Romantizmus v slovenskej literatúre

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Slovenská romantická literatúra je obsahom i formou národná, spätá s ľudom. Spisovatelia vo svojich dielach uplatňovali estetiku romantizmu. Ich vzorom už nebola antická literatúra, ale ľudová slovesnosť. Z ľudovej slovesnosti prevzali rým (združený a striedavý), prozódiu (sylabický verš), reč, štylistické prostriedky, tematiku, žánre.

Postavy si vyberali z ľudu. Často ich idealizovali a využívali také témy, kde mohli vyjadriť svoje túžby a ideály. Takýmito témami boli: ľudový odboj, revolučné nálady, idea vlastenectva, boj za slobodu.

Hlavným literárnym druhom bola lyrika a veršová epika, rozvíjala sa však próza zo súčasného života.

Romantizmus uprednostňoval city, nálady, obrazotvornosť, idealizmus, intuíciu a fantáziu.

Spoločensko-historický kontext[upraviť | upraviť zdroj]

Európa[upraviť | upraviť zdroj]

Romantizmus bol výrazne podmienený zmenami v spoločenskom a politickom živote počas buržoáznych revolúcií v Európe. Proklamovali sa rovnosť všetkých ľudí, právo jednotlivca na slobodný, úspešný život. Tým sa odlišoval od predchádzajúceho umeleckého smeru – klasicizmu, ktorý podriaďoval osobné šťastie človeka povinnosti rešpektovať „vyššie“ zákony. Európou sa hnala vlna nespokojnosti so spoločenským zriadením, objavovali sa idey vzbury, revolty, slobody a rovnosti. Vyvrcholili v rokoch 1848 – 1849. Silný individualizmus jednotlivcov (jeden zo znakov romantickej literatúry) sa mohol prejaviť v rozhodnom čine. Mnohí spisovatelia sa osobne zúčastnili revolúcií (napríklad lord Byron bojoval na strane Grékov, keď sa snažili získať nezávislosť od Osmanskej ríše, Samo Chalupka sa zúčastnil poľského povstania ešte v roku 1831). Ideály individualistov však narážali na bezútešnú spoločenskú realitu (ďalší zo znakov romantizmu) a nemožnosť zmeniť spoločenské systémy a normy.[1]

Habsburská monarchia[upraviť | upraviť zdroj]

Už v období osvietenstva, prostredníctvom reforiem, začína snaha o zlepšenie hospodárskej a vzdelanostnej úrovne obyvateľstva Habsburskej monarchie. Politike počas prvej polovice 19. storočia  udával kurz kancelár Klemens Metternich, ktorý pomocou konzervatívnej politiky, cenzúry a policajného režimu hasil akékoľvek pokusy o zmenu (na základe zlej skúsenosti s francúzskou revolúciou). Veľkú úlohu v národnom obrodení Slovákov a v ich kultúrno-politickom živote zohrala evanjelická a katolícka cirkev (dostatok vzdelaných predstaviteľov), ktorý sa združovali na evanjelických lýceách (Bratislava, Levoča, Kežmarok), katolíckych teologických školách (Trnava) a v rôznych spolkoch (Spoločnosť českoslovanská, Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne).[1]

V uhorskej časti monarchie si nárokoval maďarský národ na dominantné postavenie (uhorský chápal ako maďarský) a nebral ohľad na národnú a etnickú pestrosť Uhorska. Proti silnejúcemu útlaku z maďarskej strany Slováci vystúpili v roku 1842 Slovenským prestolným prosbopisom, adresovaným panovníkovi Ferdinandovi V., v ktorom reagovali na masívne zavádzanie maďarčiny ako úradného jazyka. Téme politických a hospodárskych problémov svojho národa sa na stránkach Slovenských národných novín venoval Ľudovít Štúr. Svoju činnosť rozšíril aj na oblasť politiky, keď na uhorskom sneme predniesol slovenské požiadavky v sociálnej oblasti. Po vypuknutí revolúcie sa Slováci viacerými spôsobmi snažili o zlepšenie svojho postavenia, ale ani Žiadosti slovenského národa, založenie Slovenskej národnej rady, dobrovoľnícke výpravy na podporu Viedne proti maďarskej revolúcii a ani marcový prosbopis, adresovaný novému panovníkovi Františkovi Jozefovi I., nepriniesli želané výsledky. [1]

