Rozenkruciáni

Chrám Ruže a kríža, rytina zo Speculum Sophicum Rhodostauroticum od Teophila Schweighardta Constantiensa (pseudonym Daniela Möglinga), 1618.

Rozenkruciáni (alebo rosenkruciáni) sú členovia ezoterického a mystického hnutia, ktoré sa objavilo v Európe v ranom 17. storočí. Toto hnutie sa odvoláva na legendárneho Christiana Rosenkreuza, údajného zakladateľa Bratstva ruže a kríža (Fraternitas Rosae Crucis), ktoré malo kombinovať kresťanskú mystiku, alchýmiu, kabalu a hermetizmus.

Na začiatku 17. storočia sa v Nemecku objavili manifesty rozenkrucianského bratstva „Ruže a kríža“, či „Ružo-kríža“. Rozenkruciáni sú v nich predstavený ako tajný rád, ktorý mal byť založený v 15. storočí mýtickou postavou menom Christian Rosenkreutz. Manifesty čerpajú z kresťanského hermetizmu, novoplatonizmu a paracelsizmu a oslovujú vedcov a vládcov Európy s ponukou odhalenia svojej tajomnej múdrosti. Pravdepodobne sú dielom skupiny mladých teológov, lekárov a filozofov z luteránskej univerzity v Tübingene, sústredených okolo postavy menom Johann Valentin Andreae (*1586 – †1654). V svojej dobe vzbudili obrovský ohlas, vyvolávajúc nadšenie ako aj kontroverzie naprieč Európou.

Rozenkruciáni sú od 18. storočia na okraji ako aj vo vnútri slobodomurárstva, nájdeme ich v okultných kruhoch od 19. storočia až do dnešných dní a mnoho hnutí sa hlási k rádu Ruže a kríža alebo sa odvoláva na „rozikruciánsku tradíciu“ až po dnes.

Manifesty Ružového kríža

Úvod

„Manifesty Ruže s kríža“, Fama Fraternitatis a Confessio Fraternitatis, boli vydané v Svätej rímskej ríši v rokoch 1614 a 1615 a prvýkrát spomenuli toto bratstvo v čase politického a náboženského napätia (Tridsaťročná vojna sa začala v roku 1618), ako aj vedeckého pokroku. K manifestom sa zvyčajne pridáva ďalší text: Chemická svadba Christiana Rosenkreutza, vydaný v roku 1616.

Fama Fraternitatis (1614)

Prvé vydanie Fama Fraternitatis, 1614.

V roku 1614 vyšiel v nemeckom meste Kassel anonymný spis Všeobecná a celková reforma celého sveta. Táto „všeobecná reforma“ je satirickým opisom reformných projektov, ktoré vtedy prebiehali a je doplnený textom Fama Fraternitatis (Hlásanie bratstva), ktorý je adresovaný všetkým učencom a panovníkom Európy. Priložená bola aj stručná odpoveď lorda Haselmayera, ktorý bol kvôli nej uväznený jezuitmi a spútaný na galejach.

Meno zakladateľa (C.R.C.) a mená členov bratstva sú uvedené iba vo forme iniciálok.

Fama Fraternitatis rozpráva príbeh o mýtickom zakladateľovi rádu menom C.R.C. Ten mal byť chlapec nemeckého pôvodu, sirotou z chudobnej šľachtickej rodiny, ktorý bol vychovávaný v kláštore. Počas ciest okolo Stredozemného mora nadobudol múdrosti a vedomosti Východu a konfrontoval ich so západnou tradíciou. Po návrate sa rozprával s európskymi učencami, „ukazujúc im omyly našich umení, vysvetľoval im ako ich napraviť, aké určité znaky možno nájsť o budúcich storočiach a ako by mali súvisieť s minulosťou, ako aj spôsob, ako reformovať chyby Cirkvi a celú morálnu filozofiu“. Títo učenci ho však odmietli, obávajúc sa o svoju reputáciu.

Následne v Nemecku založil centrum nazývané Dom Svätého Ducha, kde zhromažďoval a uchovával svoje vedomosti. Na spísanie svojho diela si prizval troch bývalých spolužiakov, ktorí mu prisahali vernosť a mlčanlivosť. „Tak vzniklo bratstvo Ruže a kríža so štyrmi členmi.“ Poriadok si dáva pravidlo a rozptýli sa po celom svete.

Príbeh hovorí, že 120 rokov po smrti zakladateľa členovia tretej generácie pri rekonštrukcii svojej „domovskej budovy“ objavili jeho hrob. Nápis „Post 120 annos patebo“ („Po 120 rokoch sa otvorím“) naznačoval, že tento objav nebol náhodný.

V „chrámovom hrobe“, osvetlenom „iným slnkom“, sa našlo neporušené telo C.R.C., ktoré držalo v rukách malú zlatú knihu s názvom Kniha T. Kruhový oltár bol obklopený múdrymi výrokmi a axiómami, ako napríklad „Nequaquam vacuum“ („Nič nie je prázdne“). Bratia sa rozhodli zverejniť kresťanskú múdrosť, ktorá mala zmieriť vedomosti minulosti a budúcnosti, a navrhli univerzálnu reformu vedy, umenia a náboženstva. V nasledujúcom texte Confessio Fraternitatis vysvetlili potom 37 dôvodov pre tento krok a sľubovali viac zlata, „než by mohol španielsky kráľ priviezť z dvoch Indií“. Fama Fraternitatis, ktorá mala byť napísaná v piatich jazykoch vyzývala múdrych a učencov Európy, ktorí sa zaujímajú o túto ponuku, aby sa prihlásili v akejkoľvek reči a akýmkoľvek spôsobom.

Text sa končí frázou: „Sub umbra alarum tuarum Jehova“ („V tieni tvojich krídel, Jehova“).

Hoci Fama bola potom vo všeobecnosti publikovaná samostatne, celé pôvodné dielo (Reformatio, Fama a Haselmayerova odpoveď) tvorí celok ktorého všeobecný význam spočíva v tom, že skutočnú reformu nemožno robiť zvonku, ako to presadzovali myslitelia a zákonodarcovia, ale musí byť vnútorná, duchovná a mystická.

Confessio Fraternitatis (1615)

História makrokozmu od Roberta Fludda

V roku 1615 bola vydaná druhá edícia Fama Fraternitatis, ku ktorej bol pridaný druhý text v latinčine a nemčine: Confessio Fraternitatis Rosæ Crucis. Ad eruditos Europæ („Vyznanie bratstva Ruže a kríža. Učencov Európy“).

Toto „vyznanie viery“ bratov Ruže a kríža odkazuje na Fama Fraternitatis, opakuje ich výzvu učencov aj obyčajným ľuďom a sľubuje kresťanskú reformu a odhalenie tajomstiev prírody. Formou je inšpirovaná Augsburským vyznaním. Viac ako Fama zdôrazňuje milenarizmus a antipapizmus.

Bratia sa v nej bránili obvineniam z herézy:

„Ako by sme mohli byť podozrievaní z herézy, zo sprisahaní proti občianskej autorite, keď odsudzujeme svätokrádeže proti nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorých sa dopúšťajú Východ aj Západ (rozumej Mohamed a pápež), a keď predkladáme hlave Rímskej ríše našu modlitbu, naše tajomstvá a naše poklady?“

Zdôrazňovali význam Biblie:

„Proti nim vyznávame a verejne svedčíme, že od počiatku tohto sveta neexistovala lepšia kniha, lepšia kniha, kniha taká zázračná, taká spásna ako práve svätá Biblia. A požehnaný je jej majiteľ, ešte viac požehnaný jej vytrvalý čitateľ, na vrchole šťastia ten, kto ju dôkladne preštudoval. Kto ju vie pochopiť, nemôže byť bližšie k Bohu ani jemu viac podobný."

V texte sa prvýkrát objavuje plné meno zakladateľa: Christian R.C. Narodil sa údajne v roku 1378 a dožil sa 106 rokov. Confessio Fraternitatis navrhuje kresťanskú filozofiu a tiež úžasný životný stav, ktorý „sa objavil pri zrode sveta s Adamom“, prístupný znovuzrodenému človeku. Predpovedá zánik islamu a katolicizmu a príchod novej éry spojenej so „štvrtou monarchiou“ (z knihy proroka Daniela) objavením sa znamení, hviezd v súhvezdí Hada a Labute.

Bratia disponovali „magickým písmom“, podobným jazyku Adama a Henocha, ktorým mohli čítať Božiu vôľu.

Text sa tiež zmieňuje o alchýmii ako o uzdravujúcej sile, ktorá dokáže nielen premieňať kovy, ale hlavne oslobodiť ľudstvo.

