Sporné územie Kašmír

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Historické územie Kašmír alebo Džammú a Kašmír je najsevernejší Indický štát.

Územie sa z veľkej časti rozprestiera v Himalájach, z juhu hraničí s indickými mestami Himachal Pradesh a Punjab, zo severovýchodu hraničí s Čínou a zo západu s Pakistanom. Na túto oblasť si dnes nárokujú všetky tri krajiny. Kašmír sa z hľadiska kontroly územia skladá z troch častí: Džammú Kašmír, ktorý je spravovaný Indiou, je rozlohou najväčší (približne 139 000 km²) a zostalo mu meno po pôvodnom kniežatstve. Azád Kašmír (v preklade slobodný Kašmír) s rozlohou 13 297 km², a severné oblasti s rozlohou 72 971 km², sú spravované Pakistanom. Tieto oblasti boli v roku 2009 premenované na Gilgit-Baltistán. Poslednou časťou je Aksai Čin s rozlohou 37 244 km², spravovaná Čínou a významná je hlavne kvôli ceste, ktorá spája Tibet s provinciou Xinjiang.[1]

História sporu[upraviť | upraviť zdroj]

V priebehu 19. storočia sa územie Kašmíru stalo protektorátom Veľkej Británie v rámci takzvanej Britskej Indie. Spory o Kašmír začali rozpadom Britského impéria po druhej svetovej vojne. V dňoch 14. až 15. augusta 1947 bola vyhlásená nezávislosť Indie a tak sa Britská India rozdelila na Indiu, Západný Pakistan (dnešný Pakistan) a Východný Pakistan (dnešný Bangladéš). Hranice nových štátov sa vytýčili podľa Radcliffovej línie. Početné kniežatstvá tohto územia mali možnosť voľby, ku ktorému zo vznikajúcich štátov sa chcú pripojiť. Vtedajší Maharadža Hari Singh svojim indickým pôvodom a hinduistickým vyznaním stál proti väčšine moslimského obyvateľstva, z toho dôvodu sa pokúsil vyhlásiť samostatnosť kniežatstva, čo Briti zamietli. Pakistanci aj Indovia boli presvedčení, že sa Kašmír pripojí práve k ich územiu.[2]

Prvá Indicko-Pakistanská vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1947 sa stal pakistanským guvernérom Muhammad Alí Džinnáh, ktorý sa vydal do Kašmíru vyjednávať s maharadžom Harim Singhom o pripojení Kašmíru k Pakistanu. Maharadža na toto vyjednávanie reagoval negatívne, čo malo za následok napadnutie Kašmíru. Zo strachu pred obsadením Kašmíru Pakistanom Hari Singh podpísal akt o pristúpení k Indickej únii, aj keď s týmto rozhodnutím nesúhlasilo 75 % občanov. V novembri 1947 začala Indická armáda ofenzívu a dobytie mesta Punč malo za následok ukončenie bojov. Indický zástupca podal na Rade bezpečnosti OSN protest proti jednaniu Pakistanu a vznikla Komisia OSN pre Indiu a Pakistan (UNCIP), ktorá sa konflikt snažila vyriešiť mierovou cestou. Napriek tomu, boje stále pokračovali a mierové prímerie sa uzavrelo až v decembri 1948. V januári 1949 bola do oblasti poslaná delegácia OSN, ktorá mala vymedziť demarkačnú líniu a stanoviť dočasné hranice. Indii vtedy priradili až dve tretiny sporného územia (oblasť Kašmírskeho údolia, Džammú a Ladakh) a Pakistanu zvyšok (Ázád Kašmír – Slobodný Kašmír). Hoci táto vojna nikdy nebola oficiálne vyhlásená žiadnou zo strán, ozbrojený konflikt trval od 22. októbra 1947 do 31. decembra 1948. Na strane Indie bolo 1 500 mŕtvych a 3 152 zranených a na strane Pakistanu 1 500 až 2 633 mŕtvych a 4 668 ranených.[3]

