Slovenské novinárstvo v dobe Bachovho absolutizmu

Slovenské novinárstvo zaznamenalo v rokoch po revolúcii 1848/1849 nasledujúci vývoj.

Bachov absolutizmus

V čase bachovho absolutizmu sa Štúrovci postupne diferencovali od vládnej politiky, kritizovali ju a odmietali aj oficiálnu a servilnú periodickú tlač v Pešti a vo Viedni, ktorá propagovala kontrarevolučnú cisársku politiku. Len Staroslováci, ktorí dostali málo významné miesta v školstve, v správnom zriadení Uhorska, alebo priamo vo Viedni, vyhlasovali svoju lojalitu s vládnou politikou. Aj keď mnohí z nich sa úprimne snažili pomôcť vlastnému národu prostredníctvom viedenských politikov, musíme konštatovať, že ich cesta bola od začiatku pomýlená a slovenskému národnému hnutiu škodila.

V porevolučných mesiacoch sa skupina tzv. viedenských Slovákov pokúšala o založenie novín a časopisov, ktoré by boli viac-menej samostatnými. Na to však nemali dostatok možností, finančných prostriedkov a podpory na Slovensku. Preto sa dostávali do popredia tie stanoviská vládnych dôverníkov – Jána Hlaváča, Františka Hánrich a Jána Kollára – v ktorých títo žiadali, aby sa vláda ujala vydávania a financovania slovenských novín. Ministerstvo vnútra sa k tomuto kroku odhodlalo až v druhej polovici roku 1849.

Roku 1849 sa ministerstvo vnútra rozhodlo vydávať poloúradné i úradné tlačové orgány pre Nemcov, Maďarov, Čechov, Rumunov, Chorvátov i Slovákov, aby takto na širokom fronte mohlo ovplyvňovať verejnú mienku a propagovať reakčnú vládnu politiku. Patrili medzi ne aj významné Bachove Slovenské noviny.

Pokiaľ ide o spisovný jazyk, prebiehali v čase bachovho absolutizmu Boje medzi Staroslovákmi a štúrovcami.

Keď Karel Havlíček Borovský roku 1850 – 1851 vydával v Kutnej Hore svoj opozičný, protivládny a protiabsolutistický časopis Slovan, zaviedol do neho osobitnú rubriku Ze Slovenska, do ktorej písalo veľa slovenských dopisovateľov. Pravda o slovenskej národnej i sociálnej problematike, písal aj na iných miestach svojho časopisu. Išlo mu tu o viacej, ako o spisovný jazyk . Snažil sa získať slovenských čitateľov pre svoj federalistický a protivládny program, pre úzku spoluprácu pokrokových Čechov a Slovákov.

Okolo grófa Leva Thuna – ministra školstva – sa po revolúcii vo Viedni sústredila skupina českých intelektuálov, ktorú možno oprávnene nazvať politickými prebehlíkmi a reakcionármi (Ján Votka, Jozef a Hermenegild Jireček a iní). Im bolo zverené redigovanie Vídeňského denníka, ktorý bol založený predovšetkým preto, aby polemizoval s Havlíčkovým Slovanom a paralyzoval – tak jeho vplyv v českých i v slovenských krajoch.

Vedúcu úlohu v porevolučnom slovenskom novinárstve hrali Hurbanove Slovenské pohľady a vládne Slovenské noviny. Oba orgány si však ani zďaleka nevšímali všetky stránky slovenského národného i sociálneho života. Štúrovci v tejto dobe veľmi ťažko niesli, že nemajú vlastné politické noviny, a to tým viacej, že potrebovali prostredníctvom nich nielen odrážať útoky Staroslovákov, maďarských a nemeckých novín, v ktorých vychádzalo veľa protislovenských článkov, ale aj propagovať vlastnú politickú koncepciu.

