Spartakovo povstanie (Rímska ríša)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Spartakovo povstanie (známe aj ako tretie povstanie otrokov v rímskej republike) bolo najväčšie povstanie otrokov v staroveku a otriaslo samými základmi Rímskej ríše. Od predošlých sa odlišovalo najmä tým, že jeho jadro netvorili otroci z latifuncií, ale gladiátori. Malo vojenskú organizáciu a jeho vodca Spartakus vynikal odvahou, silou, rozumom a ušľachtilosťou.

Spartakus, pôvodom z Trácie, bol žiakom gladiátorskej školy v Capui. Roku 73 pred Kr. zorganizoval v škole povstanie, ale bolo prezradené, no podarilo sa ujsť menšej skupine otrokov. Skryli sa na Vezuve, porazili malé oddiely rímskeho vojska, získali ich zbrane a na vidieku sa k nim postupne pridávali ďalší otroci aj slobodní roľníci, až ich napokon bolo 70 000.

So Spartakovým cieľom odviesť otrokov z Itálie časť otrokov nesúhlasila a pod vedením gala menom Crixus (Krixos) sa od Spartaka roku 72 pred Kr. oddelila. Táto skupina bola krátko nato porazená pri hore Gargane (tal. Monte Gargano/lat. Mons Garganus) v Apúlii. Spartakovo vojsko, voči ktorému sa potom rímske vojsko obrátilo, však zvíťazilo v severnej Itálii: porazilo Lentula, potom aj Gellia a Arria a pri Mutine aj prétora C. Cassia.

Hoci teraz mali otroci cestu cez Alpy voľnú, spartakovci sa nečakane pustili na juh, obsadili mesto Thúria, ktoré urobili svojim hlavným mestom, ale nepodarilo sa im preplaviť na Sicíliu.

Potom sa veliteľom rímskych vojsk stal M. Licinius Crassus, ktorý v armáde zaviedol disciplínu, postavil nové légie a uzavrel spartakovcov na Bruttijskom polostrove (čiže na špičke „čižmy“). Spartakovcom sa síce podarilo dostať sa z obkľúčenia (71 pred Kr.), ale od hlavného Spartakovho vojska sa oddelili oddiely pod vedením Gannika a Casta, ktoré Rím porazil. Samotné Spartakovo vojsko bolo nakoniec porazené v Apúlii na rieke Silare, kde v namáhavom boji zomrel Spartakus a asi 60 000 vzbúrencov. Poslednú skupinu vzbúrencov v severnej Itálii zničil napokon Pompeius, ktorý sa práve vracal zo Španielska, za čo mu senát dovolil uchádzať sa o funkciu konzula.

6 000 porazených otrokov dal Crassus ukrižovať pozdĺž cesty via Appia (cesta z Ríma do Capuy).

Viacerí umelci použili Spartakov osud ako námet svojich diel, napr. Gotthold Ephraim Lessing, Franz Grillparzer, Stanislav Kostka Neumann, Aram Chačaturjan (balet), Jaroslav Vrchlický a iní. Karol Marx označil Spartaka za svojho hrdinu, preto malo Spartakovo povstanie napríklad v socialistickom Česko-Slovensku pri vyučovaní dejepisu dôležité miesto.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]