Štúrovci[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenskí romantici (3. generácia slovenského národného obrodenia) sa okrem literárnej oblasti aktivizovali aj na politickom, kultúrnom a spoločenskom poli. Aktívne sa zúčastnili revolučných bojov (1848 – 1849, zakladali spolky miernosti (varovali pred škodlivosťou alkoholu), vydávali noviny, časopisy a almanachy. Nacvičovali ochotnícke divadelné predstavenia a prednášali o literatúre. V spolku Tatrín vydávali pôvodnú slovenskú a prekladovú svetovú literatúru.[1]    

Samo Chalupka (1812 – 1883)[upraviť | upraviť zdroj]

Chalupka je tvorcom historickej epiky, historického spevu. Upútala ho jánošíkovská tematika, téma protitureckých bojov a motívy dávnej minulosti Slovákov.

Jánošíkovská tematika[upraviť | upraviť zdroj]

  • Likavský väzeň – uväznený Jánošík uvažuje o svojom osude. Neupadá do beznádeje, verí, že sa mu podarí dostať sa na slobodu, aby mohol opäť zhromaždiť okolo seba junákov. Autor často využíva motív vatry ako symbol slobody ľudu.
  • Junák – Jánošík hôrnymi chlapcami bojuje proti mocipánom, ale aj tak v boji zahynú.
  • Kráľohoľská – opisuje Jánošíkovu družinu, ktorá sa rozrastá za národnú slobodu.

Téma protitureckých bojov[upraviť | upraviť zdroj]

  • Boj pri Jelšave – v tejto básni zobrazil zápas ľudových bojovníkov proti Turkom.

„Verne národ svoj ľúbil som.“

  • Turčin Poničan – je to ľudská dráma jednoduchej slovenskej ženy, ktorú poturčenec, kedysi unesený zo Slovenska, odvlečie do otroctva. Matka v ňom spoznáva svojho syna. Poturčenec ju žiadal, aby zostala pri ňom a pri svojom vnúčati. Ona však odmieta žiť v prepychu a chce sa vrátiť domov (láska k rodnému kraju).

Motív dávnej minulosti Slovákov[upraviť | upraviť zdroj]

  • Mor ho! – dej lokalizuje na hranice vlasti k Dunaju. Sem prichádzajú hrdí slovenskí junáci k pyšnému cisárovi s mierovým posolstvom, v ktorom autor zdôrazňuje slovenskú slobodomyseľnosť a hrdosť. Cisár neuznáva ich slobodu a vyhlasuje ich za otrokov. Nasleduje hrdinská slovanská odveta, nebojácny útok junákov s výkrikom „Mor ho!“ na cisára a jeho vojsko. Hoci je nepriateľ v presile, junáci udatne bojujú, lebo chcú padnúť „ako víťazom „pristojí““. V závere zahanbený cisár prezerá hromadu mŕtvych vojakov a v ušiach mu znie výkrik:

„A ty, mor ho! – hoj, mor ho! Detvo môjho rodu, Kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu. A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom. Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“

Janko Kráľ (1822 – 1876)[upraviť | upraviť zdroj]


Subjektívna a reflexívna lyrika[upraviť | upraviť zdroj]

  • Duma bratislavská – reakcia na zosadenie Ľudovíta Štúra z katedry
  • Orol – mládenec opúšťa matku, aby mohol bojovať, kým nezahynie
  • Orol vták – túžba po slobode a voľnosti

Revolučná a politická lyrika[upraviť | upraviť zdroj]

  • Duma dvoch bratov – pamiatka na dvoch študentov, ktorých popravili za účasť na povstaní
  • Šahy – najobšírnejšia revolučná báseň, kde zobrazil tragický príbeh revolúcie

Piesne a balady[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pán v tŕní – bezbožný pán zabije na poľovačke človeka, za čo ho stihne trest – zošalie a hynie v strašných mukách
  • Bezbožné dievky – privolávanie diabolskej moci čarami, ktorými si dievky chceli získať ženíchov

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko – dedina i najbližší nechápu Janíka, ktorý je divný a ukrutný. Pre nepochopenie vyhľadáva samotu a prírodu. Janko sa raz v noci vybral z domu. Uvidel zakliatu pannu uprostred Váhu a išiel ju zachrániť. Ráno prináša pastierik novinu o Jankovej smrti – Janko sa utopil. Janko hynie pre rozpor medzi snom a skutočnosťou. Je typicky romantický hrdina. Túži po plnosti života, ale v zápase o uskutočnenie svojho sna hynie.

