Stredoslovenské nárečia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Stredoslovenské nárečie/dialekt je aj názov jedného z nárečí rómčiny, pozri pod stredoslovenský dialekt rómčiny.

Stredoslovenské nárečia (iné názvy: stredoslovenský dialekt, makroareál stredoslovenských nárečí, stredná slovenčina, stredoslovenčina) je jeden z troch hlavných nárečových celkov slovenčiny. Stredoslovenskými nárečiami sa hovorí na území bývalých žúp Oravská župa, Turčianska župa, Liptovská župa, Zvolenská župa, Gemersko-malohontská župa, Tekovská župa, Hontianska župa, Novohradská župa, ako aj v severnej časti bývalej Nitrianskej župy. Používajú ich aj niektorí dolnozemskí Slováci.

Na základe stredoslovenských nárečí historicky vznikla kultúrna stredná slovenčina. Od čias Štúrovej kodifikácie tvoria základ spisovnej slovenčiny.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Základné znaky sú najmä:[1][2]

  • prízvuk na prvej slabike slova
  • slabiky ra-, la- (a nie ro-, lo-) na začiatku niektorých starých slovanských slov (ražeň, rakita, lakeť)
  • samohláska a namiesto pôvodného jer v slovách baza, daska, dážď, raž, chrbát
  • samohláska ä (v krátkych slabikách) resp. dvojhláska ia (v dlhých slabikách) namiesto pôvodného nosového e (piatok, ďeviati, pamiatka)
  • časté sú dvojhlásky ia, ie, iu, uo (seďia, smiech, stuol)
  • v širšom rozsahu sa používajú mäkké spoluhlásky ď, ť, ň, ľ
  • namiesto dl, tl je len l (salo, omelo)
  • obojperné u namiesto -l minulého času (bou) a namiesto v vo vnútri alebo na konci slova (hláuka)
  • dôsledne sa vyslovujú skupiny šť, žď
  • dôsledne platí rytmický zákon
  • inštrumentál singulár podstatných mien a prídavných mien žen rodu a zámen 1. a 2. osoby je na -ou (s peknou ženou, so mnou)
  • nominatív plurál niektorých podstatných mien muž. rodu je na -ia (braťia, sinovia)
  • nominatív singulár prídavných mien stredného rodu je na -uo (peknuo)
  • lokál singulár príd. mien mužského a stredného rodu a zámen je na -om (dobrom, o ňom)
  • 3. osoba plurál slovesa byť znie sa (namiesto sú)
  • viacero slov sa používa iba v týchto nárečiach alebo iba v týchto a západoslovenských nárečiach (napr. čisto len do stredoslovenských nárečí spadajú slová hábi, klobúk, šatka, praženica, vrecko, pŕhľava, klinček, pôľka a pod.)

Tzv. juhoslavizmy[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré zo znakov stredoslovenských nárečí majú paralely v južnoslovanských jazykoch. Sú to napr. rat-, lat- namiesto praslovanského ort-, olt-; l namiesto praslovanského dl, tl a ďalšie. Keďže sa tradične predpokladalo, že ide o javy, ktoré v dávnej minulosti prenikli na Slovensko z južnoslovanského územia, tradične sa označujú ako juhoslavizmy v slovenčine. Existuje veľmi veľa názorov na pôvod juhoslavizmov v strednej slovenčine: prienik z južnoslovanského územia v praslovanskom období; stopy po zaniknutom slovanskom jazyku v podunajskej oblasti - dnešnom Maďarsku; autochtónne "československé" javy z neskorého stredoveku; výsledok rôznych staroslovanských migračných procesov a pod. Podľa R. Krajčoviča ide len o staršiu vrstvu nezápadoslovanských javov v praslovanskom základe slovenčiny a vznikla ako výsledok najstaršieho osídľovania stredného Slovenska od juhu resp. juhovýchodnej oblasti zakarpatskej pravlasti.[3]

Delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Encyklopédie Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

stredoslovenské nárečia:

Podľa Krajčoviča[upraviť | upraviť zdroj]

stredoslovenské nárečia (makroareál stredoslovenských nárečí):


Poznámka: Z = základný areál, P = pomedzný areál (=hraničný areál)

Podľa Mruškoviča[upraviť | upraviť zdroj]

stredoslovenský dialekt:

Podľa Kačírka a slovake.eu[upraviť | upraviť zdroj]

stredoslovenské nárečia:

Podľa Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

stredoslovenské nárečia[5]:

Podľa Etnografického atlasu Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

stredoslovenské nárečia[6]:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Encyklopédia jazykovedy
  2. slovenské nárečia. In: Malá encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1987.
  3. juhoslavizmy v slovenčine in: Mistrík (ed.): Encyklopédia jazykovedy, 1993
  4. Z textu nie je jasné, či sú ipeľské nárečia chápané ako samostatná skupina alebo ako podskupina novohradských alebo gemerských nárečí.
  5. KROPILÁK, Miroslav, ed. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I. 1. vyd. Bratislava: Veda, 1977. s. 80-81.
  6. Etnografický atlas Slovenska. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1990. ISBN 80-224-0075-0. s. 7.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]