostatne od opevnenia. Na tom to mieste boli objavené dva hlinené hrnce z 12. a 13. storočia. Podľa písomných prameňov sa táto lokalita nazývala „Strážny vrch“ (Mons Speculationis) alebo „Skala útočiska“ (Lapis Refugii). V polovici 13. storočia sa Spišskí Sasi sa pustili do spevňovania toho to miesta, ktorý obohnali hradbou v dĺžke až 1 km (šírka muriva cca. 150 až 170 cm). Táto pevnosť sa rozkladala na ploche asi 90 ha, slúžila ako refugium (tzv. útočište) v čase tatarských vpádov do Uhorska. A to je dôvod prečo toto miesto dostalo latinský názov Lapis Refugii = Skala útočiska. Za hradbami postavili kláštor, ktorý potom slúžil ako prvé centrum rehole kartuziánov v Uhorsku. Zo zakladacej listiny z roku 1299 vyplýva, že Spišskí Sasi darovali toto miesto kartuziánom, aby si tu postavili kláštor. Tento kláštor mal byť pamiatkou a vďačnosť za záchranu života okolitých obyvateľov. S výstavbou kláštora sa začalo zrejme krátko po jeho založení, teda už začiatkom 14. storočia[3][4].

Ja, Jakub, z milosti Božej spišský biskup, zasielam pozdrav s otcovským požehnaním všetkým v Kristu veriacim, čo budú túto listinu čítať. Zdá sa nám vhodné opatrne naznačiť už za čerstva udalosti, ktoré sa stávajú v čase aby postupom času nezapadli a aby zábudlivosť macošsky nerozptýlila ako nejaká víchrica pamiatku na šťastlivé udalosti. A tak z vnuknutia a priazne Božej láskavosti a k tomu s podporou kráľovskej autority udelili sme zo slobodného rozhodnutia a so súhlasom všetkých pánov k trvalému právnemu vlastníctvu našim synom, bratom kartuziánskeho rádu isté územie, ktoré sa volá Lethon a Skala útočišťa (Lapis refugium) alebo Skala pozorovania (Lapis speculationis) na Spišskej zemi, aby tam Bohu slúžili a aby sa tam postavil kláštor na chválu Božiu a na počesť Bohorodičky – Panny Márie, svätého Jána Krstiteľa, ako aj presvätej panny Margity. Územie odovzdali sme s jeho príslušenstvom, čiže lesmi, pasienkami, rybolovom a to v Belej a Hornáde, s poľom obrobeným i neobrobeným, s poľom vydobytým alebo vydobiť sa majúcim. Hranice ich chotárov určujeme takto: Dve rieky, čiže Hornád a Belá, obkľučujú a opásajú spomínaný vrch z troch strán a zo štvrtej strany od západu je úplne odbradený múrmi. Za múrmi tohto často spomínaného vrchu vlastníci pridali len toľko zeme, aby bol prázdny priestor za hradbami a aby úplne stačilo postaviť budovy potrebné pre kláštor. Aby však táto naša donácia zostala neporušená a nevyvrátiteľná prostredníctvom kráľa a so súhlasom pánov, ako sme spomenuli vyššie, udelil som im túto listinu dokonale opatrenú znakom našej visiacej pečati. Svedkovia tohto aktu sú: levočský farár pán Henrik, oborínsky farár Werbner, žakovský pán farár Martin, ľubický farár Herman, ako aj celá pospolitosť farárov tohto územia (spišského). Laici sú však títo: Pán Jordán gróf (spišskej) zeme, gróf Arnold Freovinus z Levoče, ako aj magister Godefridus protonátor (spišskej) zeme so všetkými ostatnými prísažnými (spišskej) zeme. Dané u svätého Martina v katedrále roku Pána 1299, 14. pred januárovými kalendami (19. decembra) v XII. Indikcii.
– Zakladacia listina kláštora na Skale útočišťa

