Spartakus
| Spartakus | |
| rímsky otrok, vodca povstania a vojvodca | |
 | |
| Narodenie | cca 109 pred Kr. Trácia |
|---|---|
| Úmrtie | 71 pred Kr. Petelia |
| Odkazy | |
| Commons |  Spartakus |
Spartakus (* cca 109 pred Kr. – † 71 pred Kr.) bol rímsky otrok a vodca Spartakovho povstania otrokov v rokoch 73 pred Kr. – 71 pred Kr. v Starovekom Ríme. Utiekol z gladiátorskej školy a vytvoril armádu, ktorá udelila veľa trpkých porážok rímskym légiám. Toto povstanie je známe ako Tretia vojna otrokov, jedno z troch otrockých povstaní v Starovekom Ríme.
Pred Spartakom
[upraviť | upraviť zdroj]V 3. až 1. storočí pred Kr. sa v Itálii prudko zvýšil počet otrokov pretože vojny vedené Rimanmi priniesli obrovské množstvo vojnových zajatcov, ktorí sa predávali na trhoch ako otroci. Pochádzali najmä z Grécka a Malej Ázie. Väčšinou ich využívali na prácu na veľkých poľnohospodárskych majetkoch latifundiách ako robotníkov alebo sa stali pastiermi v pastierskych oblastiach ako bola Sicília. Tí, čo mali najmenej šťastia a najviac fyzickej sily boli predaní do gladiátorských škôl, a tým odsúdení na smrť v aréne. Životné podmienky väčšiny z nich boli veľmi ťažké. Poľnohospodárski otroci boli obyčajne priviazaní reťazou, zle živení a často museli ujsť, aby prežili. Otrokom použitým na boj v aréne bol vypaľovaný znak, aj keď neskôr sa vypaľoval len otrokom na úteku. Na Sicílii sa vytvorili bandy pastierov, ktoré vykrádali farmy a napádali pocestných ľudí.
Títo ľudia boli pripravení na všetko, snažili sa dostať spod vlády majiteľov, čo vysvetľujú mnohé otrocké vzbury v tomto období, zvlášť na Sicílii. V 2. storočí pred Kr. okolo roku 140 pred Kr. Sýrčan Eunous, ktorý sa vyhlásil za veštca, viedol otrockú vzburu v Henne. Keď ho vyhlásili za kráľa, založil ozajstné kráľovstvo a nazval sa Antiochos. S 200 000 armádou ovládal počas siedmich rokov veľkú časť ostrova a porazil ho až v roku 132 pred Kr. V roku 104 pred Kr. vypukli na Sicílii ďalšie vzbury, ktoré podporoval nový veštec Salvius. K vzbúrencom sa pridávali aj slobodní muži a mnohí otroci na úteku. Salvius sa dal vyhlásiť za kráľa pod menom Tryfon a usadil sa v meste Triocala, ktorému dal vybudovať hradby. Po smrti Salvia nastúpil na trón jeho generál Aténion, ktorý pokračoval v plienení Ríma až do roku 101 pred Kr., kedy konzul Manius Aquillius vzbúrencov totálne rozdrvil.
Vzbura gladiátorov
[upraviť | upraviť zdroj]Začala sa v lete roku 73 pred Kr. v gladiátorských kasárňach v meste Capua: sedemdesiat gladiátorov premohlo strážcov a ušlo. Na čele týchto vzbúrencov bol muž menom Spartakus, o ktorom vieme z histórie veľmi málo. Narodil sa v Trácii, v kmeni sídliacom pri rieke Strymon. Jeho matka zomrela pri pôrode a otca ukrižovali ešte keď bol Spartakus malý, pretože sa mu nepodarilo zaplatiť na čas dane. Podľa niektorých prameňov bol obyčajným pastierom, z iných zdrojov vyplýva, že vraj mal kniežací pôvod. Ako mnohí v tej dobe, bol násilne zverbovaný do rímskej armády, ale čoskoro sa mu naskytla situácia k úteku. Keď ho chytili, stal sa otrokom a bol odvedený do Ríma, aby ho predali. Cvičiteľ gladiátorov Lentulus Battiatus si všimol jeho mohutnú postavu a kúpil ho, aby bojoval v aréne ako gladiátor, Spartakus sa teda ocitol v ludus gladiátorskej škole svojho nového pána, v Capue, v spoločnosti iných gladiátorov, ktorí mali ten istý osud ako Spartakus, skôr či neskôr umrieť v aréne. Ale Battiatus urobil chybu, dal dokopy silných mužov hovoriacich tým istým jazykom, hoci pravidlo opatrnosti bolo, aby gladiátori neboli schopní sa medzi sebou dorozumievať, a teda spojiť sa proti svojmu pánovi. Utečenci sa z Capuy presunuli do Neapolského zálivu a cestou sa k nim pridávali mnohí otroci pracujúci na majetkoch v Kampánii. S pomocou dvoch galských dôstojníkov Crixusa a Oenomaeusa Spartakus zoradil svoje jednotky a získal pre ne zbrane a potraviny plieniac okolité veľké majetky. Gladiátori, ktorí sa dobre vyznali v boji, dali novým prišelcom vojenský výcvik. Ako desaťtisícová armáda sa vzbúrenci usadili v kaldere sopky Vezuv.
