Zobrazenie zdroja stránky Titan (raketa)

[[Súbor:Titan 23G rocket hurtles above the launch tower.JPG|thumb|Titan 23 štartuje z [[Vandenberg Air Force Base]]]] 
'''Titan''' boli [[Nosná raketa|nosné rakety]] vesmírnej agentúry [[National Aeronautics and Space Administration|NASA]] a [[USAF]], ktoré sa používali od roku [[1959]] až do roku [[2005]]. Projekt začal roku [[1955]] a mal slúžiť ako doplnok alebo náhrada programu [[ICBM|medzikontinentálnych balistických striel]] [[SM-65 Atlas]] v prípade jeho zlyhania alebo oneskorenia. Na rozdiel od [[Atlas (raketa)|Atlasu]], išlo o klasickú dvojstupňovú raketu. Prvým zástupcom rodiny rakiet bol [[Titan 1]], označovaný tiež LGM-25 alebo SM-68, ktorý v motoroch oboch stupňov spaľoval kvapalný [[kyslík]] a [[Kerozín|RP-1]]. Mal mať nosnosť až 1&nbsp;800&nbsp;kg na nízku [[obežná dráha|obežnú dráhu]]. Ako kozmický nosič však nebol použitý a čoskoro bol nahradený [[Titan 2|Titanom 2]], ktorý bol vyrábaný pre potreby kozmickej dopravy, ale aj ako [[ICBM]]. S Titanom II prišla aj zásadná koncepčná zmena: namiesto kvapalného kyslíka a RP-1, bol použitý [[oxid dusičitý]] a [[Aerozín 50]], vďaka čomu sa zvýšila reakcieschopnosť. Nové použité palivo nemuselo byt tankované tesne pred štartom, ale mohlo byt skladované v rakete dlhodobo.

Vývoj Titanu v [[60. roky 20. storočia|60. rokoch]] prebiehal súčasne so [[Saturn I|Saturnom I]]. Titan mal síce nižšiu nosnosť, ale relatívna jednoduchosť a schopnosť rýchlej reakcie hrali v jeho prospech. NASA aj USAF používali rakety Titan dlhú dobu, ale aj napriek solídnej úspešnosti (88,9%) komerčne prepadli. [[Titan 3]] bol vybavený dvoma silnými pomocnými motormi a bol tak schopný dopraviť až 15&nbsp;000&nbsp;kg. Rakety Titan bývali vybavené rozličnými hornými stupňami: pokusne stupeň Able, [[Agena]], [[Centaur (raketový stupeň)|Centaur]], [[Transtage]], a ďalšie.

Titan bol začiatkom [[80. roky 20. storočia|80. rokov]] pozastavený, ako aj ďalšie programy nosných rakiet, v prospech programu [[Space Shuttle]]. Program obnovili až po [[havária raketoplánu Challenger|katastrofe raketoplánu Challenger]]. USAF časom zvyšovalo nároky, až sa pôvodne lacný systém stal príliš drahý a úlohu v jeho neprospech zohrala aj [[toxicita]] použitých pohonných látok. Posledný štart sa konal v roku [[2005]] a potom bol založený spoločný podnik firiem [[Boeing]] a [[Lockheed Martin]] [[United Launch Alliance]], ktorý už s Titanom nepočítal a sústredil sa na [[Atlas V]], [[Delta II|Deltu II]] a [[Delta IV|Deltu IV]].

== História ==

=== Začiatky vývoja ===
[[Súbor:Gemini-Titan_11_Launch_-_GPN-2000-001020.jpg|thumb|Štart Titanu II s vesmírnou loďou Gemini 11]] 
V polovici 50. rokov 20. storočia mali [[Spojené štáty]] už jasnú koncepciu svojej prvej [[ICBM|medzikontinentálnej balistickej strely]] [[SM-65 Atlas]] a začínalo sa s jej testami. V roku [[1954]] boli udelené kontrakty na vývoj alternatívnych prvkov ako [[Raketový motor|motorov]], navigačných systémov a návratového systému hlavíc a roku [[1955]] bolo rozhodnuté o vývoji kompletnej záložnej rakety pre prípad meškania alebo zlyhanie programu [[Atlas (raketa)|Atlas]]. Vývojom trupu a zostavením rakety bola poverili spoločnosť [[Glenn L. Martin Company|Martin]] a projekt označili [[SM-68 Titan]].

