Tatiana Nikolajevna Savičevová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Tatiana Nikolajevna Savičevová
Tatiana Nikolajevna Savičevová
Narodenie25. január 1930
Dvorišči pri Gdove, Pskovská oblasť, Sovietsky zväz
Úmrtie1. jún 1944 (14 rokov)
Šatki, Nižnonovgorodská oblasť, Sovietsky zväz
Národnosťruská
Známy vďakaautorka denníka, obeť blokády Leningradu počas druhej svetovej vojny
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Tatiana Nikolajevna Savičevová

Tatiana Nikolajevna Savičevová (rus. Татьяна Николаевна Савичева - Tatiana Nikolajevna Savičeva; * 25. január 1930 Gdov, Pskovská oblasť, ZSSR – † 1. júl 1944, Šatki, ZSSR) bola žiačka základnej školy, autorka denníka a obeť blokády Leningradu počas druhej svetovej vojny. Počas blokády mesta si viedla stručný denník, v ktorom sa zachovali zápisky o smrti jej najbližších príbuzných - sestry, starej mamy, strýkov, brata a matky[1]. Neskôr evakuovaná z mesta podľahla následkom podvýživy a tuberkulóze v roku 1944.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Tatiana Nikolajevna Savičevová sa narodila 25. januára 1930 ako najmladšie dieťa pekára Nikolaja Rodionoviča Savičeva a krajčírky Marije Ignatievny Savičevovej v obci Dvorišči pri Gdove. Vyrastala v Leningrade. Tatiana mala dve staršie sestry - Jevgeniju (Žeňu) a Ninu a dvoch starších bratov Michaila a Leonida (Ľoku). Po tom, čo v roku 1936 zomrel jej otec, starala sa o päťčlennú rodinu hlavne jej matka.

Leto roku 1941 plánovala rodina prežiť na vidieku, ale nemecký útok na ZSSR 22. júna zasiahol život celej krajiny. Všetci z Táninej rodiny okrem Michaila, ktorý už v tej dobe opustil mesto, zostali v Leningrade. Pripojili sa tak všetci určitou mierou k vojnovému úsiliu celej krajiny. Marija Ignatievna pracovala v dielni, ktorá šila vojenské uniformy, Ľoka pracoval ako a robotník v lodeniciach, Žeňa pracovala v muničnom závode, Nina na stavbe obranných zariadení okolo mesta. Strýko Vasia a strýko Ľoša, bratia jej nebohého otca - v civile účtovníci, slúžili v jednotkách protilietadlovej obrany. Táňa, vtedy ešte len 11-ročná, pomáhala pri kopaní zákopov a hasení zápalných bômb. Po určitej dobe sa jej sestre Nine naskytla príležitosť a dostať sa z obkľúčeného mesta, o čom však nestihla rodine zanechať žiadnu správu. Preto sa jej príbuzní domnievali, že zomrela. Ako spomienku na sestru dostala Táňa od matky sestrin zápisník, ktorý sa neskôr stal jej „denníkom“. Predtým však mala iný denník, do ktorého si zapisovala dôležité veci, čo sa udiali v jej živote. Počas krutej zimy roku 1941 ho však obetovala a nechala ho zhorieť v piecke, keď rodine nezostalo nič iné čím by podkúrili.

Zostal jej tak iba tenký notes po zmiznutej sestre, do ktorého urobila prvý zápis 28. decembra 1941. Toho dňa skoro ráno, ako vždy, odišla jej sestra Žeňa na dve smeny do práce v továrni na výrobu mín a už nikdy sa nevrátila - zomrela priamo pri sústruhu, s ktorým pracovala. Jej organizmus bol oslabený dlhodobou podvýživou ako aj darovaním krvi. Nasledujúci mesiac zomrela jej stará mama Jevdokija Grigorievna. O ďalšie dva mesiace jej brat Ľoka a v priebehu dvoch nasledujúcich mesiacov aj obaja strýkovia a mama.