Bachovský absolutizmus však neprial ich snahám o založenie politických novín. Napriek tomu, že vodcovia tohto hnutia, Ľ. Štúr a J. M. Hurban upadli do nemilosti vlády a dostali sa pod policajný dozor, neúnavne posielali svoje články do nemeckých i maďarských novín, aby takto čelili nespravodlivým útokom. Známym sa v tejto dobe stal napr. Štúrov článok „Z ľavého brehu Váhu“ – uverejnený roku 1850 v rozšírených novinách Pressburger Zeitung. Tu bránil pospolitý ľud proti vykorisťovaniu bývalými zemskými pánmi i proti pomste, akej bol ľud zo strany štátnych úradníkov a vysokej šľachty vystavený. Štúr sa tu trpko žaloval na protislovenský postoj nového režimu i na to, že jeho predstavitelia vyhlasujú slovenských národovcov za „štváčov a komunistov“.

Štúrovci v tejto dobe len veľmi ťažko mohli uskutočniť svoj dávny plán – vydávanie politických novín. Absolutizmus im neprial. Preto sa snažili zakladať aspoň nepolitické tlačové orgány. Jozef M. Hurban vtedy nepriamo žiadal M. M. Hodžu, aby si podal prípis o povolenie vydávania cirkevného slovenského časopisu, lebo žiadosť o povolenie vydávania politických novín, je teraz “veľmi kritičnuo podujaťja".

Slovenskí národovci vkladali tiež veľké nádeje do Andreja Radlinského, ktorý koncom februára 1850 začal vydávať časopis Banskoštiavnický Cyrill a Method v Banskej Štiavnici. Časopis však za krátky čas zanikol. Vtedy mienili katolícki národne prebudení Slováci založiť si vlastné stredisko v Nitre, kde mala byť tiež slovenská kníhtlačiareň, knižnica, ale aj redakcia Cyrilla a Methoda, prípadne i politických novín. Tieto plány po revolúcii v našich krajoch propagoval Michal Rešetka, pravda, bezvýsledne. V tejto dobe nielen spolupracovníci i stúpenci Ľ. Štúra a J. M. Hurbana volali po vydávaní slovenských politických novín, ale aj moravskí Slováci.

Je isté, že k oživeniu Štúrovych politických novín by boli pristúpili hneď po revolúcii, keby boli mali na to vhodné podmienky. Skúsenosti s cisárskou Viedňou ich však presvedčili, že v stave „obleženia“ a kontrarevolučného teroru generála Haynaua ťažko sa dožijú ich povolenia. No ani mesiace neistoty a sklamania nemohli udusiť túžbu vodcov slovenského pohybu po vlastnej tribúne, po politických novinách. Predbežne však chceli zachovať svoje prípravy v tajnosti. Preto J. M. Hurban na počiatku januára 1850 nemilo dotknutý, písal Danielovi Slobodovi: „Ale ký kuvík to už zas vykuvíkoval, že aj so Štúrom mienim vydávať noviny? To my máme v úmysle, aj to vyvedieme, ale kto už môže vedieť, keď my sme s tým mlčali?...Uvidíme, ako sa veci ustroja, lebo teraz by to ešte nebolo možno. My chceme dač dokonalého zaviesť“.

Štúrovci napred starostlivo skúmali, s akým ohlasom by sa stretla ich žiadosť vo vládnych kruhoch. Chceli pre svoje podujatie získať čo najväčšiu podporu. Navonok zachovávali mlčanie a len svojim bližším priateľom sa zdôverovali so svojimi plánmi. Vopred sa osvedčovali, že v budúcich novinách sa chcú prísne izolovať od Staroslovákov, ktorí všetko robia “proti prvotným našim radám a proti našej vôli".

Ich blízki i vzdialenejší stúpenci nielenže odobrovali tieto snahy, ale ich aj sami súrili, aby si čo najskôr podali žiadosť na politické noviny. Po predbežných prípravách mohol konečne Ľ. Štúr 6. júna 1850 oznámiť Michalovi Chrástkovi, že od Nového roku začne s Hurbanom v Trnave “politické noviny slovenské vo značnej velikosti vydávať", no súčasne ho prosil o diskrétnosť, aby sa táto správa ďalej nerozširovala. Kauciu na tieto noviny mal zložiť Intibus.