Indicko-Čínska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1951 abdikoval posledný maharadža a Kašmír sa stal republikou. V šesťdesiatych rokoch skomplikovala Indicko-Pakistanský spor Indicko-Čínska vojna. Vypukla kvôli čínskemu spochybneniu McMahonovej línie, ktorá tvorila hranicu medzi Tibetom a Indiou. Nebol to však jediný dôvod. Ďalším bolo poskytnutie azylu dalajlámovi po Tibetskom národnom povstaní, čo Čína vnímala ako zásah do svojich záujmov. Konflikt bol veľmi krátky, trval len mesiac, od 20. októbra 1962 do 21. novembra 1962 a víťazná Čína rýchlo premohla indickú armádu a obsadila oblasť, ktorú pomenovala Aksai Chin. Hranica na tejto časti sporného územia sa nazýva aj Línia aktuálnej kontroly (LOAC). Na strane Indie padlo 1 383 vojakov a 1 047 bolo zranených, na strane Číny padlo 722 vojakov a ďalších 1 697 bolo zranených.[2]

Druhá Indicko-Pakistanská vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Začala v roku 1965 vpádom pakistanských tankov na územie severne od Džammú. Tak odrezali Indii hlavnú prístupovú cestu do Kašmíru. Následne India zaútočila na Pandžáb, bola však prekvapená urýchleným leteckým útokom, na ktorý nedokázala zareagovať. Do bojov India nasadila hlavne pechotu. Prímerie bolo podpísané v septembri 1965, na ktorom mal veľký podiel nátlak OSN a uvalené embargo na dovoz zbraní z USA a Veľkej Británie. Ale úplný mier nebol dosiahnutý ani potom a na území sa stále vyskytovali občasné konflikty. V tom čase do sporu prekvapivo zasiahol Sovietsky zväz, ktorý presvedčil Pakistan a Indiu aby podpísali v Taškente dohodu o zastavení nepriateľstva a návrate vojsk na líniu z 5. augusta 1965. V januári 1966 prebehla mierová konferencia, na ktorej bola uzatvorená Taškentská deklarácia medzi Indiou a Pakistanom.[3]

Tretia Indicko-Pakistanská vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Tretia Indicko-Pakistanská vojna trvala 13 dní. Bola vyvolaná nepokojmi a povstaniami vo Východnom Pakistane (dnešnom Bangladéši), kde v roku 1970 vyhral voľby Ľudový front, ktorý presadzoval autonómiu Bengálska. Pakistanská vláda namiesto vyhlásenia autonómie Bengálska poslala na územie svoje vojsko. V zemi vypukla občianska vojna. Milióny utečencov odchádzali do Indie. Indická vláda sa pokúšala situáciu upokojiť, nanešťastie bezvýsledne. Nakoniec sa rozhodla pre vojenský zásah na území Pakistanu. Pakistan letecky zaútočil na 11 indických leteckých základní, India však útok odrazila a vykonala inváziu do Východného Pakistanu. Dňa 16. decembra 1971 sa pakistanské jednotky vzdali a Bengálsko bolo definitívne zbavené pakistanských vojsk a vyhlásené za samostatný štát s názvom Bangladéš. Vojna trvala od 3. do 16. decembra roku 1971 a je považovaná za jednu z najkratších v histórii. Podľa odhadov bolo zabitých 2 až 3 milióny civilistov, 3 843 vojakov na indickej strane a 9 851 zranených, na strane Pakistanu padlo 9 000 vojakov a 4 350 bolo zajatých.[3]

Štvrtá Indicko-Pakistanská vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalší konflikt začal v roku 1989, kedy pakistanskí vojenskí povstalci získali mocenskú prevahu a začali používať násilnejšie prostriedky boja. Konflikt vyústil v máji roku 1999, známy aj pod názvom Kargilská vojna, podľa mesta Kargil v Kašmíre, kde tento konflikt prebiehal. Príčinou vzniku vojny bolo vniknutie pakistanských vojsk a kašmírskych ozbrojených síl za líniu kontroly. India na miesto poslala pozemnú armádu a letectvo a s pomocou medzinárodnej diplomatickej podpory donútila pakistanské jednotky k stiahnutiu sa za líniu. Vojna priťahovala pozornosť na medzinárodnej úrovni hlavne z dôvodu držania jadrových zbraní v oboch štátoch.[3]

