Slovenské novinárstvo v začiatkoch

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Na Slovensku, v porovnaní s pokročilejšou západnou Európou (pozri Žurnalistika), sa pravidelná spravodajská činnosť vyvíjala oneskorene. Zapríčinil to hospodársky rozvrat slovenských krajov po vytlačení Turkov z Uhorska, strata výsadného postavenia miest, úpadok obchodu a rozličné obmedzenia rozvoja výroby zo strany feudálnej moci.

Listová výmena medzi mestami[upraviť | upraviť kód]

Tento vývoj ostro kontrastuje s pomermi na konci stredoveku, kedy si slovenské mestá medzi sebou horlivo vymieňali informácie spravodajského charakteru. Aj v tomto smere je ešte potrebný dôkladný prieskum mestských archívov nielen u nás, ale aj za hranicami.

Dokladom takéhoto spravodajstva je napr. list Osvalda Somarovského, trenčianskeho richtára bratislavskej mestskej rade. List je bez dátumu, no podľa správneho uzáveru Palackého bol napísaný r. 1461, kedy došlo k sobášu uhorského kráľa Matyása s Katarínou zvanou inak Kunhutou, dcérou českého kráľa Jiřího Poděbradského. Ako z listu vyplýva, je to vlastne odpoveď na žiadosť predstavenstva mesta Bratislavy, aby Somarovský podával správy o všetkých významnejších udalostiach v Trenčíne.

K častejšej výmene listov medzi mestami na Slovensku dochádza hlavne v období reformácie. Jedným z nich je list Bartolomeja Frankfurtera písaný v Banskej Štiavnici 19. mája 1522 notárovi mesta Kremnice, kde je dôležitá zmenka „o našom Lutherovi“. Táto zmienka svedčí nielen o bezprostrednom preberaní reformačných náuk nemeckými obyvateľmi slovenských miest, ale aj o tom, ako rýchlo vedeli banské mestá na Slovensku, čo sa dialo v Nemecku. Ďalšie v liste uvedené správy hovoria o Turkoch, Francúzoch, pápežovi, o cisárovi nemecko-rímskej ríše, o uhorskom kráľovi, zvolaní českého smenu a o udalostiach v Sedmohradsku. Správy majú výrazne aktuálny charakter a sú zámerným oznamovaním zaujímavých noviniek štiavnickým a kremnickým mešťanom.

Oprávnené obavy pred tureckým nebezpečenstvom, ako aj spoločné stavovské záujmy týchto miest v boji proti útokom vysokej šľachty, zblížili a upevnili ich zväzky. Vonkajším prejavom ich vzájomnej spolupráce bolo aj zintenzívnenie spravodajstva. V tejto súvislosti spomína sa napr. päť listov, ktoré v pomerne krátkom časovom rozpätí (od 3. júla do 14. septembra 1566) podal Tomáš Frohlich (Hilarius) z Košíc do Banskej Bystrice richtárovi Ondrejovi Siesmundtovi. Obsahujú správy domáce o Turkoch, cisárskom vojsku, o zdanení miest a pod. Práve skutočnosť, že posledný z listov sa zachoval v origináli v banskobystrickom mestskom archíve, pričom ostatné štyri len v opise v mestskom kremnickom archíve, je dôkazom, že Banská Bystrica zoznamovala s nimi ostatné banské mestá. Časté podávanie informácií svedčí, že tu nejde o nejaký náhodný list, ale o plánované a objednané spravodajstvo. Pre rôznorodé informácie a závažné aktuality sú takéto listy veľmi blízke tzv. písaným novinám. Sem možno zaradiť aj správu colníka Daniela Bohuša zo Spiša palatínovi Thurzovi z roku 1612, v ktorej sa píše o vystúpení Lžidimitrija v moskovskej ríši a o poľskej intervencii.

