Samohybné delo
Samohybné delo je bojové vozidlo vyzbrojené kanónom, húfnicou alebo raketometom, ktoré sú umiestnené na pásovom alebo kolesovom podvozku vo veži alebo v otvorenej nástavbe, ktorá nemusí byť pancierovaná. V širšom zmysle slova môže byť za samohybné delá považovaná všetka obrnená technika vyzbrojená kanónom, nahľadiac na typ podvozku a pancierovanie. Ale v úzkom zmysle slova sa k samohybným delám zaraďujú iba tie obrnené vozidlá, ktoré sú vyzbrojené kanónom či húfnicou, ale nie sú tanky ani obrnené automobily. Niektoré typy samohybných diel pripomínajú tanky, ale líšia sa od nich spôsobom bojového nasadenia a pomerom pancierovej ochrany a výzbroje.
Opis
[upraviť | upraviť zdroj]Rozlišujú sa v zásade dva druhy: pre vedenie boja priamou paľbou (útočné delá) a vedenie boja nepriamou paľbou, keď hovoríme o samohybných húfniciach a kanónových húfniciach (Zuzana prípadne Himalaya).
Slúži obyčajne na priamu podporu pechoty pri útoku na nepriateľské opevnenia, a to priamou paľbou. Hlavná výzbroj býva nie kanón, ale húfnica, často s veľkým kalibrom. V súčasnosti sa samohybné delá používajú málo, príkladom je výsadkové útočné delo ASU-85. Jeho výhodou je nízka cena v porovnaní s inými tankmi, keďže sa dá napr. obetovať rýchlosť (stačí keď sa pohybuje tak rýchlo ako pechota).
História
[upraviť | upraviť zdroj]Prvé samohybné delá sa objavili už cez prvú svetovú vojnu. Jedným z nich bol pokus britskej armády s typom Gun Carrier Mark I, pričom išlo fakticky o kanón s lafetou položený na podvozku tanku.
Iná koncepcia vznikla v 30. rokoch v Nemecku, lebo Nemci potrebovali lacnejšiu verziu tanku čisto len pre podporu pechoty. Tanky boli totiž pomerne drahé, keďže potrebovali pomerne silný motor aby mohli podľa vtedajšej nemeckej koncepcie bleskovej vojny viesť náročné manévre v rozmanitom teréne a pri tom bojovať proti druhým tankom. Napriek obrovskému množstvu prototypov nakoniec presadil len jeden typ, bol ním StuG III na podvozku tanku PzKpfw III. StuG je skratka z nemeckého „Sturmgeschütz“ - útočné delo. Tento termín sa ujal prakticky iba pre nemecké samohybné delá a niektoré stíhače tankov.
Koncepcia bola podaná Guderianom ako obrnené vozidlo na podporu pechoty, pri ktorom rozhoduje cena a rýchlosť výroby. Bolo mu jasné že pri obetovaní rýchlosti sa cena zníži drasticky. Tak sa aj stalo. StuG III bol unikátny v tom, že nepotreboval po celú vojnu vylepšeného nástupcu. Guderian dokonca protestoval, keď sa velenie vojska rozhodlo (najskôr zo zvyku) ho nahradiť novým StuG IV. StuG IIIG so 75 mm kanónom s dlhou hlavňou prakticky do konca vojny nepotreboval modernizáciu.
Boje na východnom fronte doviedli Sovietsky zväz na pokraj jeho možností. Aj tu bola na fronte akútne potrebná obrnená technika, ktorá mala byť podľa možnosti čo najlacnejšia. Sovietska koncepcia samohybného dela bola iná - útočné delo bolo zároveň stíhačom tankov. Podľa koncepčného zadania boli samohybné/útočné delá i tanky KV-2, ktoré boli určené na prienik ťažkými opevneniami a podporu pechoty a tankov KV-1. Sovieti v priebehu vojny vyvinuli i SU-85, SU-122, SU-152, ktoré boli zároveň úspešné stíhače tankov a v boji sa používali hlavne na ničenie silne pancierovaných nemeckých obrnencov. Samotná skratka „SU“ (po rusky tiež САУ - SAU, samochodnaja artilerijskaja ustanovka), voľne preložené ako samohybné delo, tiež svedčí o rôznej interpretácii rovnakého termínu. Prípad SU-122 a SU-152 je o to komplikovanejší, že boli vyzbrojené húfnicami, čo je pre stíhače tankov veľmi netypické. Dôvodom bol ten, že Sovieti v tej dobe nemali k dispozícii v dostatočnom množstve žiadny iný kanón, schopný preraziť spredu pancier Tigra alebo Panthera z väčšej vzdialenosti.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Samohybné delo