Konečne 29. augusta 1850, keď už na Štúra “zo všetkých strán dorážali", podal žiadosť o vydávanie Slovenských národných novín. Žiadosť bola pôvodne koncipovaná v mene Ľudovíta Štúra a J. M. Hurbana v nemčine a adresovaná na generála Haynaua. Neskôr bolo Hurbanove meno vytreté a pôvodný adresát nahradený Vojenským veliteľstvom. V akej forme bola Štúrova žiadosť odoslaná – nevedno.

V žiadosti sa Štúr odvolával na zásluhy v revolúcii a tvrdil, že vo svojich predrevolučných politických novinách vždy vyzýval “do boja za posvätný trón a jednotu monarchie", čo sľubuje aj v budúcnosti uskutočňovať. Aj v tejto žiadosti uisťuje, že pomocou novín bude “dvíhať slovenský národ a bude sa snažiť povzniesť ho na taký stupeň, aby sa stal účastný na všetkých dobrodeniach, ktoré sú iným šťastnejším národom monarchie udelené. K tomuto kroku ho viedla predchádzajúca pokroková novinárska činnosť. Sám o tom v žiadosti píše: “Zapodievajúc sa od veľa rokov blahom svojho dosiaľ zanedbaného národa a vzdelávajúc sa tiež najmä pred vypuknutím povstania ako redaktor v Bratislave vydávaných politických novín" – chce aj naďalej v tejto osožnej práci pokračovať. Z priloženého programu vidieť, že Štúr v nádejných novinách chcel “zachovávať dobrodenie oktrojovanej ústavy zo 4. marca 1848" a obhajovať vládnu politiku. Pritom však, čo Štúr veľmi zdôrazňoval, chcel brániť slovenský národ proti jeho vonkajším a vnútorným nepriateľom a dvíhať ho “v intelektuálnom a materiálnom smere".

Noviny sa mali deliť na tri hlavné rubriky: na úvodník, správy z domova a zo zahraničia a na fejtón. Mali vychádzať v Trnave tri razy do týždňa vo veľkosti fólia. Žiadosť sa podľa všetkého nestretla s úspechom. Od takého reakcionára, akým bol generál Haynau, nemohli nič priaznivého očakávať ani Ľ. Štúr, ani J. M. Hurban – známi svojím protirakúskym a protifeudálnym postojom počas revolúcie i po nej.

Keď tieto nádeje stroskotali, Ľ. Štúr obetavo podporoval jediný tlačový orgán stúpencov spisovnej slovenčiny – Hurbanovu literárnu revue Slovenské pohľady. Písal do nich príspevky, získaval Hurbanovi pre revue dopisovateľov a spolupracovníkov a jeho časopis aj horlivo rozširoval. O význame časopisu pre slovenskú spoločnosť sa takto vyjadril: “Pohľady slovenské napomáhajte prácami a rozširujte; je to teraz jediné naše slovo v tejto tichosti mrzútej". Slovenské pohľady však nemohli úplne nahradiť slovenské politické noviny a preto ešte roku 1851 Štúrovi dochádzali listy so žiadosťou, aby sa zvonu a znovu pokúšal o ich založenie.

J. M. Hurban musel sa tiež vzdať pre nepriazeň vrchnosti plánu na premenu Slovenských pohľadov na politický časopis. Keď sa mu to nepodarilo, snažil sa aspoň o oživenie populárneho časopsiu Priateľ ľudu, ktorý mal vydávať v Skalici Ján Kadavý. Okrem toho vyzýval mnohých slovenských národovcov v prvých rokoch bachovského absolutizmu, aby pomýšľali na vydávanie hospodárskeho časopisu, určeného roľníkom. V tejto pohnutej dobe sa však ani jediné z týchto osožných podujatí nepodarilo realizovať na škodu slovenského národného hnutia.