„Teraz je potrebné, aby všetok omyl, temnota a otroctvo, ktoré sa postupne zmocnili vied, diel a vlády ľudí, takže sa väčšina ľudí zatemnila, ustúpili... Pre nás však neexistuje iná filozofia ako tá, ktorá je korunou všetkých fakúlt, vied a umení. Pokiaľ ide o naše storočie, zahŕňa predovšetkým teológiu, medicínu a predovšetkým vedu práva. Je to filozofia, ktorá skúma nebo a zem pomocou vynikajúceho umenia analýzy alebo ktorá jedným slovom v podstate vyjadruje, že človek rozsahom jeho umenia v prírode je mikrokozmos."

Chemická svadba Christiana Rosenkreutza (1616)

Originálna edícia (1616) Chemicka svadba Christiana Rosenkreutza

V roku 1616 vyšiel v Štrasburgu u Lazara Zetznera, bez uvedenia mena autora a v nemčine, spis Chemická svadba Christiana Rosenkreutza. Tento text, rozsiahlejší než dva manifesty Fama a Confessio a literárne vysoko cenený, je dnes predmetom záujmu tak ezoterikov ako aj historikov. V dobe svojho vydania však mal len malý vplyv – nikdy nebol preložený do latinčiny, do angličtiny až v roku 1690 a do francúzštiny až v roku 1928.

Tento alegorický a mystický text opisuje v prvej osobe iniciačnú skúsenosť Christiana Rosenkreutza, držiteľa mena symbolického významu, ktoré možno preložiť ako „kresťan ruže a kríža“. Vo francúzsky hovoriacom svete ho rozenkruciáni nazývajú Christian Rose-Croix. Dej sa odohráva v roku 1459. Počas siedmich dní plných zázračných a symbolických udalostí sa Christian Rosenkreutz zúčastňuje alchymickej svadby kráľa a kráľovnej, ktorá vrcholí sťatím a následným vzkriesením kráľovského páru. V roku 1619 nasledovalo dielo PRACTICA LEONIS VIRIDIS, v ktorom autor ponúka výklad Chemickej svadby. Vydanie z roku 1616 na strane 23 spomína dva stĺpy pri bráne svadby, pričom autor uvádza: „Čoskoro ich opíšem a vysvetlím, ak mi to Boh dovolí.“ O tri roky neskôr vyšlo LEONIS VIRIDIS, ktoré je pravdepodobne dielom samotného Andreaeho.

Úvodné varovanie naznačuje ezoterický charakter diela:

„Tajomstvá sa znehodnocujú, keď sú odhalené; a znesvätené strácajú svoju milosť. Nehádž teda perly sviniam a nerob somárovi podstielku z ruží.“,

Alchýmia, rovnako ako v ostatných manifestoch rozenkruciánov, je v Chemickej svadbe C.R.C. vnímaná ako proces duchovnej regenerácie, zdroj očisty a vnútornej obnovy.

Analýza rozenkruciánskych manifestov

Hypotézy o autorstve a motívoch

Antoine Caron, Pohreb lásky (1560-1570) (Múzeum Louvre) – tento alegorický obraz typický pre manierizmus je podľa Bernarda Gorceixa ilustráciou štýlu Chemickej svadby.

Johann Valentin Andreæ publikoval Chemickú svadbu Christiana Rosenkreutza v roku 1616. Od anonymného vydania manifestov existuje množstvo teórií o totožnosti autora (alebo autorov), ako aj o ich motivácii a cieľoch.

Pokiaľ ide o Chemickú svadbu, Johann Valentin Andreæ (1586 – 1654) vo svojej autobiografii (publikovanej až v roku 1799) uviedol, že ju napísal v mladosti (medzi rokmi 1602 – 1604). Považoval ju za ludibrium, čiže „žart“ plný dobrodružných scén. K jeho prekvapeniu bol však text niektorými čitateľmi prijatý vážne a podrobovaný ezoterickým výkladom, hoci on sám ho vnímal ako „bezvýznamné dielko a márne úsilie zvedavosti“. Ako duchovný inšpektor, diplomat a dvorný kazateľ vo Stuttgarte bol Andreæ známy aj svojimi satirickými spismi, pričom svoju tvorbu obhajoval týmito slovami:

„Na srdci mi ležala vec kresťanstva a chcel som ho šíriť všetkými možnými spôsobmi. Keďže to nešlo priamou cestou, skúsil som to cez obchádzky a žarty, nie s úmyslom posmechu, ako sa niektorým zdalo, ale spôsobom, aký používajú mnohí zbožní ľudia: prostredníctvom humoru a šarmantnej irónie som sledoval vážny cieľ a vzbudzoval lásku ku kresťanstvu.“

Johann Valentin Andreæ publikoval Chemicku svadbu Christiána Rosenkreutza v roku 1616.

Autorstvo manifestov nie je známe s určitosťou. Štýlová a tematická analýza rôznych textov (Fama, Confessio, ich predhovorov, Reformatio a odpovede Adama Haselmayera) naznačuje, že ich písalo viacero autorov. , Je pravdepodobné, že texty vznikli v kruhu luteránskych intelektuálov spolu s Andreaem zhromaždených od roku 1607 okolo Johanna Arndta (* 1555 – † 1621). Táto skupina s názvom Spolok v Tübingene podporovala najmä napodobňovanie života Ježiša Krista. Zatiaľ čo Andreae nepochybne zohral inšpiratívnu a ústrednú úlohu, nájdeme tu aj stopy jeho priateľov, najmä Wilhelma Wensea, Tobiasa Hessa a Christopha Besolda (* 1577-† 1638). Takto sa skupina mladých nemeckých luteránov, ktorí mali konflikty s univerzitnými autoritami, tajne postavila proti vysychajúcej ortodoxii. Postavili proti nej zároveň starovekú a stredovekú mystiku, rodnú vedeckú myšlienku a sociálne učenie, ktoré hlásal Campanella, najmä vo svojich štúdiách a v sociálno-teokratickom koncepte jeho diela Mesto slnka.

Vydanie manifestov: Úloha Adama Haselmayera

Zdá sa, že Fama bola napísaná okolo roku 1608 a v alchymistických kruhoch sa rýchlo rozšírila v rukopisnej forme (nedávno sa našli štyri originálne kópie): v roku 1611 dostal dánsky lekár Ole Worm kópiu, pravdepodobne od Johannesa Hartmanna, ktorý zastával na Univerzite v Marburgu pravé katedru „chémie“ v Európe.

Rozhodujúcu úlohu pri vydávaní manifestov však zohral Adam Haselmayer, autor odpovede uverejnenej súčasne s Famou. Uvedený v predslove ako tajomník arcivojvodu Maximiliána III., bol dlho považovaný za fiktívnu postavu. Nedávny výskum však vystopoval, že to bol Paracelsian z Tirolska. Po prečítaní Famy už v roku 1610 ponúkol výtlačok v roku 1612, ktorý mal od Tobiasa Hessa svojmu ochrancovi Augustovi z Anhalt-Plötzkau, milovníkovi alchýmie a textov Paracelsa a Valentína Weigela, v nádeji, že sa tento stane politickým vodcom univerzálnych reforiem, ktoré vyhlásili Rozikruciáni. To sa nepodarilo, pretože Augustus z Anhaltu, ktorý sa vzdal všetkých politických ambícií tým, že prenechal vládu v Anhaltskom kniežatstve svojmu bratovi, sa uspokojil s tajným vytlačením sto výtlačkov Haselmayerovej odpovede v nádeji, že vyvolá reakciu rozinkruciánov. Haselmayerovo nadšenie sa potom obrátilo k jeho vládcovi, rakúskemu katolíckemu arcivojvodovi Maximiliánovi III., ktorý ho však nechal zatknúť a poslať na galeje.

Verzia tohto textu sa našla vytlačená v roku 1612, a preto by to mala byť prvá „odpoveď“ na volanie Famy. Haselmayer tvrdí, že čítal rukopis Famy v roku 1610 (čo naznačuje, že text koloval už niekoľko rokov pred jeho vydaním v roku 1614). V tomto apokalyptickom a mystickom texte vidí v bratstve Ruže a kríža učeníkov Paracelsa a ohlasuje blízkosť konca sveta a príchod ríše Ducha Svätého (vo Fame nazývaná „Štvrtá monarchia“).

Zdroje manifestov

Jedna z alchymických rytín z Atalanta Fugiens Michaela Maiera: mudrc kráčajúci po stopách Prírody.

Manifesty sú štýlom aj obsahom charakteristické pre vtedajšie myslenie na prelome renesancie a baroka. Inšpiráciu, podobne ako množstvo alchymistických spisov, ktoré v tom čase vznikali, čerpajú zo stáročných hlbín mystickej a hermetickej literatúry. Možno teda nájsť odkazy a narážky na novoplatonizmus, pytagorejcov, arabskú filozofiu, kabalu, gnózu a dokonca aj indických mudrcov.