Spoločnosť Martin sa vydala úplne inou cestou ako [[Convair]] a [[General Dynamics]] a ich Atlas. Atlas bol unikátny svojou jeden a pol stupňovou koncepciou a jeho nosná konštrukcia bola závislá na [[tlak]]u v nádržiach, Titan oproti nemu vsádzal na klasickú dvojstupňovú koncepciu s vnútornou podpornou konštrukciou. Titan bol však braný doslova ako rezervný, práce postupovali veľmi pomaly a financovanie bolo tiež veľmi skromné.

Zlom nastal v októbri [[1957]], kedy bol vypustený [[Sputnik 1]] a velenie [[USAF]] rozhodlo o nasadení oboch typov, Atlasu aj Titanu do roku [[1962]]. Letové skúšky začali ku koncu roku [[1958]] a prvý úspešný štart skúšobnej jednostupňovej verzie XSM-68 sa uskutočnil vo februári [[1959]]. Testovanie pokračovalo dvojstupňovou verziou, ktorá však spočiatku vykazovala nespoľahlivosť, dochádzalo k nehodám. Až test v januári [[1960]] bol úspešný. Ďalšie testy spočívali v overení schopnosti odpaľovania z podzemných síl a prvá eskadra SM-68 nadobudla operačnej spôsobilosť v apríli [[1962]].

=== Neskorší vývoj a vesmírne využitie ===
[[Súbor: Viking2 launch.jpg|thumb|left| Štart misie [[Viking 2]] 1975, raketa Titan 3E Centaur]] 
Práce na nástupcovi radu Titan 1 začali už v roku [[1957]], teda ešte pred prvými letovými skúškami. Spoločnosť [[Glenn L. Martin Company|Martin]] a [[Aerojet]] predpokladali, že nutnosť tankovať pohonné látky až tesne pred štartom nie je ideálna a reakčný čas 15 minút je tiež príliš dlhý. Spoločnosť Aerojet už mala skúsenosti s konštrukciou motorov na dlhodobo uskladnené pohonné látky ([[hydrazín]] a pod.) a začala tak pracovať na úprave motorov [[LR-87]] a [[LR-91]] pre použitie týchto pohonných látok. Zmena paliva vyžadovala aj úpravy palivových nádrží, novo prepracované nádrže boli predĺžené, ich priemer zostal zachovaný (3,05&nbsp;m) a boli vybavené ochrannou vrstvou proti [[korózia|korozívnym]] účinkom nových pohonných látok. V roku 1960 sa USAF rozhodlo pre výrobu Titanu II a o rok neskôr bol vybraný ako nosič suborbitálneho letúňa [[Boeing X-20|Dyna-soar]] a v júni 1961 rozhodla NASA o použití Titanu II ako nosiča v [[Program Gemini|programe Gemini]], kde napriek počiatočným ťažkostiam ([[pogo oscilácia]]) dosiahol 100 % úspešnosť.

Ako [[ICBM|medzikontinentálna balistická strela]] zostal [[Titan 2]] v službe aj po nahradení všetkých rakiet na kvapalné pohonné látky, až do roku [[1987]], kedy ho nahradila raketa [[LGM-118|LGM-118 Peacekeeper]]. Vyradené rakety potom boli prestavané na kozmické nosné rakety. Ďalšie úpravy spočívali v prispôsobení rakety pre použitie štandardných horných stupňov ako [[Agena]], [[Centaur (raketový stupeň)|Centaur]], [[Transtage (raketový stupeň)|Transtage]] a [[Inertial Upper Stage]]. Neskoršie verzie mali predĺžený prvý a druhý stupeň, silnejšie motory, úpravy navádzacieho systému a postranné nosníky pre pripojenie pomocných motorov. Posledná použitá verzia bol Titan 404B, ktorý naposledy štartoval [[19. októbra]] [[2005]].