Napriek tomu, že slovenské národné hnutie nemalo po víťazstve habsburskej reakcie samostatné politické noviny, štúrovci odmietali spolupracovať s takými tlačovými orgánmi, ktoré považovali za reakčné. Napr. Ľudovít Štúr jednoznačne odmietol sa stať spolupracovníkom Vídeňského denníka – politických novín českej reakčnej šľachty, slúžiacej rakúskemu absolutizmu – ostro zameraných proti pokrokovému a protihabsburskému Havlíčkovmu Slovanu. V tejto dobe častejšie vyzýval svojich prívržencov k zakladaniu ďalších slovenských tlačových orgánov, pretože neveril v dlhý život bachovského absolutizmu a politiky potláčajúcej základné občianske práva, medzi ktorými má sloboda prejavu a sloboda tlače významné postavenie. V týchto osožných podujatiach hľadal pomoc aj za hranicami Slovenska. Písal o tom plný nádejí aj svojmu rukému priateľovi Sreznevskemu: “Vaša tuším, svätá povinnosť by bola pomáhať bratom skľúčeným, ubiedeným, bo ťažko vidieť pomoc inde a hlavne by ste mali prostriedky dávať k založeniu dobrých časopisov a k vychovávaniu schopnej mládeže". Nebolo už Štúrovou chybou, že Sreznevskij i ostatní slavianofili nevyšli dostatočne v ústrety utláčanému slovenskému ľudu, i tejto oprávnenej Štúrovej žiadosti.

Štúr v tejto dobe bol už vyhraneným nepriateľom vládnucej triedy reakčného habsburského mocnárstva a jeho typickej nespravodlivej štátnej správy – bachovského absolutizmu. Sám považoval Rakúsko za žalár národov. Písal o tom aj vo svojom poslednom nedokončenom diele Slovanstvo a svet budúcnosti: „Na aké základy oprel by sa život slovanský, keby sa zveril Austrii, a čo by ho mohlo očakávať, to je zrejmé každému, kto len môže a chce vidieť. Taký základ strúchnatený a zhnitý...Austria natrvalo utratila zmysel svojho jestvovania…“.

Vládnuce kruhy však neboli vždy také nežičlivé pri udeľovaní privilégia na vydávanie novín a časopisov, ako to urobili v prípade J. M. Hurbana a Ľ. Štúra. Aspoň Šimon Klempa „skladateľ“ Katolíckych novín pre obecní ľud, ktorých prvé číslo vyšlo v Pešti 7. XI. 1849 a posledné roku 1856, (za svojho redigovania), sa na ňu sťažovať nemohol.

Okrem toho vychádzali viaceré náboženské periodiká pod názvom Cyrill a Method.

V dobe bachovského absolutizmu, nepriaznivého pre vývoj nášho národného hnutia, snažila sa u nás upevniť si svoje pozície maďarská Starokonzeravtívna strana. Po dohode s viedenskými vládnymi kruhmi presadzovala i na Slovensku svoju reakčnú protislovenskú a protiľudovú politiku. Pokúsila sa dokonca sama aj o vydávanie osobitných slovenských novín. Takýmito novinami bola Zora Sláwie pre hospodárou a Přátel mešťana a hospodára. Oba pokusy rýchlo zlyhali a preto ani maďarská vládnuca trieda nemala ďalej záujem na ich udržaní pri živote

Koniec bachovho absolutizmu a tesne po ňom

Slovenské novinárstvo koncom bachovského absolutizmu, ale aj po vyhlásení októbrového diplomu, nebolo na významné celonárodné hnutie dostatočne pripravené nielen pre svoju malosť, ale aj pre nepriaznivú štruktúru. Veď v dobe bachovského teroru vyvodili v ňom úradné Bachove Slovenské noviny, klerikálne Katolícke noviny Šimona Klempa, Cyrill a Method (ak sem nezaradíme rukopisný literárny časopis Hodiny zábavy z roku 1855). Len po vyhlásení októbrového diplomu a poľavení vládneho teroru a s ním spojenej prísnej cenzúry novín, sa mohlo začať uvažovať o rozšírení počtu vychádzajúcich slovenských novín a časopisov, ba aj o vydávaní politického samostatného tlačového orgánu.

Koncom bachovského absolutizmu vyvodiace postavenie v slovenskom novinárstve mal nie Daniel Lichard, ktorý ako redaktor úradných novín mal dosť poviazané ruky, ale Andrej Radlinský – jeho niekdajší redakčný kolega. Už začiatkom päťdesiatych rokov, Radlinský ako vydavateľ banskoštiavnického Cyrilla a Methoda vytvoril ním, ako sme spomínali, spolu s Jánom Palárikom, radikálne orientovaný časopis proti reakčnej politike vysokého katolíckeho kléru. Súčasne bol Cyrill a Method tiež úspešným protivníkom starokonzervatívnych a slovenskému národnému hnutiu škodiacich Katolíckych novín Šimona Klempu.