Pošta[upraviť | upraviť kód]

Okrem významných zmien hospodárskych (rozvoj remeselníckeho a manufaktúrneho podnikania, rozšírenia obchodu), podstatný vplyv na rozšírenie spravodajskej a informačnej služby, teda i na vznik nášho novinárstva, malo zavedenie pravidelného poštového spojenia. Do 16. storočia úradnú poštu v rakúskych zemiach dopravovali kuriéri, súkromné listy príležitostné povozy, ale aj zvláštni poslovia. V snahe udržať pravidelné spojenie so vzdialenými oblasťami monarchie, cisár Maximilián poveril Františka Thurn-Taxisa vybudovaním poštovej linky spájajúcej Viedeň s Bruselom, čo sa aj roku 1516 uskutočnilo. Okrem toho zabezpečil aj pravidelné poštové spojenie z Viedne do Ríma. Významnejšou pre Uhorsko bola linka Viedeň – Budín zriadená roku 1528 a linka Viedeň – Bratislava z roku 1530, ktorá bola prvou stálou poštovou linkou prechádzajúcou čiastočne slovenským územím.

Prvou poštovou linkou na území Slovenska bolo spojenie z Bratislavy do Košíc cez Ružomberok zriadené roku 1558. Tento veľký odklon na sever bol zapríčinený hlavne akútnym tureckým nebezpečenstvom. Ešte v tejto dobe bola to jediná úradná poštová linka na Slovensku bez odbočiek. Len v čase vojnového nebezpečenstva (v kuruckolabanských bojoch), sa zavádzalo prechodné poštové spojenie. Okrem tejto úradnej pošty zriadili si niektoré slobodné kráľovské banské mestá vo vlastnej réžii osobitné spojenia, ba vyskytli sa aj také prípady, že príslušníci bohatej aristokracie, predstavení kapitul, alebo aj oblastné cechy udržiavali medzi sebou pravidelné poštové spojenie. Ich rozsah býval menší a obyčajne sa pripájali k hlavnej úradnej poštovej trati.

Po stránke finančnej i organizačnej bola pošta podriadená najvyšším poštmajstrom /Thurn-Taxicovci, Paarovci, ktorí roku 1690 dostali dedične do rúk celé uhorské poštovníctvo/. Až roku 1722 kráľ Karol III. vykúpil pošty vo svojej ríši z léna Paarovcov. Mária Terézia roku 1743 zoštátnila a zmonopolizovala poštovú ustanovizeň. Úradne bola v Uhorsku pošta poštátnená až roku 1813. Roku 1750 bolo zriadené Generálne poštové riaditeľstvo vo Viedni, zaviedli sa dostavníky a vo väčších mestách sa zriadili poštové zberne. Až v štyridsiatych rokoch minulého storočia začínajú sa v rakúskej monarchii zavádzať prvé železnice. Vedúcimi poštových staníc v Uhorsku od najstarších čias boli poštmajstri (postae magistri). Túto funkciu mohli podľa úradných predpisov vykonávať len uhorskí zemani. Ako zemani neplatili nijaké dane, poplatky a mýtne a boli oslobodení od ubytovania vojska a pod.

Poštové linky boli jediným viac-menej pravidelným spojením a preto pre zbieranie a rozširovanie informácií a organizovanie spravodajstva mali od počiatku veľký význam. Pretože poštové vozy na hlavných dopravných spojoch prichádzali a odchádzali raz týždenne, umožnilo to aj vznik novín s týždennou periodicitou. Poštmajstri, ktorí boli v trvalom spojení s viacerými významnými mestami, využili to na systematické zbieranie správ. Tak postupne vzniklo z pošty dôležité spravodajské zariadenie. Významnejší poštmajstri vydávali a rozosielali svoje vlastné písané noviny, alebo sprostredkovali pre iných cenné informácie, v čom našli výdatný zdroj zárobku. V tejto súvislosti sa spomína Zbierka písaných novín z rokoch 1600 – 1613 posielaných augšburským poštmajstrom Krispínom Lamperterom bratislavskému mestskému notárovi Martinovi Kestlerovi, ktorý ich tiež ďalej posielal falckému grófovi Pistorimu, do Novohradu, na cisársky dvor do Viedne i do rakúskeho Linza. Svedčí to o bezprostrednom informačnom spojení bratislavských protestantov s nemeckými evanjelikmi, na čom mali v období svojho boja proti habsburgovcom a rekatolizácii životný záujem.