od spišského biskupa Jakuba

Za najstaršiu časť, vybudovanú snáď ešte v neskorom 13. storočí, možno však považovať kaplnku situovanú severne od kostola, ktorá sa atypicky vychyľuje z jeho osi severným smerom, čím narúša pravidelnú dispozíciu kláštorných budov. Prví kartuziánski mnísi, ctihodný otec Andrej a jeho spoločníci, prišli zo Žiče (Seitz) (dnešné Slovinsko). V rokoch 13051307 dohliadali na stavebné práce pri budovaní kláštora. Toto miesto vybrané práve kartuziánmi, pripomínalo Veľkú kartúzu pri Grenoble, kde v roku 1084 svätý Bruno založil túto rehoľu. Zlaté obdobie a prosperity kláštora došlo na konci 14. a začiatku 15. storočia, kedy bol kláštor samostatným fungujúcim organizmom. Avšak 15. storočie prinieslo oheň a ničenie, po prvýkrát ho napadli husiti, a neskoršie bratríci, ktorý sa usadili neďaleko kláštora a to na Marcelovom hrade. Po súhlase a povolení Generálnej kapituly sa mníšska komunita presťahovala do Levoče, kde si za hradbami mesta postavila nový kláštor. Avšak, ostali tam len na krátky čas, pretože ako spomína anonymný kronikár:

…zvolili si radšej život na odľahlejšom mieste a v tichu samoty ako slúžiť Bohu v mestách.
– Anonym

Keď sa opäť vrátili na Skalu útočiska a to počnúc rokom 1478 začali kláštor rekonštruovať. Na konci 15. a začiatku 16. storočia tu viedli renovačné práce skúsení majstri, ktorí sa predtým podieľali na výstavbe neskoro gotických pohrebných kaplniek pre rod Zápoľských v Spišskom Štvrtku a Spišskej Kapitule. Počas opráv a sanačných prác došlo k viacerým modifikáciám; napríklad bola vymenená podlaha a pôvodné kozuby nahradili kachľové pece s efektívnejším vyhrievaním. V prvej polovici 16. storočia kláštor stratil svoju dôležitú funkciu. Politické podmienky v Uhorsku, najmä po bitke pri Moháči, sa dotkli i samotného kláštora. Stavebný ruch zavŕšil prior P. Eucherius de Frankonia, ktorý po roku 1517 nechal v južnej časti kláštora, prístupnej pre laikov, postaviť hospic. V roku 1530 boli všetky kláštorné majetky zálohované Kežmarku, 1543 kláštor vyplienil lúpežný rytier Matej Bašo z Muránskeho hradu. Po vyplienení prispôsobil kláštorný objekt svojím vojenským potrebám. Mnísi s generálnou prestavbou kláštor opustili a presunuli sa do kartuziánskeho kláštora v Lechnici (Červený kláštor) pri Dunajci. Kláštorný komplex bol po nariadení Generálnej kapituly 20. júla 1543 sa preto zo strategických dôvodov uskutočnila demolácia kláštora a viac už nebol obnovený.

Kartuziáni na Slovensku[upraviť | upraviť kód]

Kláštor v kontexte historických udalostí[upraviť | upraviť kód]

Galéria[upraviť | upraviť kód]


Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Zoznam vybraných národných kultúrnych pamiatok [online]. Bratislava : Pamiatkový úrad SR. Dostupné online.
  2. Register nehnuteľných NKP [online]. Bratislava : Pamiatkový úrad SR. Dostupné online.
  3. SLIVKA, Michal. Príspevok k problematike vzťahu stredovekých sakrálnych objektov a feudálnych sídiel na Slovensku.. Archaeologia historica (Brno: Filozofická fakulta Masarykovej univerzity), 1.1.2020, roč. 11, čís. 11, s. 359-376.
  4. SLIVKA, Michal. Doterajšie výsledky výskumu na Kláštorisku v Slovenskom raji. Archaeologia historica (Brno: Filozofická fakulta Masarykovej univerzity), 1.1.2020, roč. 13, s. 423-439.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]