Posledné roky a súčasná situácia[upraviť | upraviť zdroj]

Na prelome rokov 2001 a 2002 sa konflikt opäť zdramatizoval po tom, čo v novembri 2001 indická armáda ostreľovala pakistanské ozbrojené sily. Počas ďalších mesiacov nasledoval rad útokov, z ktorých boli obvinení pakistanskí militantní ozbrojenci. Medzi nimi bol aj útok na kašmírsky parlament v Srinagare, ktorý si vyžiadal 38 mŕtvych a útok na indický parlament v Dillí, ktorý si vyžiadal 14 mŕtvych. Výsledkom bol nárast jednotiek ozbrojených síl ako na indickej, tak na pakistanskej strane. V novembri 2003 obe vlády nariadili zastaviť boje a vyhlásili, že sú ochotné vyjednávať. Ani napriek tomuto vyhláseniu ale konflikt nie je celkom ukončený. Nasvedčuje tomu aj udalosť z roku 2004, kedy prišlo o život 44 indických vojakov pri bombovom útoku.

V novom tisícročí sa viedli diskusie hlavne okolo boja proti teroristom, napriek tomu je všeobecne známa podpora extrémistických skupín, predovšetkým na území Kašmíru. Tá spočíva v údajnom dodávaní zbraní a v ich výcviku.[4] Teroristická situácia púta pozornosť hlavne od útoku v Bombaji v dňoch 27. až 29. novembra 2008 a taktiež v rokoch 2011. V tom roku išlo o jedenásť koordinovaných útokov, ktoré si počas troch dní vyžiadali 164 obetí. Útočníci boli pravdepodobne napojení na pakistanskú tajnú službu, napriek tomu pakistanská vláda napojenie teroristov na štátnu sféru dôrazne poprela.[5]

V súčasnosti nepokoje na indicko-pakistanskej hranici neutíchajú. V októbri 2016 India evakuovala približne 10 tisíc ľudí z hranice Kašmíru do 47 táborov. Dôvodom bolo obnovené násilie na tomto území. V tej dobe indická armáda zaútočila na pakistanských ozbrojencov, ktorí sa údajne pokúšali dostať do indickej časti Kašmíru. Podľa vyhlásenia pakistanskej vlády pri prestrelke zomreli dvaja pakistanskí vojaci. V novembri toho istého roku nastal stret indických a pakistanských vojakov v Kašmíre. Pri konflikte zomrelo jedenásť civilistov a traja pakistanskí vojaci. Ostreľovanie delostreleckou paľbou podľa vyjadrenia Pakistanu vyvolala India. Pri nasledujúcej odvetnej paľbe zomrelo najmenej sedem indických príslušníkov ozbrojených síl.

Ani v roku 2017 nepanoval pokoj a mier na území Kašmíru. V septembri pripravil granátový útok o život troch ľudí a 23 zranil. Útočníci mierili na kolónu áut ministra miestnej vlády. V októbri napadla skupina rebelov tábor polovojenských síl v meste Šrínagar v himalájskom území. Pri útoku zomrel jeden z podozrivých militantov a traja vojaci utrpeli zranenia.[6]

Vo februári 2018 opäť napadli militanti vojenskú základňu v Indii na okraji mesta Džammú. Tentoraz si boje, ktoré trvali dva dni, vyžiadali deväť obetí. V rovnaký mesiac zomrelo päť indických vojakov po tom, ako pakistanská armáda zničila ich stanovisko v himalájskej časti indického regiónu Kašmír. Údajne išlo o reakciu na indického ostreľovača, ktorý krátko predtým usmrtil v pakistanskej časti Kašmíru šoféra školskej dodávky.[7]

Dôvody sporov[upraviť | upraviť zdroj]