Zahraničné noviny[upraviť | upraviť kód]

Pretože obyvateľstvo banských miest, ako aj iných obchodných a remeselníckych stredísk v Uhorsku, udržiavalo živé styky s materskou krajinou, prichádzali k nim písané latinské a nemecké noviny, neskôr i tlačené novinové letáky a letákové noviny z Viedne, z nemeckých miest a z iných oblastí. Torzo kroniky uschované v mestskom archíve v Banskej Štiavnici je toho výrazným svedectvom. Písané noviny existovali dlhý čas aj popri produktoch výrazne spravodajského charakteru (letákové manifesty, letákové noviny, novinové letáky, noviny). Mali jedinú, ale podstatnú výhodu pred tlačenými novinami v tom, že ich vrchnosť nemohla kontrolovať, pretože nepodliehali cenzúre.

Kníhtlač, novinové letáky a letákové noviny[upraviť | upraviť kód]

Druhým vynálezom, ktorý v pravom slova zmysle znamenal prevrat v šírení informácií a umožnil masové využitie spravodajstva, bol vynález kníhtlače. Spočiatku bola kníhtlačiarska produkcia malá a nemohla podstatnejšie ohroziť existenciu pisárskych cechov. No postupne, keď sa dosiahlo novými technickými metódami zlacnenie a urýchlenie tlače, pisársky cech v tomto nerovnom boji podľahol kníhtlači.

Tlačiari sa stali aj vydavateľmi prvých novinových letákov, ktoré boli pre nich výhodným zdrojom zárobku. Kým v najstaršom období majú tieto produkty charakter letákových manifestov, traktátov a téz k verejným dišputám prevažne teologického zamerania, postupne upúšťajú od letákovej formy. Do stredu ich záujmu sa dostávajú politické udalosti. Spôsob ich argumentácie je polemický a útočný, čo zodpovedali spôsobu boja revolučnej meštiackej triedy, ktorá od počiatku upevňovania svojich pozícií využívala s úspechom výhody kníhtlačiarstva.

Kým novinový leták obsahoval iba jednu správu, často s podrobným a obšírnym popisom udalostí, letákové noviny majú už viacej rôznorodých správ. Obe tieto formy sú významným prechodom ku vzniku skutočných novín.

Slovensko však dlhšiu dobu predtým, ako vznikli prvé novinové letáky v jeho vlastných tlačiarňach, bolo zásobované v hojnej miere letákmi, traktátmi a knihami zo zahraničia. V porovnaní so západnou Európou sa k nám kníhtlač dostáva dosť neskoro – až v období reformácie. Prvé kníhtlačiarne u nás boli kočovnými. Sťahovali sa z miesta na miesto, aby ušli prenasledovaniu, konfiškácii a prísnym trestom, pretože proti výslovnému kráľovskému zákazu propagovali reformačné učenie. Pokiaľ neboli kníhtlačiarne na Slovensku, naši vzdelanci svoje práce tlačili v Prahe, v Krakove, vo Wittenbergu, Halle a hlavne vo Viedni. Ba aj vtedy, keď tlačiarne na Slovensku existovali, vychádza ešte veľa publikácií slovenských autorov za hranicami.