Paul Arnold 3 poznamenal, že Chemická svadba je inšpirovaná I. knihou básní Edmunda Spensera The Færie Queene (1590). Najmä sa v nej nachádzajú podobné dobrodružstvá „rytiera Červeného kríža“, ktorý sa v Chemickej svadbe stane „bratom Červeného Ružo-kríža“, pričom v nemčine došlo k posunu z Rotes-Kreutz na Rosen-Kreutz. Andreæ sa mohol inšpirovať aj svojím rodinným erbom, ktorý obsahoval štyri červené ruže medzi ramenami červeného kríža. Tento erb bol sám osebe možno inšpirovaný znakom Luthera, ktorý zobrazoval čierny kríž na červenom srdci obklopenom bielou ružou.

General reformatio je v skutočnosti nemeckou adaptáciou oznámenia LXXVII satirického diela Trajana Boccaliniho: Ragguagli di Parnasso (Správy z Parnasu), vydaného v Benátkach v roku 1612. Toto dielo malo v tom čase veľký úspech a poznali ho členovia Spolku v Tübingene a najmä Christoph Besold.

Pečať Luthera

Texty Fama a Confessio sú pravdepodobne inšpirované utópiou Tommasa Campanellu: Mesto slnka. Medzi nemeckými súčasníkmi existoval vplyv alchymistických spisov ako Amphitheatrum Sapientiæ Æternæ (1595) Heinricha Khunratha (*1560-†1605) a Naometria (1604) od Simona Studiona (*1543-†1605). ,,

Postava Christiana Rosenkreutza by odkazovala na život Joachima z Flory, Thomasa Kempisa, ako aj istého Ægidia Gutmana (1490-1584), ktorého životopis hraničí s legendou.

Kontroverzie o existencii a pôvode rádu

Neexistujú žiadne historické dôkazy o existencii rozikruciánskeho rádu pred alebo v čase vydania manifestov na začiatku 17. storočia. Hnutia, ktoré sa neskôr nazývali „rozikruciánske“, nemajú žiadnu priamu súvislosť so skupinou autorov manifestov (Tübingenský spolok). Napriek tomu rozikruciánska spoločnosť AMORC (založená v roku 1915) tvrdí, že je súčasťou „autentickej“ rozikruciánskej tradície.

Názory na existenciu a pôvod rádu možno zhruba rozdeliť do štyroch rôznych kategórií:

1. Podľa akademikov Yatesa, Arnolda, Edighoffera, a Faivra „Hoci od roku 1615 až do súčasnosti množstvo falšovateľov neprestajne zahmlievalo stopy, možno tvrdiť, že medzi rokmi 1614 a 1620 neexistovalo žiadne, bratstvo rúže a kríža, pokiaľ pod týmto pojmom nemyslíme len duchovné priateľstvo, ktoré spájalo členov tohto kruhu“. Christian Rosenkreutz a Rád rozenkruciánov sú fikcie. Tieto texty pôvodne patrili k „ludibriu“ (t. j. „hre“, „žartu“) ezoterického charakteru, ktorého autorom bol mladý, bystrý a vzdelaný luterán Johann Valentin Andreæ. Manifesty Ružo-kríža by preto neboli dôkazom existencie tohto rádu, ale iba rozprávaním o jeho mýte. Rýchlo však nadobudli polemický rozmer v prudko vyhrotenom kontexte Reformácie. Plagáty, ktoré sa objavili v Paríži roku 1623 (pozri nižšie), boli pravdepodobne len mystifikáciou.Myšlienky prezentované v manifestoch neboli ani obzvlášť originálne, ani špecifické, no ich nepopierateľný úspech spočíval v ich literárnej kvalite, príťažlivosti tajomstva, a najmä v silne evokatívnom spojení dvoch kľúčových symbolov západnej kultúry – ruže a kríža.
2. Tí ktorí hoci veria v existenciu bratstva „Ruže a kríža“, veria, že historické detaily uvedené v manifestoch treba chápať aspoň čiastočne v symbolickom zmysle. O ráde sa hovorí, že ho vytvorila skupina brilantných myslí okolo Johanna Valentina Andreaea. Rozenkruciánske hnutie by vyjadrovalo duchovné a hlboké túžby, ktoré aj dnes prenikajú do predstavivosti Západu;
3. Ďalší priaznivci symbolického výkladu manifestov veria v starú, ba prastarú existenciu rádu. Preto viacerí rozekruciánski autori 20. storočia, medzi nimi Harvey Spencer Lewis, zakladateľ AMORC, tvrdili, že jeho rád Ruže a kríža má tradičný egyptský pôvod.
4. Nakoniec, niektorí so Sergeom Hutinom pochopili koncept iniciačného systému tak, že ho považovali za myšlienkový prúd – organizovaný podľa princípov a založený na tichom uznaní ich príslušných morálnych autorít medzi jeho prispievateľmi – a nie ako tajnú organizáciu s formálnou hierarchiou.

Vplyv v 17. storočí

Robert Fludd

Rozikruciánske manifesty si získali veľmi rýchlo značný vplyv. Zakrátko došlo k niekoľkým reedíciám. Ich apel (a najmä zmienky o Paracelsovi) prijali mnohí „chemici“ v Nemecku, ale aj v Európe. Bibliotheca Hermetica Philosophica v Amsterdame zaznamenala 400 vytlačených odpovedí za desať rokov po ich vydaní a medzi 17. a 18. storočím ďalších približne 1 700. Podľa Carlosa Gillyho: „Úspech rozenkruciánskych manifestov bol spôsobený nielen ich mýtickým vzhľadom (bez ktorého by vzbudili len veľmi malý záujem), ale predovšetkým myšlienkou predstaviť bratstvo ako už hotovú skutočnosť a tým, že boli pozvaní vtedajší učenci a kniežatá, aby na ne odpovedali prostredníctvom tlače“.

Čoskoro sa objavili kontroverzie. Rozekruciáni boli obvinení z podvodu a čo bolo v tom čase vážnejšie z čarodejníctva a kacírstva.

Michael Maier

Michael Maier, vplyvný lekár cisára Rudolfa II., sa kauzy rozekruciánov ujal vo svojom Silentium post clamores (1617) a potom vo svojej Themis Aurea (1618), pričom v nich videl dedičov starodávnej filozofickej tradície. Angličan Robert Fludd, ktorý publikoval v Nemecku, lekár a autor niekoľkých rozenkruciánskych traktátov, sa chcel stať hovorcom bratstva skrze spisy Apologia Compendiera (1616), Tractatus apologeticus Integritatem Societatis de Rosea Cruce Cruce (1617) a potom v Summum bonum (1629) Fludd a Maier boli hlavnými obhajcami a propagátormi rozenkruciánov, dali im šľachtické listy a potvrdili existenciu starodávneho bratstva múdrych mužov disponujúcich všetkými znalosťami a cnosťami. Vysvetlili a rozvinuli rozekruciánske myšlienky a pridali k nim niektoré svoje vlastné.,

Medzi ďalšími obhajcami rozekruciánskych myšlienok patril, lekár a astronóm Daniel Mögling ktorý nechal v reakcii na ohováranie postupne vydať niekoľko prác. V prvom rade dal v roku 1617 vytlačiť zdôvodnenie Famy pod pseudonymom Florentinus de Valentia: „Jhesus Nobis Omnia Rosa Florescens“. Toto dielo je opisom Bratstva Ruže a kríža a obranou jeho členov proti obvineniam istého Menapia (Friedricha Gricka). Potom, ešte v roku 1617, „Pandora or the Mirror of Grace“, ktorú bude považovať za úvodnú časť nasledujúceho diela publikovaného v roku 1618 pod pseudonymom „Theophilus Schweighardt Constantiensem“, „Speculum Sophicum Rhodostauroticum (Zrkadlo múdrosti Rozicruciánov v 2. projekte kríža z roku). V roku 1620 pokračoval vo svojom projekte opisu diel Rádu ruže a kríža v „prodromus rhodo-stauroticus parergi philosophici“, ktorý sa zaoberá kameňom mudrcov.

Tajomné, avšak bez preukázanej existencie, duchovné bratstvo inšpirovalo najrozmanitejšie a niekedy až fantazijné interpretácie a reakcie. Do debaty sa vrhli nielen teológovia a vedci, ale aj duše hľadajúce duchovno, ba nie raz aj podvodníci.