Alegorické obrazy:

  • Janko = Janko Kráľ, štúrovci
  • Zakliata panna = Slovensko, ľud

Ján Botto (1829 – 1881)[upraviť | upraviť zdroj]

Písal alegorické básne, revolučné piesne, balady, veršované rozprávky a povesti, rozsiahlejšie básnické skladby. Hlavným zdrojom jeho tvorby bola ľudová slovesnosť.

Alegorický ráz má:

  • Báj na Dunaji – báseň predstavuje Slovensko ako „zakliatu krajinu“, čakajúcu na „víťaza“, ktorý ju oslobodí
Najznámejšie balady

Margita a Besná – mladá vdova sa chcela znova vydať, ale ženíchom sa viacej páčila jej nevlastná dcéra. Preto ju macocha sotila do vody z vysokej skaly. Neskôr sa však pomiatla a na druhej strane rieky skočila do Váhu.

Žltá ľalia – rozpráva o Adamovi a Eve, ktorí si sľúbili lásku až za hrob. Eva sa chce rok po manželovej smrti znovu vydať. Mŕtvy Adam o polnoci prichádza po svoju nevernú ženu, ktorá od strachu zomiera. Na jej hrobe rastie žltá ľalia, ktorú páli, dusí tŕnie a chrastie. Preto stále počuť žalostný nárek ľalie – Evky.

Lyricko-epická báseň

Smrť Jánošíkova – námetom sú predsmrtné vízie, jeho uväznenie, smrť a žiaľ jeho družiny. Skladba je rozdelená do 9-tich spevov, ku ktorým je pripojený aj lyrický predspev.

Úvod – použil alegóriu matky a detí, svoje verše posiela po Slovensku. Bojí sa, že je to zaklatia krajina a nenájdu ozvenu. Stretnú sa však s hôrnymi chlapcami, spoznajú sa a spolu „idú po zboji“, aby ukázali „cestu ku slnku slobody“. Úvod je obranou hôrnych chlapcov a oslavou slobodného života.

  1. spev – opisuje slobodný život „dvanástich sokolov“, hôrnych chlapcov, na Kráľovej holi. V závere prvého spevu sa družina dozvedá o zlapaní Jánošíka a smutne sedí okolo dohárajúcej vatry.
  2. spev – Botto zvýrazňuje žiaľ ľudu nad Jánošíkovým osudom a kreslí obraz jeho zlapania. Jánošíka nepremohla sila, ale iba zrada.
  3. spev – Jánošík je vo väzení. Prichádza za ním v podobe milej duša ľudu a lúči sa s ním peknou ľudovou baladou.
  4. spev – je najpochmúrnejší. Je to obraz väzenia v noci. Jánošíkovi sa sníva sen o mladosti. Diabol mu však pripomína blížiacu sa smrť.
  5. spev – svitá nový deň a Jánošík vie, že jemu prinesie smrť. Pýta sa, kto viacej zbíjal, či on alebo jeho kati. Svoje činy ospravedlňuje tým, že už nemohol znášať útlak poddaného ľudu. Verí, že nadíde čas odplaty a spravodlivosti.
  6. spev – vedú Jánošíka k šibenici. Jánošík káže kňazovi modliť sa nie za neho, ale za biedny nešťastný ľud.
  7. spev – opisujú Jánošíkovu popravu. Smúti nebo i zem. Jánošík sa lúči s rodným krajom a spomína na svoj boj proti tyranom.
  8. spev – predstavuje Slovensko po Jánošíkovej smrti. Všade je smutno ako v zakliatej krajine. Ľud si rozpráva o Jánošíkovi povesti. Jánošík sa stáva symbolom slobody a boja proti krivde.
  9. spev – je celý alegorický, opisuje Jánošíkovu svadbu s kráľovnou víl. Kráľovná víl predstavuje symbol slobody. Touto alegóriou chcel Botto vyjadriť dôveru vo víťazstvo pravdy a spravodlivosti.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d POLAKOVIČOVÁ A KOL.. Literatúra pre stredné školy II. [s.l.] : Orbis Pictus Istropolitana, 2015. ISBN 978-80-8120-382-4.

POLAKOVIČOVÁ, Alena a kol.: Literatúra pre stredné školy II. Orbis Pictus Istropolitana, 2015, ISBN 978-80-8120-382-4