Prvé tlačiarne na Slovensku, len ťažko, hlavne spočiatku, mohli konkurovať vyspelým a známym zahraničným kníhtlačiarňam. Ako prvá vytlačená kniha na území Slovenska sa spomína latinská gramatika popradského rodáka a rektora prešovskej školy Lukáša Fabinusa: Exempla declinatiorum et coniugationum, quae sunt anima Donati, utilissimis regulis ilustrata… Prešov 1573. Zo zahraničia sa k nám dostávali s tlačiarenskými produktami rôzneho druhu aj letákové noviny. Ich počet bol značný. Mnohé z nich k nám prichádzali z českých krajov. Veľkú časť produkcie českých a moravských kníhtlačiarní tvoria tlače popisujúce protiturecké boje v Uhorsku, ako aj správy s výslovne senzačnou, alebo fantastickou tematikou. Takmer všetky, podľa vtedajšieho zvyku, majú dlhý až niekoľkoriadkový názov, v ktorom sa autor snažil podať celý obsah uvádzanej tlače čo najpútavejšou formou. Tento zvyk bol bežný pri tlači rôzneho rozsahu cez celé obdobie baroka, Ako jeden y najstarších zachovaných letákov zaoberajúcich sa pomermi v Uhorsku, spomínajú sa Nowiny nowé o Turku a o Budínu čztwero jisté a prawé poselstwí. Jedno od Pani Izabelly Králowé Uherské a pozuostalé wdowy w Uhřích Kterak newierne Turek s swými Baši swou s ní zacházeli… Z latinské ržeči na Niemeckou a z Niemecké na čžeskou skrz Bartolomiege Netolického přeložené...w Menším Mieste Pražském… 13. V. 1542.

Osobitnú skupinu tvoria novinové letáky o vraždách a iných hrôzostrašných udalostiach a fantastických príhodách. Tu už prevláda senzačnosť a zveličovanie do tej miery, že novinové letáky strácajú svoje informačné poslanie a vierohodnosť. Ich vydávaním sledovali kníhtlačiari len vlastné zárobky. Veľa letákových tlačí, dotýkajúcich sa vnútropolitických problémov Uhorska a hlavne protitureckých bojov a stavovských povstaní, vychádzalo aj v susednom Poľsku. Najmä v rokoch 1670 – 1720 vyšiel tu celý rad letákových tlačí o náboženskom prenasledovaní protestantov u nás, ako aj o našich exulantoch, ktorí boli v dobe rekatolizácie a stavovských povstaní prinútení opustiť Slovensko.

Tvorcovia novinových letákov venovali veľkú pozornosť podrobnému a napínavému popísaniu udalostí. Aby dosiahli zvýšený účinok, snažili sa od počiatku text správy vytlačený v próze a vo veršoch vyzdobiť názornou ilustráciou. Často na novinovom letáku nebolo uvedené meno tlačiara, ani autora, aby sa tak pôvodca „poplašnej správy“ škodlivej vládnucej triede, nemohol vypátrať. Najčastejším základom správ novinových letákov bolo rozprávanie očitého svedka udalostí, alebo list odoslaný z miesta, kde sa popisovaná správa odohrala. Zriedkavejšie sa tlačiar odvolával na zahraničný tlačený leták, alebo na správu z druhej ruky. Autori prvých letákových tlačí sa snažili navonok dávať informácie bez vlastných komentárov. Išlo pravda len o fingovanú objektivitu, lebo už výberom správ, štylistickou úpravou a hodnotením sa stavali do služieb niektorej spoločenskej triedy s istou politickou tendenciou. V období tureckého nebezpečenstva a hlavne v časoch bojov protestantizmu s katolicizmom, prichádza aj v Uhorsku v letákových novinách do popredia pamflet, ako účinná bojová forma ideologického ovplyvňovania verejnosti. Aj Martin Luther dokázal to, že vďaka okamžitej tlačiarenskej reprodukcii sa jeho kázne stali oveľa účinnejšími, ako keby boli zastali len hovorovým prejavom.