== Varianty ==
[[Súbor:Titan 1 ICBM.jpg|thumb|Titan 1]] 
=== Titan 1 ===
SM-68 Titan 1 bol záložný projekt pre prípad meškania programu Atlas. Išlo o dvojstupňovú raketu spaľujúcu RP-1 a kvapalný kyslík. Vďaka kríze vyvolanej štartom [[Sputnik 1|Sputnika 1]], bol program urýchlený a rakety boli uvedené do služby spolu s [[SM-65 Atlas]]. Prvé Titany však trpeli rovnakými neduhmi ako Atlasy; palivo nemohlo byť skladované v nádržiach dlhodobo a muselo byť tankované tesne pred štartom a pred vypustením zo sila musela byť raketa vyzdvihnutá na povrch. Titan 1 mal podobný osud ako SM-65 Atlas, do roku [[1966]] boli všetky jednotky nahradené modernejšími strelami [[Minuteman]] a [[Titan 2]]. Vyradené rakety Titan 1 neboli nikdy použité ako vesmírne nosné rakety, na rozdiel od vyradených Atlasov, ktoré slúžili až do polovice deväťdesiatych rokov.

Z konštrukčného hľadiska bol Titan 1 konvenčnejší ako jeho súčasník Atlas, ktorý využil v tej dobe unikátny koncept ľahkých balónových nádrží a odhadzovacích motorov. Titan 1 mal dva oddeliteľné stupne a nádrže klasickej konštrukcie s vnútornou podpornou kostrou. Prvý stupeň bol vybavený dvoma motormi [[Aerojet]] [[LR-87|LR-87-3]] a druhý stupeň disponoval jedným motorom [[LR-91|LR-91-3]], čo bola zmenšená verzia LR-87-3. Teoretická nosnosť na nízku obežnú dráhu [[Zem]]e bola približne 1&nbsp;800&nbsp;kg, Titan 1 bol teda približne o 30 % silnejší ako Atlas. Navigačná sústava bola čiastočne [[inerciálna navigácia|inerciálna]] ale riadenie letu bolo ovládané [[Rádiové žiarenie|rádiom]]. Jadrové hlavice W-38 a návratový systém boli rovnaké ako na Atlase. Spolu bolo vyrobených približne 160 rakiet, z ktorých bolo viac ako 60 odpálených pri testoch a niekoľko bolo prestavaných na cvičné verzie USM-68A.

=== Titan 2 ===
{{Hlavný článok|Titan 2 GLV}}
[[Súbor:Titan2 color silo.jpg|thumb|left|Titan 2]] 
[[Titan 2 GLV|Titan 2]] bola vylepšená verzia Titanu 1, na rozdiel od neho však používala iné pohonné látky a síce [[Aerozin-50]] a [[oxid dusičitý]]. Vývoj sa začal roku [[1957]], teda ešte pred nasadením Titanu I. Vďaka použitiu nových, dlhodobo skladovateľných pohonných látok, získal Titan 2 schopnosť štartovať priamo z podzemného sila a mohol byť odpálený prakticky okamžite. Bol vyrábaný vo verziách pre vesmírne lety aj ako [[medzikontinentálna balistická raketa]]. Ako ICBM zotrval v službe takmer do konca [[Studená vojna|studenej vojny]], keď ho v polovici 80. rokov nahradila strela [[Peacekeeper]]. Kozmická verzia bola označená Titan 2 GLV (Gemini Launch Vehicle) a oproti verzii ICBM mala navyše bezpečnostný systém pre detekciu porúch, zdvojené riadiace okruhy, vylepšený elektrický a hydraulický systém, inerciálny navigačný systém miesto rádiovýškomera a ďalšie. Motory oboch verzií boli modifikované verzie predchádzajúcich motorov Titanu 1 a niesli označenie [[LR-87]]-7 a [[LR-91]]-7. Po vyradení [[ICBM]] Titan 2 zo služby, prešli rakety ľahkou úpravou a boli používané ako nosné rakety. Hoci bolo k dispozícii 55 rakiet, využitých bolo iba 14 z nich. Na vine boli jedovaté a silne korozívne pohonné látky, ktorých používanie sa dostávalo do konfliktu so sprísňujúcimi sa [[Ekológia|ekologickými]] normami a tým rástli náklady na prestavbu. Najdôležitejšie kozmické použitie Titanu II bolo v [[Program Gemini|programe Gemini]], pre štarty ostatných satelitov a medziplanetárnych sond boli vyvinuté predĺžené verzie s lepšími motormi, ale žiadna výrazná zmena ako zmena paliva sa už nekonala. Posledný vesmírny variant Titanu II vzlietol v roku [[2003]].