Kniežatá ako Fridrich V. Falcký a Gustav Adolf zo Švédska sa mohli inšpirovať niektorými myšlienkami v manifestoch. Frances Yatesová poznamenáva, že tieto boli publikované v politickom kontexte pokusu o zjednotenie protestantských kniežat Európy, projekt, ktorý vyvrcholil v roku 1613 sobášom anglickej princeznej Alžbety Stuartovej s Fridrichom V., vojvodom Falckým, a prijatím českej koruny, potom povstaním proti cisárovi Ferdinandovi II. Habsburskému. Podľa Francesa Yatesa by Rozikruciánske manifesty boli ezoterickým odrazom týchto projektov politickej reformy pod vplyvom anglického astrológa a matematika Johna Dee (* 1527- † 1608). To by vysvetľovalo dobré prijatie manifestov v Anglicku v línii Roberta Fludda: v roku 1652 Thomas Vaughan pod pseudonymom Eugene Philatete preložil Famu a Confessio a publikoval niekoľko diel o Ruži a kríži, ktoré ovplyvnili Eliasa Ashmole (*1617-†1692). Yatesovej téze však chýbajú priame historické dôkazy. V každom prípade sa „zimná vláda“ Fridricha V. Falckého skončila v roku 1620 víťazstvom katolíckych cisárov v bitke na Bielej hore.

Reakcie členov Spolku v Tübingene

Daniel Mögling, lekár, astronóm, profesor na univerzite v Tübingene.

Autori manifestov sa zdali byť ohromení úspechom a kontroverziami ktoré vyvolal, a dištancovali sa od nich. Tobias Hess zomrel v roku 1614. Andreae tak ostal hlavným podozrivým a jeho účasť tak ostala povestná. Na obranu pred obvineniami a ohováraním zaujal zložitý a nejednoznačný postoj (pozri analýzy Arnolda a Edighoffera). Zdá sa, že chcel najprv opraviť výklad Manifestov vydaním Chemickej svadby a Theca Gladii Spiritus (pošva meča ducha). Zároveň vo svojich spisoch (Menippus, Turris Babel) napádal alebo očierňoval niektoré aspekty manifestov, zatiaľ čo iné obhajoval. A napokon sa počas celého svojho života snažil podporovať spoločnosti kresťanskej jednoty, v ktorých nájdeme časť utopického projektu rozenkruciánov, avšak zbavených jeho alchymistického a hermetického obsahu.

V roku 1623 dal Christoph Besold vydať knihu Tommasa Campanella De la monarchie espagnole, jednu z inšpirácií pre manifesty, pričom táto vybratá veta vrhá pochybnosti na samotnú existenciu bratstva a serióznosť manifestov:

„A už slávne rozenkruciánske bratstvo vyhlasuje, že po celom vesmíre kolujú bludné vaticinácie. Vskutku, len čo sa tento fantóm objavil (hoci Fama a Confessio dokazujú, že to bola obyčajná zábava nečinných myslí), okamžite to vyvolalo nádej na univerzálnu reformu a vyvolalo veci čiastočne smiešne a absurdné ba až neuveriteľné. A tak sa čestní a poctiví muži z rôznych krajín prepožičali na posmech a výsmech, aby vyjadrili svoju úprimnú podporu alebo aby sa presvedčili, že sa môžu s týmto bratstvom spojiť cez Šalamúnovo zrkadlo alebo nejakým iným okultným spôsobom."

V každom prípade sa žiadne bratstvo k tomu opäť verejne nevyjadrilo.

Aféra plagátov vo Francúzsku

V júni alebo júli 1623, zatiaľ čo v Nemecku kontroverzie postupne utíchli kvôli mlčaniu rozenkruciánov a začiatku tridsaťročnej vojny (1618-1648), boli po celom Paríži vyvesené plagáty s výzvou na predloženie manifestov. Autori týchto plagátov zostali dlho neznámi, ale podľa svedectva Nicolasa Choriera objaveného v roku 1971 išlo o podvod, ktorý spustil mladý študent medicíny Étienne Chaume s niekoľkými priateľmi.

Existuje niekoľko verzií textu týchto plagátov a zdá sa, že v skutočnosti bolo vyvesených niekoľko textov súčasne.

„My, zástupcovia Hlavného kolégia bratov z Ruže a kríža, z milosti Najvyššieho, ku ktorému sa obracajú srdcia Spravodlivých, robíme viditeľný a neviditeľný pobyt v tomto meste. Ukazujeme a učíme ako hovoriť bez kníh alebo poznámok, hovoriť všetkými druhmi jazykov krajín, kde chceme byť, vymaňujeme ľudí, našich blížnych, z omylu a smrti“.

Po tomto prvom plagáte rýchlo nasleduje druhý:

„Ak nás chce niekto vidieť len zo zvedavosti, nikdy s nami nebude komunikovať; ale ak ho vôľa skutočne ponesie a v skutočnosti sa zapíše do Registra nášho bratstva, my, ktorí posudzujeme myšlienky, mu umožníme vidieť pravdu našich sľubov; A to tak veľmi, že neuvádzame miesto nášho bydliska, pretože myšlienky spojené so skutočnou vôľou čitateľa budú schopné umožniť, aby sme sa jemu dali spoznať a on nám."

Ich text je reprodukovaný v diele, ktoré v tom istom roku vydal Gabriel Naudé, ktorý viedol vyšetrovanie: Inštrukcia pre Francúzsko o pravde histórie bratstva Ruže a kríža, kde autor odhaľuje legendu o Christianovi Rosenkreutzovi a ironizuje nárok bratstva Ruže a kríža reformovať svet. Vidí v nich bytosti odhodlané zničiť katolícke náboženstvo a kráľovskú moc. Francúzska reakcia na rozdiel od anglickej a nemeckej recepcie bola mimoriadne negatívna a úprimne povedané, rozenkruciánske texty a proklamácie tam vyvolali paniku. Všeobecný názor bol, že rozenkruciáni praktizovali čiernu mágiu a títo „neviditeľní“ boli teda čarodejníci. Rozekruciánske myšlienky boli vnímané ako myšlienky zahraničných agentov, najmä z Anglicka, pričom Robert Fludd bol v tomto ohľade už emblematickou postavou.

Chaume, ohromený rozsahom reakcií a kontroverzií, utiekol z Paríža študovať do Montpellier.

Cyrano de Bergerac (*1619 – †1655) vo svojich Komiksových dejinách štátov a impérií slnka o nich hovorí ako o „istej kabale mladých ľudí, ktorú prostý ľud poznal pod názvom „Rytieri Ruže a kríža“.

Kontroverzie okolo Descarta, Leibniza, Komenského a ďalších osobností

Aby podporili existenciu a vplyv bratstva, rozenkruciánski autori často zdôrazňovali vzťahy, ktoré mali slávne osobnosti, ako Descartes, Leibniz a Komenský, ale aj Spinoza a Newton, s rozenkruciánmi. Tieto vzťahy sa niekedy rozšírili aj na skutočné členstvo v rádoch.

Ich oponenti namietajú, že dostupné historické záznamy sú neoficiálne, tak pre život a dielo týchto osobností, ako aj pre históriu rozenkrucianizmu. Tieto prvky z nich robia skôr mužov svojej doby než členov rozenkruciánskeho hnutia:

„Chceli sme vidieť rozenkruciánstvo aj v Leibnizovi a v mnohých iných; je to však sterilná hra, keďže v 17. storočí bola monistická ezoterika v každom prípade filozofiou takmer všetkých mysliacich ľudí.“ — Antoine Faivre

René Descartes

Descartes (1596-1650) v rokoch 1618 až 1622, v období najväčšieho rozruchu okolo záležitosti rozekruciánov pobýval v Holandsku a Nemecku. Zdá sa, že ho táto problematika zaujímala, pretože podľa svojho prvého životopisca Adriena Bailleta údajne povedal: „Ak boli rozenkruciáni podvodníci, nie je spravodlivé nechať ich užívať si neoprávnenú povesť na úkor dôverčivosti ľudí; ak však priniesli svetu niečo nové, čo stojí za to poznať, bolo by od nich neslušné pohŕdať všetkými vedami, medzi ktorými by sa mohla nachádzať aj taká, ktorej základy nepoznali.“

Adrien Baillet zábavným tónom rozpráva, že po tom, čo ho zaujali „bratia rozekruciánskeho rádu o ktorých v zime roku 1619 robil v Nemecku bezvýsledný výskum [...], sa začali šíriť chýry, že vstúpil do bratstva. Pán Descartes bol touto správou o to viac prekvapený, že to malo len málo spoločného s charakterom jeho mysle a so sklonom, ktorý mal vždy, považovať rozenkruciánov za podvodníkov alebo vizionárov. Po afére s plagátom (1622) sa musel všade kde sa v Paríži ukázal vyviňovať z toho, že je jedným z takzvaných „neviditeľných“.