Zo XVI. a XVII. storočia sa nám zachovalo len niekoľko letákových tlačí z uhorských oficín, ktoré nám však ani zďaleka nemôžu podať ucelený obraz o rozsahu ich vydávania. V priebehu tureckej okupácie južných častí Uhorska, trvajúcej 150 rokov, stavovských povstaní, požiarov a pod. sa často zničili aj zbierky starých vzácnych tlačí, a tak z nedostatku presnejších údajov musíme konštatovať, že spred roku 1700 letákovú tlač v Uhorsku takmer nepoznáme. Okrem toho v XVI. storočí “prežívali tlačiarne za Slovenské obdobie svojich počiatkov” a vydávali prevažne teologickú literatúru. V tom istom období boli knižné trhy v Rakúsku, v Nemecku a vo Francúzsku zaplavené letákovými novinami a pamfletmi. Turecké nebezpečenstvo a uhorské stavovské povstanie stali sa v XVI. a XVII. storočí v strednej Európe predmetom veľkej pozornosti a stáleho záujmu.

Správy o uhorských udalostiach sa objavovali na letákových tlačiach vydávaných v Rakúsku, Poľsku, Nemecku a inde. Vychádzali väčšinou v latinskej a v nemeckej reči, takže ich vzdelanejšie vrstvy v Uhorsku, šľachta a mešťania, mohli sledovať bez ťažkostí. Istou náhradou za novinové správy boli u nás historické piesne zo XVI. a XVII. storočia. Viaceré z nich vo zveršovanej forme opisujú protiturecké boje (Zpustatenie uherskej zeme pod Turky, Píseň o bídne uherské krajine, Píseň o bitve moháčske, známej viacej pod názvom O krále Ludvíka porážce, Píseň o Sigetskom zámku z roku 1586 atď.).

Najviac letákov o pomeroch v Uhorsku vychádzalo z dobre vybavených kníhtlačiarní cisárskej Viedne, stojacich pod štátnou cenzúrou. Cisár Rudolf II. roku 1584 nariadil zatvoriť všetky tlačiarne pracujúce bez kráľovského povolenia, to značí všetky tlačiarne v Uhorsku s výnimkou trnavskej jezuitskej tlačiarne, aby tak zamedzil šírenie letákových tlačí útočiacich na panovnícky dvor a na cisársky režim. To mu však veľmi nepomohlo, lebo v týchto búrlivých vojnových časoch tlačiarne málo rešpektovali Rudolfove nariadenie. Postupne sa však štátna vrchnosť zmocňovala cenzúry.

Jedným z prostriedkov mocenskej politiky štátu na vykonávanie dozoru nad tlačou bolo zavedenie povolenia (koncesie) pre otvorenie a prácu tlačiarne, neskôr aj pre predaj kníh a novín. K tomu sa pripojil dozor nad kolportážou tlače, vykonávaný už v XVIII. storočí colnými s poštovými úradmi, ba v slobodných kráľovských mestách bol na to ustanovený akýsi miestny cenzúrny orgán. Mocenské prostriedky prekážajúce slobode prejavu a tlače sa zosilňovali a uskutočňovali v neskoršom období v nových formách: zákaz kolportáže novín, ich poštového predaja, či dopravy, administratívne zastavenie novín, nariadenie o povinných výtlačkoch atď.

Vydávanie letákov, proklamácii a pamfletov reagujúcich na spoločenské, vojenské a politické udalosti sa v Uhorsku len pomaly rozvíjalo. Uhorské tlačiarne nemali dostatočnú spravodajskú sieť, potrebné technické vybavenie, investície a hlavne dostatok odberateľov a čitateľov a preto aj podliehali zahraničnej konkurencii. Až na konci XVI. storočia boli vydané letákové noviny v Monyorókéréku v Maďarsku. Ich autorom a vydavateľom bol kočovný tlačiar Hans Mannel (Mannlius) – utečenec z Ľubľane. Manlius odtiaľ preniesol svoju tlačiareň do Németlövö, kde roku 1593 vydal letákové noviny pod názvom Newe Zeitung und Wundergeschiecht. Podľa nich 10. februára 1593 v Konštantínopole (Carihrade) bolo vidno na oblohe kométu, ktorá veľmi zdesila obyvateľov v meste i na jeho okolí, ba prestrašila aj samého cisára, ktorý v nej videl znamenie veľkého nešťastia.