Jedným z dôvodov sporov je náboženstvo. Najrozšírenejším náboženstvom v Pakistanom ovládanej oblasti je islam a v časti ovládanej Indiou sú zastúpené tri hlavné náboženstvá. V severozápadnej časti je prevládajúcim náboženstvom islam, na juhozápade v malej časti Džammú prevláda hinduizmus a východná oblasť Ladhaku, ktorá hraničí s Čínou, je prevažne budhistická. V roku 1963 prebehol jeden z najkrvavejších náboženských nepokojov, kedy zo svätyne Hazratbal zmizol vlas, ktorý údajne patril islamskému prorokovi Mohamedovi. Aj keď bol po pár dňoch nájdený a vrátený na pôvodné miesto, nepokoje, ktoré vytvorili moslimskí veriaci, mali za následok veľké množstvo obetí. Ešte závažnejším dôvodom na spory by mohlo byť významné územie Kašmíru.[8]

Kašmír má výnimočnú polohu v strede Ázie, čo je výhodné z hadiska vojnovej stratégie. Ak by India ovládla celé územie Kašmíru, mala by prístup k hraniciam Afganistanu a zároveň by sa priblížila k Islamabadu, hlavnému mestu Pakistanu. Naopak, ak by celý Kašmír ovládol Pakistan, otvorili by sa mu cesty k Indickým štátom.[9]

Napriek tomu má kľúčový význam pre Indiu, rovnako ako aj pre Pakistan práve voda. Pre obe krajiny je umelé zavlažovanie z riek, ktoré pramenia v Kašmíre, veľmi dôležité. Pre Pakistan je rieka Indus hlavnou vodnou tepnou. Okrem nej tu pramenia aj ďalšie tri rieky, ktoré sú pre hospodárstvo aj poľnohospodárstvo Indie, Pakistanu a rovnako aj Kašmíru nevyhnutné. Hoci v zmluve Indus Water Treaty z roku 1960, boli vodné toky územia Kašmíru rozdelené, ak by India získala celé územie a nedodržala by zmluvné záväzky, mala by plnú moc nad Pakistanom vďaka kontrole jeho životne dôležitých zdrojov. Indus Water Treaty vymedzuje Indii neobmedzené využívanie troch východných riek, ktorými sú Ravi, Beas a Sulej. Tri západné rieky Indus, Jehlum a Chenab smie neobmedzene využívať Pakistan. Zabezpečenie vodných tokov je jedným z najdôležitejších dôvodov vedenia sporu o Kašmír. Vojna sa pomaly začína meniť z náboženskej vojny medzi moslimským obyvateľstvom a vládou na „vodnú“ vojnu medzi Indiou a Pakistanom.[10]

Možnosti riešenia konfliktu[upraviť | upraviť zdroj]

Možnosti riešenia konfliktu predstavuje sedem scenárov.

  • Prvý scenár: Udržanie „status quo“

V súčasnosti je Kašmír rozdelený na dve časti líniou kontroly, pričom jedna časť je spravovaná Indiou a druhá je spravovaná Pakistanom. India by chcela formalizovať túto líniu a spraviť z nej uznávanú medzinárodnú hranicu. Aktivisti Pakistanu a Kašmíru odmietajú tento plán, pretože chcú väčšiu kontrolu nad regiónom.[11]

  • Druhý scenár: Pripojenie Kašmíru k Pakistanu

Pakistan tento scenár prirodzene uprednostňuje ako najlepšie riešenie sporu. Vzhľadom na to, že väčšina obyvateľstva štátu je moslimská, Pakistan sa domnieva, že pri plebiscite by sa hlasovalo v jeho prospech. Ale plebiscit by mohol vyvolať nepokoje medzi obyvateľmi, keďže Hinduisti z Džammú a budhisti z Ladachu nikdy neprejavili vôľu pripojiť sa k Pakistanu a protestovali by proti výsledku.[11]

  • Tretí scenár: Pripojenie Kašmíru k Indii

Takéto riešenie by pravdepodobne neznamenalo stabilitu v regióne, kvôli väčšinovému moslimskému obyvateľstvu, ktoré sa nikdy nechcelo pripojiť k Indii.[11]