V dedikácii rukopisu pseudozmluvy o matematike Polybii Cosmopolitani Thesaurus mathematicus (Matematický poklad Polybia Kozmopolita) (1619) nájdeme toto venovanie: "totius orbis eruditis et specialiter celeberrimis in G F.R.C denuo oblatus (učencom z celého sveta a najmä bratom R.C., ktorí sú veľmi známi v G(ermánii))“ . Tento text nebol zverejnený. Geneviève Rodis-Lewis vo svojom životopise Descartesa z roku 1997, opierajúc sa o parodický charakter diela, vidí v tejto dedikácii sarkastický zámer. Jean-Pierre Bayard to naopak vníma ako prejav záujmu a podpory.

Faktom zostáva, že slávna a fundamentálna epizóda Descartových troch snov sa odohrala v Nemecku v zime 1619, keď sa zaujímal o rozenkruciánov. Niektorí autori sa domnievajú, že Descartovu predstavivosť vtedy inšpirovali rozekruciánske texty, ktoré v tom čase musel čítať. Túto hypotézu však Fernand Hallyn zamietol a pravdivosť celej anekdoty, ktorú povedal Baillet, spochybnil sám Henri Gouhier po dôkladnom preštudovaní prameňov.

Gottfried Wilhelm Leibniz

Okolo roku 1666 sa nemecký filozof a matematik Gottfried Wilhelm Leibniz (*1646-†1716) stal členom Norimberskej „alchymistickej spoločnosti“ (1654-~1700) a dva roky pôsobil ako jej tajomník. Táto spoločnosť je niekedy nesprávne zamieňaná so spoločnosťou Ruže a zlatého kríža (pozri nižšie). Zaujal ho text Chemickej svadby a rozlúštil záhadu mena mladého dievčaťa Alchymie. Čo sa týka samotných manifestov, považoval ich za výmysly: „Všetko, čo sa hovorilo o bratoch ruže a kríža, je čistý výmysel nejakého geniálneho človeka“.

Jan Amos Komenský

Andreae bol prostredníctvom svojich projektov pre kresťanské odborové spoločnosti v kontakte s českým pastorom J.A. Komenským. V roku 1628 mu Andreae, znechutený, napísal, aby mu odovzdal štafetu:

„Boli sme niekoľkí ľudia veľkej hodnoty, ktorí […] sme sa po študovaní márnomyseľnej Famy dali dokopy. […] To, čo zostalo z nášho neúspechu, necháme na vás a ochotne vám to pošleme, celkom radi, ak náš podnik nezlyhá úplne.“

Napriek týmto negatívam sa zdá, že Komenský v Labyrinte sveta (1631) bol zvedený nádejami rozvinutými v rozenkruciánskych manifestoch. Inšpirovaný nimi, v roku 1641 v Anglicku vypracoval ambiciózny a veľkorysý program reformy vzdelávania: Via Lucis (de) („Cesta svetla“). Edighoffer označuje Komenského za toho, kto umožnil prechod Ruže a kríža z nemeckého luteranizmu do univerzalistického a humanitného rámca, ktorým malo byť slobodomurárstvo.

Rozekruciánske spoločnosti a rozenkruciánizmus v 18. storočí

Po relatívnom zabudnutí v druhej polovici 17. storočia sa v 18. storočí objavil nový záujem o rozenkruciánstvo. Popri vzostupe slobodomurárstva vznikali rôzne rozekruciánske hnutia a skupiny, ktoré zasahovali do bohatých sfér spoločnosti.

Najdôležitejšie z týchto zoskupení boli rôzne skupiny nazývané „zlatí rozenkruciáni“ a „zlatí rozenkruciáni starého systému“ (tieto organizácie nemajú žiadnu historickú spojitosť so súčasným Lectorium Rosicrucianum, o ktorom sa bude diskutovať neskôr, okrem bežného alchymistického tvrdenia).

Rád ruže a zlatého kríža (1710)

Detail z jednej z rytín z Altony, 1785.

V roku 1710 vyšlo vo Breslau a v nemčine pod názvom Sincerus Renatus (pseudonym Sliezskeho kazateľa Samuela Richtera): „Pravá a dokonalá príprava kameňa mudrcov Bratstvom rádu ruže a zlatého kríža.“

Tento text, ktorý je v podstate traktátom o alchýmii, končí vymenovaním päťdesiatich dvoch rád rádu (stanovujúcich ako najvyššieho vodcu hodnosť „imperátora“, ktorá bude prevzatá neskôr).

Zdá sa, že Richterom opísaný rád neexistoval, ale rôzne kruhy, dosť nejasné a navzájom voľne prepojené, prijali meno zlatých rozenkruciánov a vyvinuli sa v Nemecku, Poľsku, Československu (?), Holandsku a dokonca aj v Rusku. Práve v rámci týchto skupín sa okolo roku 1750 zrodila teória templárskej línie slobodomurárstva, pričom prostredníkmi boli rozenkruciáni., Táto teória sa potom rozvinula v rámci takzvanej rektifikovanej vetvy slobodomurárstva, než bola odmietnutá Wilhelmsbadským kláštorom v roku 1782. Toto pevné objasnenie na historickej úrovni však nezabránilo časti alchymickej a rytierskej symboliky zavedenej pri tejto príležitosti do vysokých slobodomurárskych stupňov, aby tam potom zostala.

Detail jednej z rytín z Altony, 1785.

Tajné postavy rozenkruciánov 16. a 17. storočia, vytlačené v dvoch častiach v roku 1785 a potom v roku 1788 v Altone pri Hamburgu, údajne tvoria „duchovný testament“ zlatých rozekruciánov. Obsahujú okrem iného 36 dosiek alchymistických, teozofických a hermetických obrazov a symbolov. Autor je však neznámy. V diele môžeme rozoznať inšpiráciu Valentina Weigela, Heinricha Khunratha a Jacoba Böhmeho, predchodcov rozenkruciánskeho a teozofického myslenia.

Rád ruže a zlatého kríža starého systému (1777)

V roku 1777 založili pruský dôstojník Johann Rudolf von Bischoffswerde a bývalý pastor Jean Christophe Wöllner v Berlíne zo slobodomurárskej lóže Troch glóbusov „Rád ruže a zlatého kríža starého systému“. Nesledujú genealógiu rozenkruciánov k údajnému zakladateľovi Christianovi Rosenkreutzovi, ale k „samotnému Adamovi“. Túto božskú múdrosť potom podľa nich mali zachovávať a odovzdávať biblickí patriarchovia, tajomné sekty, pytagorejci a druidi. Samotný rád vraj založil Ormus, kňaz z Alexandrie pokrstený svätým Markom. V Palestíne vraj pokračoval až do čias križiackych výprav, kedy bol prevezený do Európy. Rád ruže a zlatého kríža starého systému mal istý úspech a do roku 1779 mal v Nemecku 26 kruhov a 200 členov. Dvom zakladateľom sa vďaka rôznym mystifikáciám podfarbených okultizmom podarilo prilákať členov z najvyšších politických sfér. V roku 1786 boli vymenovaní za ministrov a potom pozastavili činnosť rádu, ktorý sa stával podozrivým a mal niekoľko tisíc členov.

Rozekruciánska symbolika v slobodomurárskych kruhoch

Prvý známy dokument spájajúci rozenkruciánizmus a slobodomurárstvo pochádza z roku 1638 v Edinburghu. Toto je krátky úryvok z básne Henryho Adamsona žalospev múz:

„Pretože to, čo robíme, nie je v hrubých rysoch,

Pretože sme bratia Ruže a kríža:

Máme Masonovo slovo a druhý pohľad,

Veci, ktoré prídu, môžeme správne predpovedať.“

Je možné, že ľudia sympatizujúci s ideálmi rozekruciánskej utópie sa pripojili k slobodomurárskym lóžam zo 17. storočia v Anglicku a Škótsku.

Zmienka o stupni „rytiera Ruže a Kríža“ vo francúzskom slobodomurárskom rituále z roku 1769.

V druhej polovici 18. storočia slovo „rozenkrucián“ odkazovalo oveľa viac na stav konečnej múdrosti a úplnej realizácie než na organizáciu: vtedy by sme povedali „ružo-krížec“, aby sme označili jedného z týchto predpokladaných konečných zasvätencov a „Rád Rúže a kríža“, aby sme hovorili o ich organizácii.