Hneď nasledujúceho roku /1594/ vytlačil jeden z prvých kočovných tlačiarov na Slovensku Ján Valo najstaršie známe letákové noviny Zwo Wahrhaftige Newezeitung (Dve skutočné noviny). Toto neveľké tlačivo osmičkového formátu je jediným známym produktom jeho činnosti. Viac tlačív z Valovej kočovnej tlačiarne v Bratislave nepoznáme a nevieme nič ani o jeho ďalšom tlačiarenskom pôsobení. Už z toho možno usúdiť, že tento kočovný tlačiar sa v Bratislave zdržal len krátku dobu. Na titulnom liste letákových novín sú uvedené názvy oboch strán. Prvá hovorí o šťastnom víťazstve nad Turkmi ktorého dôsledkom bolo dobytie osemsto miest a dedín. Len z ďalšieho textu sa možno dozvedieť, že ide o víťazstvo rakúskych vojsk vedených generálmi Tieffenbachom a Pálffym. Základom prvej správy je pôvodná informácia, druhá, napriek tomu, že Valo píše na prvej strane o jej pôvodnom, teda prvom bratislavskom vydaní, je plagiátom. Ide o správu o kométe, ktorú prebral zo spomínaných Manliovych novín, pričom sa ani nesnažil jej pôvodný text prepracovať.

Od začiatku 17. storočia vychádzalo aj zo slovenských tlačiarní veľa novinových letákov, letákových novín a pamfletov, pravda nie v slovenčine, ale v latinčine, nemčine a maďarčine. Roku 1619 bol v košickej tlačiarni vytlačený pamflet Querela Hungariae – Magyarországh Panasza (Žaloby uhorskej krajiny), od Petra Alvincziho. Píše sa v ňom o prípravách útoku protihabsburského vodcu povstania Gabriela Betlena, ale aj o prenasledovaní evanjelikov v Uhorsku zo strany predstaviteľov katolíckej cirkvi. Na tento leták polemicky reagoval arcibiskup Peter Pázmaň pamfletom Falsae originis mottum Hungariorum succincta Referatio Anni Christi 1619 vydaných v Bratislave. V období protihabsburských stavovských bojov v Uhorsku (povstanie Gabriela Betlena, Imricha Tököliho, Františka Rákociho II.) vyšlo v Uhorsku veľa letákov, pamfletov a letákových novín proti habsburgovcom a cisárskej Viedni. V nich povstalci informovali nielen domácich, ale aj zahraničných čitateľov o svojich politických, vojenských úspechoch a cieľoch v snahe získať najmä západoeurópsku verejnosť na svoju stranu.

Zápas katolíckej cirkvi s protestantmi o získanie veriacich, v ktorom išlo aj o náboženskú slobodu, bol podnetom pre vznik a rozšírenie rozsiahlej nábožensko-polemickej literatúry. Z nábožensko-polemických letákov a pamfletov nás zaujímajú najmä tie, ktoré okrem riešenia teologických problémov sa zaoberajú aj aktuálnymi politickými, sociálnymi a vojnovými udalosťami. Sem patrí napr. pamflet z Košíc od Petra Alvincziho, séria pamfletov vydaných mimo Uhorska v ktorých sa propagoval boj vodcov protihabsburských povstaní, ako aj kázne katolíckych a evanjelických kazateľov vyzývajúcich k odvahe a k vytrvalosti v boji proti Turkom. Sem patria aj letáky obsahujúce text listu Martina Luthera, ktorý poslal kráľovnej Márii Habsburskej ako prejav sústrasti nad smrťou jej manžela Ludvíka II, roku 1526. V ňom sa vyhlasuje, že víťazstvo Turkov nad uhorským vojskom v bitke pri Moháči bolo trestom za hriechy kresťanov v Uhorsku.