Solifúgy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Solifúga na stene, fotka z Turecka

Solifúgy (lat. Solifugae) sú rad živočíchov z triedy pavúkovcov.

Napriek svojmu výzoru nepatria do radu pavúkov (lat. Araneae). Z taxonomického hľadiska sú ich najbližšími príbuznými kosce, šťúry a šťúriky, ktoré spolu so solifúgami patria do podtriedy Dromopoda.

Solifúgy žijú najmä v suchých a horúcich podnebiach. Kŕmia sa najmä na rôznych na súši žijúcich článkonožcoch a iných malých žívočíchoch. Najväčšie druhy solifúg môžu dorastať do dĺžky 12-15 cm (vrátane nôh).[1]

O solifúgach sa rozšírili mnohé legendy a nepravdivé informácie zveličujúce ich veľkosť, rýchlosť a nebezpečenstvo, ktoré predstavujú pre ľudí.

Morfológia a anatómia[upraviť | upraviť kód]

Solifúgy dorastajú do veľkosti pár milimetrov až niekoľko centimetrov, vrátane nôh. Pretože rôzne druhy môžu mať rôznu dĺžku nôh, presnejšie je porovnávať dĺžku tela bez zarátania dĺžky nôh, kedy majú najväčšie druhy dĺžku 7 cm.[2] V priemere však väčšina druhov dorastá do 5 cm, pričom niektoré menšie druhy dorastajú do dĺžok pod 1 cm (dĺžka tela bez nôh).[3]

Podobne ako u pavúkov, aj telo solifúg sa skladá z dvoch častí. Prednej časti - hlavohrude a 10-článkového bruška. U solifúg však nie sú hlavohruď a bruško spojené pedicelom, tak ako u pavúkov. Taktiež na rozdiel od pavúkov, solifúgy nevedia snovať pavučinu.

Podobne ako šťúriky a kosce aj solifúgy dýchajú cez vzdušnice (na rozdiel od pavúkov a šťúrov, ktoré dýchajú pľúcnymi dutinkami). Vzdušnice vyúsťujú na povrch tela solifúg otvormi nazývanými stigmy. Jeden z párov stigiem sa nachádza medzi druhým a tretím párom nôh, ďaľšie dva páry stigiem sa náchádzajú na treťom a štvrtom článku bruška, na piatom článku bruška sa nachádza jedna nepárová stigma.[4]

Klepietka[upraviť | upraviť kód]

Jednou z najcharakteristickejších morfologických znakov solifúg sú ich veľké klepietka (chelicery). Tie môžu byť u mnohých druhov dlhšie než ich hlavohruď. Solifúgy ich používajú najmä na lovenie a rozhrýzanie potravy, v čom im pomáhajú aj rôzny počet „zúbkov“, ktoré sa nachádzajú na vnútornej strane klepietok. Ich počet závysí od konkrétneho druhu solifúgy.[3]

Okrem toho ich mnohé druhy solifúg používajú aj na striduláciu.[5]

Nohy a makadlá[upraviť | upraviť kód]

Tak ako väčšina pavúkovcov aj solifúgy majú v skutočnosti 4 páry nôh. Aj napriek tomu, že sa na prvý pohľad môže zdať, že majú 5 párov nôh, prvý, predný pár „nôh“ sú v skutočnosti makadlá, ktoré solifúgy používajú ako zmyslový orgán (podobne ako tykadlá hmyzu). Čiastočne ich taktiež používajú aj na pomoc pri pohybe, boji a kŕmení. Pri normálnom pohybe držia prvý pár nôh pred sebou a používajú ich na zisťovanie prekážok alebo koristi pred sebou.

Nohy solifúg sa skladajú zo 7 častí: coxa (panvička), trochanter (predpanvička), femur (stehno), patella (koleno), tibia (holeň), metatarsus (priehlavok) a tarsus (chodidlo).[3]

Na spodnej časti panvičiek a predpanvičiek posledného, zadného páru nôh sa nachádzajú zmyslové orgány, kruhového tvaru. Predpokladá sa, že tieto orgány využívajú na detekciou vibrácií a otrasov pôdy, pravdepodobne na zisťovanie hrozieb, koristi, atď... Taktiež môžu plniť úlohu chemoreceptorov.

Rozmnožovanie[upraviť | upraviť kód]

Solifúgy sa typicky rozmnožujú raz za rok. Pri párení samec prevráti samicu na chrbát a vypustí na zem svoj spermatofór, ktorý potom rýchlo vsunie do pohlavného otvoru samice. Samica potom nakladie do podzemného úkrytu 50 - 200 vajíčok - niektoré druhy ich potom strážia až do vyliahnutia.

Legendy a nepravdivé informácie[upraviť | upraviť kód]

O solifúgach existuje mnoho legiend a nepravdivých informácií zveličujúcich ich veľkosť, rýchlosť, agresivitu a nebezpečnosť voči ľuďom alebo priprisujúcich im nepravdivé vlastnosti, ako napríklad jedovatosť.

Napriek niektorým tvrdeniam solifúgy nemajú jedové žľazy, ani žiadny orgán, ktorým by mohli jed do svojej koristi vstreknúť.[6] Podľa výskumu z roku 1978 sa však vyskytuje výnimka u solifúg druhu Rhagodes nigrocinctus, ktoré majú údajne jedové žlazy a injekčné podanie výlučku z týchto žliaz myšiam spôsobilo usmrtenie. Každopádne prítomnosť jedových žliaz u tohto druhu nebola potvrdená žiadnou inou štúdiou a aj v prípade, že by bol tento výskum pravdivý, podávali vždy jed injekčne výskumníci, nie samotná solifúga. Taktiež je potrebné zvážiť, že aj kvapaliny, ktoré nie sú jedovaté a bežne sa nepovažujú za nebezpečné ako napríklad sliny, krv či výlučky rôznych nejedových žliaž, môžu byť pri injekčnom podaní jedovaté až smrtiace.[6]

Aj keď nie sú jedovaté, klepietka väčších druhov dokážu nepríjemne, bolestivo pohrýzť, vo všeobecnosti však nedokážu človeku vážnejšie ublížiť.[7]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Camel Spider National Geographic (po anglicky)
  2. Biology of the Invertebrates (po anglicky)
  3. a b c The Biology of Camel-Spiders: Arachnida, Solifugae Springer (po anglicky)
  4. Multicellular Animals: Volume II: The Phylogenetic System of the Metazoa (po anglicky)
  5. Giftige und gefährliche Spinnentiere (po nemecky)
  6. a b HISTOLOGY AND ULTRASTRUCTURE OF SOLIFUGES A. E. Klann (po anglicky, Archivované na Wayback Machine)
  7. Common Spiders & Other Arachnids of The Gambia, West Africa