Keď sa arcibiskupovi Scitovskému podarilo zlomiť Palárikov radikalizmus a spraviť z neho po Šimonovi Klempovi v roku 1852 redaktora peštianskych Katolíckych novín, dostala sa katolícka cirkevná tlač do úplnej závislosti na vysokej cirkevnej hierarchii. Keď bolo obnovené roku 1852 vydávanie Cyrilla a Methoda, aj tento orgán sa dostal pod kontrolu, alebo, ako sa to jemnejšie nazývalo “ochranu v. úradu biskupovho v Banskej Bystrici". Tie isté ťažkosti musel prekonávať aj Andrej Radlinský, ktorý od 1. júna 1855 prevzal redakciu peštianskych Katolíckych novín pre obecní lud. Aj tieto novininy spočiatku mali až tisíc odberateľov, roku 1855 len 250. Radlinský, ktorý sa dostal do ich redakcie už v čase ich úpadku, nemohol tento ich zostup zastaviť.

Kríza sa dovŕšila, keď vypukli spory medzi slovenskými katolíckymi národovcami a maďarským klerikálnym Spolkom sv. Štefana, ktorý ignoroval naše národné práva a presadzoval maďarizáciu. Preto aj roku 1857 dochádza k zlúčeniu banskobystrického Cyrilla a Methoda s peštianskými Katolíckymi novinami. Od tých čias vychádzal v Pešti zásluhou Andreja Radlinského Cyrill a Method-Katolícke noviny.

Stúpenci spisovnej slovenčiny vyvracali názory skeptikov, ktorí v zavedení slovenčiny videli nežiaduci separatizmus a odtrhovanie sa od spolupráce s českým národom. Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia, začala sa na stránkach našej tlače riešiť závažná otázka zmeny politického a kultúrneho programu slovenských maloburžoáznych vrstiev. Riešila sa hlavne otázka, akým spôsobom by mohli slovenskí národovci získať väčší vplyv na ľudové masy, ako dokážu čeliť sociálnej a kultúrnej zaostalosti nášho vidieka a realizovať ľudovýchovu v národnom duchu. Dopisovatelia časopisu vtedy žiadali zlepšenie úrovne národného školstva, podstatné zvýšenie platov dedinských učiteľov, založenie národného kníhkupectva, hospodárskych a remeselníckych spolkov, obecných sypární, sporiteľní, nedeľných škôl a pod.

Realizovanie týchto predstáv bolo však veľmi ťažké. Bez vlastnej politickej strany, spolkov, národných škôl, tradícií a finančných prostriedkov – prichodilo sa im spoliehať hlavne na skromnú osvetovú činnosť a na periodickú tlač. „Časopisectvo“, napísal vtedy jeden zo slovenských národovcov, po pseudonymom Pohronský (A. H. Škultéty), “je rušeň verejného života, ktorý bystrým letom prenáša na všetky strany potreby a pokroky vyvinovania národného, náhľady jednotlivcov a podáva príležitosť na svetlo vyviesť zakopané poklady, ktoré v dušiach jednotlivcov hlboko skryté sú...„.

Slovenský národný život, hlavne po vydaní októbrového diplomu, silnel a vzmáhal sa. Podstatne vzrástol počet dopisovateľov a predplatiteľov novín a časopisov. Preto mohol Radlinský pristúpiť aj k vyplácaniu honorárov dopisovateľom. Bola to síce len neveľká suma – 20 zl. str. ročne, no už sama skutočnosť, že existovali odmeny za písanie do novín, sa pokladalo za veľké víťazstvo slovenského novinárstva.