  • Štvrtý scenár: Vytvoriť nezávislý Kašmír

Ak by sa mal Kašmír stať nezávislým štátom, musel by sa Pakistan a India vzdať území, ktoré v súčasnosti ovládajú. To by s najväčšou pravdepodobnosťou neboli ochotné urobiť. Akékoľvek referendum, ktoré by viedli k väčšinovému hlasovaniu za nezávislosť, by teda pravdepodobne odporovali aj Indii a Pakistanu. Tiež by to odmietli obyvatelia štátu, ktorí sú spokojní so svojím štatútom ako súčasťou krajín.[11]

  • Piaty scenár: Vytvoriť menší, nezávislý Kašmír

Nezávislý Kašmír by mohol byť vytvorený z Kašmírskeho údolia, ktoré je v súčasnosti pod indickou správou, a úzkeho pásma pôdy, ktoré Pakistan nazýva Azad Džammú a Kašmír. To by ponechalo strategicky dôležité regióny severných oblastí a Ladaku, ktoré hraničia s Čínou, pod kontrolou Pakistanu a Indie. Ale India a Pakistan by s týmto scenárom nesúhlasili.[11]

  • Šiesty scenár: Vytvoriť nezávislé Kašmírske údolie

Táto možnosť je považovaná za najlepšie riešenie, pretože by riešila nespokojnosť tých, ktorí bojovali proti indickej vláde od povstania v roku 1989. Kritici však tvrdia, že bez vonkajšej pomoci by región nebol ekonomicky životaschopný.[11]

  • Siedmy scenár: „Chenab formula“

Podľa tohto scenára by sa malo územie rozdeliť pozdĺž rieky Chenab. Pakistan by pritom dostal prevažnú väčšinu pôdy, celé údolie a oblasť Džammú s prevahou moslimského obyvateľstva. Týmto by Pakistan vyhral dlhotrvajúci spor s Indiou.[11]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. MELICHAROVÁ, M.. Background Report [online]. Asociace pro mezinárodní otázky pro potřeby XVIII. ročníku Pražského studentského summitu, 2012, [cit. 2018-08-13]. Dostupné online.
  2. a b Elektronická učebnice úvodu do poltické geografie. KONFLIKT INDIE – PÁKISTÁN [online]. Polgeo, [cit. 2018-08-13]. Dostupné online.
  3. a b c d Indicko-Pakistánské války o Kašmír [online]. Válka.cz, 2005, [cit. 2018-08-13]. Dostupné online.
  4. SHABU, M.. Pákistánci platí islámské teroristy. Česká pozice. [online]. 2011, [cit. 2018-08-13]. Dostupné online.
  5. MALINOVSKÝ, KOLOFÍK. Pákistán:Závěrečné shrnutí. Pákistán – terorismus [online]. 2008, [cit. 2018-08-13]. Dostupné online.
  6. Indie evakuuje kvůli novému napětí občany od hranice v Kašmíru [online]. 2016, [cit. 2018-08-13]. Dostupné online.
  7. Pakistanské jednotky v Kašmíre zabili päť indických vojakov [online]. 2018, [cit. 2018-08-13]. Dostupné online.
  8. FILIPSKÝ, J.. Dějiny Bangladéše, Malediv, Nepálu, Pakistánu a Srí Lanky [online]. 2003, [cit. 2018-08-13]. Dostupné online.
  9. KAZANSKÝ, R. Súčasné problémy výskumu medzinárodných konfliktov a kríz a ich riešenia [online]. 2013, [cit. 2018-08-13]. Dostupné online.
  10. Water, War, and Peace: Linkages and Scenarios in India-Pakistan Relations [online]. HPSACP (Heidelberg Papers in South Asian and Comparative Politics), 2008, [cit. 2018-08-13]. Dostupné online.
  11. a b c d e f g The Future of Kashmir? [online]. [Cit. 2018-08-13]. Dostupné online.