Spartakus v Itálii
[upraviť | upraviť zdroj]Rimanom trvalo nejaký čas kým zareagovali, pretože podceňovali hnutia a brali to ako súkromnú záležitosť: ujdeného otroka mal nájsť a potrestať jeho pán. Navyše, bojovať s akousi hŕstkou vzbúreneckých barbarských otrokov nemohlo priniesť nijakú slávu. Podstatné však v tom čase boli dve veľké vojenské operácie, ktoré zamestnávali rímske jednotky: boj proti vzbúrenému generálovi Sertoriusovi v Hispánii a proti pontskému kráľovi Mitridatesovi VI., ktorý sa zmocnil rímskej provincie v Bitýnii. Keď nakoniec vyslali Rimania svoje jednotky proti vzbúreným otrokom, tí boli už dobre pripravení a zorganizovaní a Rimanov ľahko porazili. Prétor Glaber sa rozhodol rozmiestniť svoje jednotky pod svah Vezuvu, aby vzbúrencov zablokoval, ale tým sa podarilo preniknúť cez stráže a zvíťaziť. Po tom víťazstve sa mnohí pastieri z okolia pridali k Spartakovi, ktorého armáda už v zime v roku 73 pred Kr. dosahovala 70 000 mužov, a to Trákov, Germánov a Keltov. Vtedy sa Spartakus rozhodol vziať časť svojej armády smerom k Alpám v úmysle, aby sa bojovníci dostali každý do svojej krajiny. Niektorí z nich však chceli zostať v Kampánii a žiť z rabovania tejto bohatej krajiny. 30 000 mužov pod vedením Crixa zostúpilo do Apúlie, ale porazil a zmasakroval ich konzul Lucius Gellius Publicola. Armáda pod vedením Spartaka sa dostala na planinu Pádu, pričom sa k nej po ceste pridávali mnohí otroci na úteku. Pri Modene presvedčivo zvíťazila nad vyslanými rímskymi légiami. Namiesto prechodu cez Alpy, čo mal Spartakus pôvodne v pláne, sa odklonil smerom na juh. Doteraz nie je jasný tento náhly obrat, ale zdá sa, že veľký počet jeho mužov, ktorým sláva stúpla do hlavy, sa odmietlo vrátiť do svojich krajín a túžilo zmocniť sa Ríma.
Pád Spartaka
[upraviť | upraviť zdroj]Spartakus teda tiahol na juh, ale odmietol ísť na Rím, rovnako ako Hannibal pred 150 rokmi. Zmocnil sa mesta Thurioi neďaleko bývalého gréckeho mesta Sybaris, a na niekoľko týždňov sa tam usadil. Aby sa jeho muži nedali zlákať bohatstvom, zakázal obeh zlata a striebra v meste. Zatiaľ sa v Ríme vo voľbách Marcus Licinius Crassus uchádzal o funkciu prétora s ambíciou potlačiť vzburu. Po zvolení dostal na splnenie svojho cieľa desať légií. Táto veľká armáda sa vydala rýchlym tempom na cestu. Hoci výsledky prvých bitiek boli nerozhodné, Spartakus pochopil, že protivník je silnejší. Rozhodol sa preto odísť na Sicíliu. Keď chcel prejsť s jednotkami Messinský prieliv, dohodol sa s kilíkijskými pirátmi a dal im veľkú sumu peňazí, tí však zmizli. Spartakus teda viedol svojich bojovníkov do mesta Rhegium. Crassus tam videl príležitosť, ako ho zablokovať a dal vyhĺbiť hlbokú priekopu naprieč polostrovom Bruttium. Vzbúrenci trpeli hladom, ale Spartakovi sa vďaka noci a snehovej búrke podarilo preniknúť cez rímske jednotky. Po mnohých potýčkach sa v Lukánii odohrala posledná bitka. Po dlhom a prudkom boji boli otroci porazení a Spartakus zahynul v boji. Jeho telo sa však nikdy nenašlo. Crassus dal ukrižovať 6 600 otrokov pozdĺž Via Appia medzi Capuou a Rímom. Toto potrestanie malo odradiť akýkoľvek nový pokus o vzburu.
Zaujímavosti
[upraviť | upraviť zdroj]Viacerí umelci použili Spartakov osud ako námet svojich diel, napr. Gotthold Ephraim Lessing, Franz Grillparzer, Stanislav Kostka Neumann, Aram Chačaturjan (balet), Jaroslav Vrchlický, Stanley Kubrick a iní. Karol Marx označil Spartaka za svojho hrdinu, preto malo Spartakovo povstanie napríklad v socialistickom Česko-Slovensku pri vyučovaní dejepisu dôležité miesto.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- HABAJ, Michal: Spartakus : Otrok, ktorý vystrašil Rím. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 5, s. 18 – 25.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Spartakus