V tomto zmysle sa v slobodomurárstve okolo roku 1760 objavil stupeň nazývaná „rytier ruže a kríža“. Potom sa prezentoval ako konečný stupeň škótskeho slobodomurárstva, než sa v roku 1801 stal 18. stupňom starovekého a uznávaného škótskeho obradu. Tradičným „klenotom“ tohto stupňa je kompas zdobený ružou a krížom a pelikán kŕmiaci mláďatá vlastnou krvou. V niektorých ďalších z týchto slobodomurárskych rituálov nájdeme ezoterický vývoj mýtu o stavbe Šalamúnovho chrámu, ktorý pripomína symboliku chrámu-hrobky kresťanského rozenkruciánizmu, „obrazu a súhrn vesmíru“. Naopak, v rituáloch mnohých súčasných rozenkruciánskych skupín alebo tých, ktoré boli založené v 19. storočí, nájdeme výpožičky zo slobodomurárskych rituálov doložené z konca 18. storočia. Tieto vzájomné vplyvy sa dajú ľahko vysvetliť tým, že podobne ako Papus, Lewis, Hutin a mnohí iní, aj rozenkruciánski autori 19. a 20. storočia boli veľmi často slobodomurármi.

Masonský šperk stupňa rytiera ruže a kríža.

V tom istom čase Martinéz de Pasqually založil jeho „rád vyvolených Cohenových rytierov“, v rámci ktorého vyučoval svoju doktrínu, blízku kresťanskému hermetizmu (podobne ako u rozenkruciánov) a ktorej najpokročilejší členovia praktizovali teurgiu a niesli titul „réaux-croix“. Zdá sa, že slovo „réaux-croix“ vymyslel Pasqually analogicky s krížom ruží, zatiaľ čo sa od neho odlišuje, pričom réau znamená „veľký Adam“ a „mocný kňaz“. Jeho nástupcovia Jean-Baptiste Willermoz a Louis-Claude de Saint-Martin "neznámy filozof" uviedli rád po Pasquallyho smrti v roku 1774 do nečinnosti, ale jeho doktrína čiastočne inšpirovala Willermoza v jeho tvorbe k vypracovaniu vysokých slobodomurárskych stupňov Škótskeho rektifikovaného rítu 8 pri príležitosti Gagalského obradu v 1778.

V roku 1798 opát Augustin Barruel publikoval svoje Pamäti slúžiť histórii jakobinizmu, v ktorých obvinil bavorských iluminátov (rád založený v roku 1776, zakázaný v roku 1784 a zaniknutý v roku 1790) z toho, že stáli pri zrode globálneho sprisahania, ktoré bolo skutočnou príčinou pádu monarchie vo Francúzsku. Hoci väčšina historikov už dávno vyvrátila túto konšpiračnú teóriu a jej odnože, má ešte aj dnes množstvo priaznivcov, ktorí veria, že súčasťou tohto údajného sprisahania boli aj rozenkruciáni. Hoci sa myšlienky bavorských „osvietencov“, radikálnej vetvy osvietenstva, zdajú byť nezlučiteľné s mystickou „iluministickou“ doktrínou ružo-križcov a rozenkruciánov, lexikálna zámena bol a zostáva častá.

Rozenkruciáni v umení a literatúre 18. storočia

Tí, ktorí majú blízko súčasným rozenkruciánom, vidia často rozenkruciánske symboly v umení a literatúre 17. a 18. storočia. Niektoré z týchto vplyvov sú dokázané, iné sú otáznejšie. Symboly používané rozenkruciánmi sú porovnateľné so symbolmi, ktoré používajú iné už existujúce hnutia zaujímajúce sa o ezoteriku a alchýmiu.

Iniciačné príručky zlatých rozekruciánov a text Chemickej svadby poznačili časť Goetheho diela, najmä v Tajomstvach (Die Geheimnisse), Rozprávke (Das Märchen) a v druhom Faustovi. V jeho nedokončenej básni Tajomstvá (1784-1786) nájdeme vetu: "Kto si vzal ruže na kríž?" .

Pre rozenkruciánov bola Mozartova opera Čarovná flauta jemne zahalenou narážkou na predpokladané iniciačné obrady rozenkruciánov, najmä s ohľadom na skúšky ohňa a vody, ktoré títo dvaja hrdinovia podstupujú na konci opery. Napriek tomu sa všeobecne uznáva, že keďže Mozart a Emanuel Schikaneder – jeho libretista – sú obaja slobodomurári, toto dielo preberá slobodomurársky symbolizmus.

Slávni rozenkruciáni v 18. storočí

Niekedy sa spomínalo členstvo určitých osobností v rozenkruciánskych organizáciách 18. storočia.

Okultista Éliphas Lévi, ovplyvnený myšlienkami Josefa Hoëného-Wronského, tvrdil, že Napoleon Bonaparte bol rozenkrucián a dostal za úlohu zjednotiť Európu. Túto myšlienku podporili aj ďalší autori, napríklad Papus alebo Harvey Spencer Lewis.

Rozenkruciánske spoločnosti a rozenkruciánstvo v 19., 20. a 21. storočí

Fernand Khnopff - I lock my door upon myself (1891), obraz bol vystavený na druhom salóne estetiky ruže a kríža.

Medzi polovicami 19. a 20. storočia sa v rôznych krajinách objavili skupiny, ktoré sa vyhlasovali za rozenkruciánov, no s odlišnými doktrínami. V 19. storočí sa čoraz viac zapájali do okultizmu a mágie, s rôznymi hodnosťami, hierarchickými štruktúrami tajomného pôvodu a pôsobivými titulmi. Väčšinu týchto spoločností výrazne ovplyvnili silné osobnosti ich sprievodcov a zakladateľov. O rozenkruciánoch a postavách kresťanských rozenkruciánov písali viaceré významné postavy západnej ezoteriky 19. storočia: Helena Petrovna Blavatská, zakladateľka Teozofickej spoločnosti; Rudolf Steiner, prvý generálny sekretár Teozofickej spoločnosti v Nemecku, potom zakladateľ Antroposofickej spoločnosti, ktorý im venoval množstvo prác; Harvey Spencer Lewis, zakladateľ starovekého a mystického rádu ružového kríža a napokon René Guénon.

Francúzsky maliar Yves Klein (1928-1962), ktorý objavil rozenkrucianizmus v knihe Maxa Heindela, Kozmogónia ruže a kríža, sa v mladom veku zapísal do rozenkruciánskeho spoločenstva v Kalifornii so svojím priateľom sochárom Armanom. Vplyv tohto spolku, ktorý netrval veľmi dlho, je však v Kleinovej tvorbe citeľný.

Aj dnes, na začiatku 21. storočia, sa určitý počet aktívnych a niekedy aj medzinárodných hnutí hlási k rozekruciánskemu dedičstvu.

Rozikruciánsky rád z Toulouse (1850)

Joséphin Peladan, ktorý založil kabalistický rád Ruže a kríža, bol zasvätený do rozenkruciánizmu jeho bratom Adrienom (1844-1885), jedným z prvých francúzskych homeopatov. Ten bol prijatý ako – podľa Christiana Rebisse – „člen poslednej vetvy rádu, z Toulouse“, o čom nepochybuje ani Firmin Boissin. Do tejto toulouskej vetvy rozenkruciánov 68 údajne patril aj Édouard de Lapasse (1792-1867), bývalý diplomat a alchymistický lekár z Toulouse.

Bratstvo Ružo-kríža (1856/8)

Bratstvo Ružo-kríža je organizácia v USA ktorú založil Paschal Beverly Randolph (*1825-†1875) a patrí k najstarším rozenkruciánskym rádom v USA.

Societas Rosicruciana v Anglicku (SRIA) (1867)

Societas Rosicruciana v Anglicku alebo SRIA, pochádza zo Societas Rosicruciana in Scotia (SRIS), a bola založená v Londýne v roku 1867 majstrami slobodomurármi Williamom Jamesom Hughanom a Robertom Wentworthom Littleom krátko po ich prijatí v Edinburghu; obaja boli členmi Veľkej lóže Anglicka. Toto je rozenkruciánsky rád prijímajúci maximálne 144 členov a je určený výlučne pre slobodomurárov Veľkej lóže alebo ňou uznávaných veľkých lóží, ktorí dosiahli stupeň „Majster“.

Rituály a iniciácie SRIA sa riadia 9-stupňovou štruktúrou Rádu ruže a zlatého kríža starého systému, obsah je prísne kresťanský a členovia majú latinské mená a heslá.

Často sa neprávom opakovalo, že jeho veľmajstrom bol spisovateľ Sir Edward Bulwer-Lytton, autor Zanoni alebo Múdrosti Ružo-kríža, a že doň priviedol Francúza Éliphasa Léviho (ktorý bol skutočne jedným z jeho prvých členov). V skutočnosti Sir Bulwer Lytton nikdy nehral žiadnu úlohu v SRIA. V júli 1870 bol Bulwer Lytton vymenovaný za hlavného patróna SRIA, teda za čestného prezidenta, bez toho, aby o tom bol informovaný. Až koncom roku 1872 bol upozornený, že mu bola priznaná táto vysoká dôstojnosť načo však okamžite napísal protestný a odmietavý list Johnovi Yarkerovi, jednému z vodcov Spoločnosti.