Vtedy bolo potrebné postaviť našu periodickú tlač na nové základy a dať jej nový, pokrokovejší politický program, ktorý by účinnejšie reagoval na súdobé spoločenské pomery. Preto už od roku 1858 prebiehala v našej tlači celá kampaň o novej štruktúre slovenského novinárstva a o jeho najzávažnejších úlohách. Vyvodiace postavenie v tejto kampani mal aj prvý teoretik slovenského novinárstva Ján Mallý – Dusarov. On naliehal nielen na zvýšenie počtu vychádzajúcich slovenských novín a časopisov, ale aj na ich špecifické zameranie. Navrhoval vydávať noviny a časopisy politické, hospodárske, školské, vedecké, zábavné a teologické. V súlade s týmito snahami sa uvažovalo o vytvorení celonárodného slovenského hospodárskeho spolku.

Októbrový diplom a politický vývoj v Uhorsku po jeho vydaní Licharda, ako redaktora úradných Slovenských novín priviedol k reálnejšiemu posudzovaniu udalostí. Ukázal mu, že sa už nemôže opierať o absolutistický režim Viedne a že sa musí snažiť o spoluprácu so štúrovcami. Preto aj hlavne v rokoch 1860 – 61 v Slovenských novinách intenzívne podporoval každú ich akciu. Po ostrej kritike Radlinského, Viktorina a iných sa vzdal aj staroslovenčiny, pretože mu záležalo na zjednotení celého národného hnutia.

Keď peštianske vládne kruhy nevyberaným spôsobom odmietli Slovenské národné memorandum, Lichard v Slovenských novinách kriesil zhasnuté nádeje a radil, aby sa delegácia, vedená Štefanom Moyzesom vybrala na cisársky dvor do Viedne. Cisár túto delegáciu skutočne prijal na audiencii 12. XII. 1861 a z taktických príčin povolil založenie Matice slovenskej, pravda značne oklieštenej a zbavenej miestnych odborov a teda aj širšieho spoločenského vplyvu.

Redaktor Slovenských novín sa pustil s veľkým ohňom do vysiľujúceho zápasu s nepriateľmi slovenského národa, ktorí v našich krajoch organizovali veľkú podpisovú akciu proti memorandu a prenasledovali každého, kto s ním sympatizoval. To však už bol posledný boj v prospech nášho ľudu, ktorý Lichard uskutočnil pomocou Slovenských novín. Ich dni boli už spočítané.

Začiatkom decembra 1861 Lichard uverejnil v Slovenských novinách oznam o ich zakončení.

Po vydaní októbrového diplomu roku 1860 sa na Slovensku začali robiť intenzívne prípravy na založenie samostatných politických novín. Bol to však v daných podmienkach ťažký problém, pretože zohnať peniaze na kauciu, nájsť vhodného vydavateľa a redaktora, spolupracovníkov i dostatok predplatiteľov, sa iniciátorom tohto podujatia spočiatku nedarilo. Tieto prekážky bolo treba odstrániť v čo najkratšom čase, lebo ako povedal za mnohých slovenských národovcov Andrej Radlinský “za ničím sa toľké hlasy, toľké túžby z celého Slovenska nazývali, najmä teraz, keď už po dvanásťročnom živorení a stonaní na pôde konštitucionálnej stojíme...akoby za samostatnými slovenskými novinami...“.

Už v dobe formovania návrhov na zameranie budúcich politických novín sa začínajú rozdeľovať príslušníci slovenskej buržoázie a dedinskej inteligencie do dvoch proti sebe stojacích táborov. Bol to tábor konzervatívnej slovenskej buržoázie, sústreďujúci sa neskoršie okolo redakcie Pešťbudínskych vedomostí (nazývaný v nasledujúcich rokoch aj memorandistami alebo Starou školou slovenskou) a tábor tzv. Novej školy slovenskej, ktorého orgánom sa stali Bobulove Slovenské noviny. Tento sústreďoval liberálnu slovenskú buržoáziu naklonenú k politickému vyrovnaniu s Maďarmi. Pred založením samostatných Slovenských novín sa však liberálna slovenská buržoázia už sústreďovala, pravda len čiastočne, okolo redakcie Mácsayho Priateľa ľudu.

Zdroj

• RUTTKAY, Fraňo. Dejiny slovenského novinárstva do roku 1918. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1999. 226 s. ISBN 80-224-0621-X.