Zamdletú Táňu objavili v byte onedlho po smrti jej posledných príbuzných príslušníci sanitárnej jednotky, ktorí kontrolovali Leningradské domy. V tej dobe sotva žila. Prvú noc po smrti matky prežila u susedov v rodine Nikolajenkových, následne odišla k sestre svojej starej mamy Jevdokii Petrovne Arsenievovej. V dobe, keď Jevdokia chodila do práce do továrne, nechávala Táňu vonku. Napriek tomu, že bol máj, tá kvôli dystrofii podobne ako rad ďalších podvyživených obyvateľov mesta chodila stále oblečená v zimnom kabáte a bola neustále vyčerpaná. Bežne sa stávalo, že pri návrate domov Jevdokia našla Táňu spať vonku pred domom alebo na schodoch pred bytom.

Začiatkom júna sa podarilo vďaka Vasiliovi Krylovovi informovať Táňu, že jej sestra Nina je nažive. Jej zdravotný stav sa však nezlepšil. Po zhoršení zdravotného stavu Jevdokie bola napokon Táňa daná do opatery detského domova. Krátko žila v detskom dome č. 48. Následne ju v lete 1942 spolu s ďalšími 140-mi sirotami evakuovali z obliehaného Leningradu do mestečka Šatki v rajóne Gorkij, dnes Nižnonovgorodská oblasť. Napriek tomu, že bolo o deti dobre postarané, nedarilo sa lekárom Táni pomôcť. Na následky tuberkulózy, podvýživy a zlého duševného stavu zomrela 1. júla 1944 v nemocnici v meste Šatki.

Informácie v jej denníku však neboli celkom pravdivé, pretože nezomreli všetci Savičevovci. Jej staršia sestra, Nina Savičevová, ktorá sa roku 1945 vrátila do Leningradu našla v poškodenom byte Tánin denník. Prežil tiež Michail, ktorý bol počas bojov na fronte ťažko ranený a dlho sa zotavoval zo zranení.

Denník Táni Savičevovej[upraviť | upraviť zdroj]

Denník Táni Savičevovej

Denník napísaný počas blokády je veľmi strohý, má iba 9 strán. Je však autentickým svedectvom mladého človeka, odsudzuje vojnu a hovorí o ohromných ľudských stratách a ťažkom utrpení[2]. Figuroval ako jeden z dôkazov na Norimberskom procese proti nacistickým vojnovým zločincom.[pozn 1]

Z denníka[1]:

28. decembra 1941 umrela Žeňa, o 12:30 na obed
Babička umrela 25. januára 1942, o 3. poobede
Ľoka umrel 17. marca, o 5. ráno
Strýko Vasia umrel 13. apríla o 2. v noci
Strýko Ľoša 10. mája, o 4. poobede
Mama — 13. mája 1942, 7:30 ráno
Savičevovci umreli
Umreli všetci
– Tatiana Nikolajevna Savičevová (12 rokov)

Tánin denník sa dnes nachádza v expozícii petrohradského historického múzea, kópiu možno tiež vidieť v múzeu Leningradskej blokády na Piskarievskom cintoríne.

Pamiatka[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1971 bola na jej počesť pomenovaná planétka 2127 Tanya. 31. mája 1981 Tatiane na cintoríne v Šatkách postavený pamätník. V roku 2010 bol na náklady obyvateľov mestačka Šatki postavený pred miestnou školou pamätník Táni Savičvovej a ďalším detským obetiam blokády. Pamätné tabule na jej počesť sa nachádzajú na dome č. 13 na Vasilevskom ostrove, v ktorom žila v Petrohrade.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Niektoré zdroje spochybňujú, že bol použitý na procese, pretože by musel fyzicky zostať v archíve tribunálu. Je však pravdepodobné, že bol použitý v krátkom dokumentárnom filme, ktorý sovietski žalobci premietli porote súdu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b SNYDER, Timothy. Krvavé územie : Európa medzi Hitlerom a Stalinom. 1. vyd. Bratislava : Promedia Group, 2013. 443 s. ISBN 978-80-8159-025-2. S. s. 143.
  2. Dnevnik Tani Savičevoj [online]. academic.ru, 1992, rev. 2010-09-18, [cit. 2012-12-28]. Dostupné online. (po rusky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]