Stále aktívna spoločnosť, rezervovaná pre členov Zjednotenej veľkej lóže Anglicka, sa teraz definuje ako spoločnosť, ktorej „cieľom je vzájomná pomoc a povzbudzovanie pri výskume veľkých problémov života a objavovaní tajomstiev prírody, štúdium filozofického systému založeného na kabale a doktrín Hermesa Trismegista odovzdaných bratmi v Nemecka roku 1450 a štúdium významu symboliky všetkého čo dnes zostalo z múdrosti, umenia a literatúry starého sveta“. Má dcérske spoločnosti v Spojených štátoch, Škótsku a Francúzsku (Bernard de Clairvaux College).

Boli to členovia SRIA, ktorí v roku 1887 založili Rád Zlatého úsvitu.

Zlatý úsvit (1887)

V roku 1887 založili v Londýne členovia SRIA Dr. William Wynn Wescott, William R. Woodman a Samuel Liddell MacGregor Mathers Bratstvo ezoterického rádu Zlatého úsvitu, neskôr známe ako Hermetický rád Zlatého úsvitu.

Jedným z jej významných členov bol okultista a horolezec Aleister Crowley, ktorý bol aj členom rádu martinistov a Ordo Templi Orientis. Nájdeme tam aj spisovateľa Brama Stokera a írskeho básnika Williama Butlera Yeatsa.

Pod Mathersovým vedením sa v rámci rádu rozvinul rozenkruciánsky „vnútorný kruh“, „Rád zlatého kríža a rubínovej ruže“, ktorého členovia praktizovali teurgiu a ktorý mal značný vplyv na moderné rozenkruciánske myslenie.

Arthur Edward Waite (autor historických štúdií o Rozekruciánoch) a Yeats, nepriateľskí voči Crowleymu a operatívnej mágii, zreformovali rád a založili Svätý rád Zlatého úsvitu. Tradičný Zlatý úsvit prežíva v podobe Stella Matutina.

Kabalistický rád ruže a kríža (1888)

Alexandre Séon, Portrét Joséphina Péladana (okolo roku 1892), Musée des Beaux-Arts de Lyon.

Kabalistický rád ruže a kríža, ktorý založili v roku 1888 vo Francúzsku Stanislas de Guaita a Joséphin Peladan, zahŕňal medzi svojich členov Papusa, Paula Sédira a Abbé Altu. Rád učil kabalu a okultizmus v rámci slobodnej univerzity. Rád udeľoval tituly „bakalár v kabale“, „licenciát v kabale“ a „doktor“ prostredníctvom písomných a ústnych skúšok. Podľa Jeana-Pierra Bayarda bolo cieľom „súčasne viesť okultnú činnosť s cieľom zachovať židovsko-kresťanskú civilizáciu a vykonávať osvetovú činnosť medzi laikmi, ktorí sú zvedaví na okultné vedy“. Epizóda „okultnej“ vojny medzi týmito rozenkruciánmi a mníchom Josephom-Antoinom Boullanom, uznávaným čiernym mágom a exorcistom, podnietila vtedajšie spoločenské kroniky a bola príležitosťou na vyhlásenia a kliatby, ktoré sa šírili aj v novinách. Peladan, ktorý tvrdil, že odmietol operatívnu mágiu, sa oddelil od skupiny v roku 1891, aby založil Katolícky a estetický rozenkruciánsky rád chrámu a grálu. Tento rád stál pri zrode „Salónov Ružo-kríža“, ktoré boli veľmi populárne. Skladateľ Erik Satie mal k Peladanovi istý čas blízko, o čom svedčia niektoré názvy jeho skladieb: Le Fils des Étoiles, Wagnerie Kaldéenne de Sâr Peladan, Première Pensées a Sonneries de la Rose+Croix. Medzi májom 1890 a marcom 1893 vypukla „Vojna dvoch ruží“. Ide o opozíciu medzi Stanislasom de Guaita, zakladateľom kabalistického rádu ruže a kríža, a jeho bývalým priateľom Joséphinom Peladanom, zakladateľom Katolíckeho a estetický rozenkruciánského rádu chrámu a grálu.

Od roku 1920 do 1942 Pierre Piobb vyhradzoval svoje učenie malému počtu vyvolených, ale odmietol založiť rád. Napriek tomu tento rád existuje a je stále aktívny dodnes. Jeho sídlo sa nachádza v Spojených štátoch, v Las Vegas, v Nevade."

Katolícky a estetický rozenkruciánsky rád chrámu a grálu (1892)

Rád založil Joséphin Peladan.

Ordo Templi Orientis (1902)

Ordo Templi Orientis, niekedy označovaný aj ako OTO, bol nemecký tajný spolok. Založil ho viedenský slobodomurár Karl Kellner. Po jeho smrti sa jeho vedenia ujal Theodor Reuss, ktorý bol tiež členom SRIA. OTO svojím obsahom miešal vplyvy súfizmu a tantrizmu. Obrady boli z Memphis Misraïm (egyptské slobodomurárstvo). Podľa Reussa má rád svoje korene u rozenkruciánov, ale svoj pôvod má v ráde templárov.

Rozenkruciánske spoločenstvo (1909)

V rokoch 1909 až 1911 v Spojených štátoch Max Heindel položil základy Rozenkrucianského spoločenstva (Rosicrucian Fellowship). Referenčným dielom tohto združenia je kozmogónia rozenkruciánov, zaoberajúce sa tajomstvom sveta.

Max Heindel založil svoj hnutie po ceste do Nemecka, kde sa stretol s Rudolfom Steinerom. Podľa Heindela sa s ním stretol na lodi, ktorá ho viezla späť do Ameriky, a nazval ho „Starší brat Ruže a kríža“, a ten mu navrhol, aby verejne a bezplatne odhalil ich učenie.

Starý mystický rád Ruže a kríža A.M.O.R.C (1915)

Zámok Omonville v Normandii je sídlom frankofónnej jurisdikcie AMORC, ako aj Medzinárodnej univerzity Rouže a kríža (URCI).

Po svojej iniciácii v Toulouse 12. augusta 1909 založil Harvey Spencer Lewis 1. apríla 1915 v Spojených štátoch Starý a mystický rád Ruže a Kríža (AMORC).

Podľa AMORC je Christian Ruže a kríža, alebo Christian Rosenkreutz, legendárnou postavou. Rád mal byť vytvorený kolégiom zasvätených – Kruhom z Tübingenu (začiatkom 17. storočia) a v tradičnom ponímaní by jeho pôvod siahal až k školám mystérií starovekého Egypta.

V roku 2001 AMORC publikoval to, čo definuje ako "štvrtý manifest rozikruciánov", následne v roku 2014 "Appellatio Fraternitatis Rosæ Crucis" a v roku 2016 šiesty manifest s názvom "Nové chemické svadby Christiana Rosenkreutza".

Rozenkruciánsky rád Crotonského spoločenstva (1924)

Rozenkruciánsky rád Crotonského spoločenstva ("Rosicrucian Order Crotona Fellowship"), niekedy označované ako CCOR, založil George Alexander Sullivan v roku 1924. Niektorí ho považujú za pokračovanie Rádu Dvanástich, ezoterickej spoločnosti, ktorú Sullivan viedol v rokoch 1911 – 1914 a následne opäť v 20. rokoch 20. storočia.

Builders of the Adytum ( B.O.T.A.) (1922)

Teda názov "Builders of the Adytum" môžeme chápať ako "Stavitelia posvätného vnútorného chrámu", čo symbolicky naznačuje duchovnú a mystickú prácu na vnútornom rozvoji človeka. Založil Paul Foster Case, kedysi člen Zlatého úsvitu.

Bratstvo vnútorného svetla (1932)

Neskôr premenované na Spoločnosť vnútorného svetla. Založila Dion Fortune, bývali člen Zlatého úsvitu.

Lectorium Rosicrucianum (1935)

Brána centra Školy Zlateho kríža s Ružou (Caux, Švajčiarsko).

Lectorium Rosicrucianum je náboženské hnutie ktoré vzniklo v holanskom Haarleme roku 1924 ako pobočka Rozenkruciánskeho spoločenstva. Založili Jan van Rijckenborgh, jeho brat Zwier Willem Leene a pani Catharose de Petr. Tento hnutie bolo v spojení s americkou Rosicrucian Fellowship Maxa Heindela až do roku 1935.

Táto kresťanská iniciačná bratstvo, ktoré sa odvoláva na gnózu a pyrenejský katarizmus, prijalo v roku 1945 názov Lectorium Rosicrucianum, čo znamená "miesto učenia Ružového kríža".

Patrí k nemu aj Škola Zlatého Kríža s Ružou.

Ezoterická komunita Sivas (1969)

Náboženské hnutie, ktoré v roku 1969 založil Henk Leene, bývalý veľmajster Lectorium Rosicrucianum a syn Jana van Rijckenborgha.

Fraternitas Rosicruciana Antiqua (FRA) (1932)

Bola založená v Nemecku okultistom Dr. Arnold Krumm-Heller.

Rád slnečného chrámu (OTS) (1984)

Neotemplárský rád ktorý sa neslávne preslávil v 90‘ rokoch masovými samovraždami. Založil Joseph Di Mambro v roku 1984 v Ženeve, Švajčiarsko

Staroveký tajomný rád červenej ruže a zlatého kríža (AAORRAC) (1952)

Založil Eduard Munninger v Rakusku.

Kontroverzie o sektárskych excesoch určitých rozenkruciánskych spoločností

Francúzske úrady podozrievali viaceré organizácie, ktoré sa vyhlasovali za rozenkruciánske, zo sektárskych excesov.

Aliancia „Rose-Croix“ a Lectorium Rosicrucianum sa spomínajú v správach parlamentnej komisie pre sekty vo Francúzsku z roku 1995 (všeobecná správa) a AMORC v správe o sektách a peniazoch., Hlavní hráči v boji proti sektárskym excesom, náboženským ako aj politickým, sú prekvapení týmto záznamom parlamentnej komisie, ktorej vtedy predsedal Jacques Guyard.

AMORC dostalo niekoľko svedectiev podpory, najmä svedectvá Janine Tavernier, bývalej prezidentky Národnej únie na obranu rodiny a jednotlivca (UNADFI), ktorá „odsúdila nespravodlivosť, ktorej obeťou bola AMORC“ a prosila o jej oficiálnu rehabilitáciu.

Predseda parlamentnej komisie z roku 1999 Jacques Guyard v roku 2003 potvrdil, že v skutočnosti „žiadne fakty nepodporujú takúto klasifikáciu“ a že „už si želá oficiálnu rehabilitáciu AMORC“. V máji 2008 Jean Michel Roulet, vtedajší prezident Medzirezortnej misie pre bdelosť a boj proti sektárskemu zneužívaniu (MIVILUDES), uviedol, že nedostal „žiadne sťažnosti týkajúce sa združenia alebo jeho vedúcich členov“ a dodal: „že žiadne zneužívanie sektárskeho charakteru nebolo hlásené v súvislosti s AMORC. V tom istom roku list z ministerstva vnútra potvrdil, že „AMORC nikdy nebol nahlásený za narušenie verejného poriadku a nebola predložená žiadna sťažnosť“. AMORC bol tak oficiálne rehabilitovaný.

Rozenkruciánske tézy a koncepty

Rozenkrucián alebo ružo-kríž, aký je rozdiel?

Pre súčasných rozenkruciánov stav „Ružo-kríža“ označuje toho, kto dosiahol konečný stav duchovnej a morálnej dokonalosti (niekedy nazývaný „stav Krista“), zatiaľ čo rozenkrucián označuje zasvätenca, ktorý sa snaží dosiahnuť stav osvietenia „Ružo-kríža“. Podľa týchto istých rozenkruciánov odpoveď na otázku o povahe pravého Ružo-kríža môže pochádzať len z vnútornej skúsenosti každého človeka.

Podľa Maxa Heindela: „Bratia Rozenkruciáni patria medzi milosrdné duše a nie je nič menšie ako svätokrádež vláčiť sa s menom Rozenkrucián tak, že ho aplikujeme na seba, keď len študujeme ich vznešené učenie“. Podľa Jana van Rijckenborgha, rozenkrucián pochádza „z Kristovej hierarchie (Logos) a členovia tohto rozenkruciánskeho bratstva konajú a dávajú sa spoznať anonymne“.

Akademik Umberto Eco poznamenáva, že pre rozenkruciánov je vyhlásenie sa za rozenkruciána dôkazom, že ním nie je, a preto je neexistencia rozenkruciána z definície nepreukázateľná.

René Guénon, nadväzujúc na dielo Luigiho Valli, za seba píše, že v krajine Danteho a jeho súčasníkov boli všetci títo básnici členmi tajnej organizácie s názvom „Verní láske“ a že za touto organizáciou stáli a inšpirovali ich isté neznáme osobnosti. Tieto neznáme osobnosti sa nazývali „Bratia Ružo-Kríža“, čo je názov označujúci komunitu úplne iného a tajnejšieho charakteru, než aké sa objavovali od 17. storočia. Podľa Reného Guénona však členovia tejto spoločnosti „nevlastnili [...] písané pravidlá a netvorili spolky, ani nemali konkrétne stretnutia [...]“ a dá sa o nich povedať len to, že dosiahli určitý „duchovný stav“, ktorý oprávňuje Reného Guénona nazývať ich „európskymi súfimi“ alebo aspoň „mutaçawwufîn“ (ten, kto praktizuje súfizmus), ktorí v tejto hierarchií dosiahli vysoký stupeň. Používali ako „krytie“ staviteľské cechy a „vyučovali alchýmiu a ďalšie vedy totožné s tými, ktoré v tom čase v islamskom svete prekvitali“.

Pri pôvode pojmu „Ružo-Kríž“ Guénon obhajuje myšlienku, že tento pojem by označoval nie konkrétny rád, ale predovšetkým realizáciu určitého konkrétneho iniciačného stupňa, a to prístup k tomu, „čo možno nazvať dokonalosťou ľudského stavu“. Píše tiež, že výraz „Ružo-kríž“ označuje aj zasvätencov kresťanskej ezoteriky, ktorí sa po zničení Rádu templárov rozhodli znovu zorganizovať, pričom sa „v tomto zhodovali so zasvätencami do islamského ezoterizmu“. „Nikdy nevytvorili organizáciu s definovanými štruktúrami“ a po uzavretí Vestfálskej zmluvy opustili Európu v 17. storočí. Pojem „rozenkrucián“ by sa podľa neho mal vzťahovať na „každého, kto ašpiruje na stav Ruže a Kríža, bez ohľadu na to, do akej miery ho skutočne dosiahol“, avšak pod podmienkou, že vstúpil do autentickej iniciačnej organizácie., René Guénon sa navyše dištancoval od všetkých rozenkruciánskych spoločností, ktoré existovali v roku 1946.

Symbolika ruže a kríža

Ruža a kríž

Tento klasický symbol zo 17. storočia bol prevzatý organizáciou AMORC vo forme trojcipého zlatého kríža, v strede ktorého sa nachádza jedna červená ruža. Kríž má predstavovať fyzické telo, zatiaľ čo ruža symbolizuje dušu na ceste vývoja, podobne ako keď sa kvet pomaly otvára svetlu. Tento symbol by teda označoval duchovný stav, ktorý je potrebné dosiahnuť, a zároveň výsledok hľadania poznania kozmogonického charakteru, súvisiaceho s kresťanským hermetizmom.

Táto moderná interpretácia symbolu rádu však nemôže obmedziť jeho celkový význam. Je preto zaujímavé pripomenúť, že podľa Roberta Fludda bol symbolom rádu červená ruža na červenom kríži (Summum bonum, 1629). V súlade s rozenkruciánskymi manifestmi 17. storočia Fludd umiestňuje túto symboliku do kresťanského kontextu, pričom dodáva:

„Bratia Ruže a Kríža sa nazývajú bratmi, pretože sú všetci synmi Boha, a ruža je krv Kristova. Bez vnútorného a mystického kríža niet ani odriekania, ani osvietenia.“

Ruža a kríž vyšívané na oltárnej deke.

Minulé aj súčasné rozenkruciánske spoločnosti rozvinuli symboliku ruže a kríža rôznymi spôsobmi. Kabalistický rád Ruže a Kríža (Ordre Kabbalistique de la Rose-Croix) Stanislausa de Guaitu a Joséphina Péladana používal ako symbol kríž inšpirovaný Maltézskym krížom, ozdobený pentagramom a štyrmi ružami. Rozenkruciánske spoločenstvo (Rosicrucian Fellowship) má zase za symbol kríž ozdobený korunou z ruží.

Škola ruže a zlatého kríža považuje rozvinutú ružu za symbol božskej dokonalosti duše, ktorá sa materializuje zlatom. Zlatý kríž predstavuje transfigurované telo človeka. Táto škola opisuje duchovnú cestu, ktorú človek prechádza v troch fázach, symbolizovaných troma ružami:

• Biela ruža predstavuje očistenie
• Červená ruža evokuje krv lásky preliatu za všetkých, skrze službu druhým
• Zlatá ruža symbolizuje naplnenie, znovuzjednotenie tela, božskej iskry (duše) a ducha v pôvodnej božskej harmónii.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rozenkruciáni

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Rose-Croix na francúzskej Wikipédii.