{{clear}}

[[Súbor:Titan IIIA.jpg|thumb|Titan 3A]]

=== Titan 3A ===
Raketa Titan 3A (alternatívne označovanie IIIA) bola prototyp [[Nosná raketa|nosnej rakety]], ktorej testy prebiehali v rokoch [[1964]] a [[1965]]. Prvý a druhý stupeň boli vylepšené verzie Titanu II označené Titan 3A-1 (prvý stupeň, motory 2xLR-87-11) a Titan 3A-2 (druhý stupeň, motor LR-91-11). Na druhý stupeň bol ešte pripojený stupeň [[Transtage]] s dvoma motormi [[AJ-10|AJ-10-138]]. Celkom sa uskutočnili štyri štarty, prvé dva testy v roku 1964 mali za úlohu preveriť letuschopnosť tretieho stupňa, pričom prvý sa skončil neúspechom. Ďalšie dva testy v roku 1965 už boli čiastočne úspešné a dopravili testovacie satelity LES 1 a LES 2 na obežnú dráhu (hoci boli vynesené na nesprávne dráhy, poskytli cenné dáta). Stupeň Transtage a predĺžený prvý a druhý stupeň boli neskôr použité vo verzii Titan 3C.

=== Titan 3B ===
'''Titan 3B''' je súhrnný názov pre niekoľko variantov a konceptov používajúcich vylepšené verzie prvého a druhého stupňa Titanu II. Použitý prvý stupeň Titan 3B-1 bol približne o 1,5 metra dlhší ako Titan 3A-1, motory boli zhodné [[LR-87|LR-87-11]]. Rovnako ako prvý bol aj druhý stupeň len mierne pozmenený a predĺžený o približne 70 centimetrov, motor zostal tiež rovnaký ako v predchádzajúcej verzii. Ako tretí stupeň bol použitý [[Agena|stupeň Agena D]], alebo sa tretí stupeň nepoužil vôbec. Štúdia '''Titan 3BAS2''' z roku [[1965]] počítala s pripojením [[Centaur (raketový stupeň)|stupňa Centaur]], [[Burner]] a pomocných rakiet [[Castor (raketový stupeň)|Castor]], ale nikdy sa nedostala z rysovacie dosiek. Podvarianty '''Titanu 3B''' boli '''Titan 23B''', '''Titan 24B''', '''Titan 33B''' a '''Titan 34B''', jednotlivé varianty sa líšili rozmermi aerodynamického krytu nákladu a aj podľa pôvodu prvého a druhého stupňa, ktorý bol buď novo postavený Titan 3B alebo starší Titan 2 prestavaný na verziu 3B. Dohromady vykonali všetky verzie Titanu 3B 56 letov a to v rokoch [[1966]] až [[1984]]. Väčšina misií mala za úlohu vypustenie vojenských satelitov. Nosnosť na nízku obežnú dráhu Zeme sa pohybovala okolo 3000 [[kilogram]]ov (záleží na variante), dĺžka rakety dosahovala 45 metrov a jej maximálny priemer bol zhodný s predchádzajúcimi verziami, 3,05 metra. 
[[Súbor:Titan-3C MOL-Gemini-B-Test 1.jpg|thumb|Titan 3C s maketou [[MOL]]]]
=== Titan 3C ===
Raketa (označovaná aj Titan IIIC) vznikla pridaním dvoch pomocných päť-segmentových štartovacích motorov [[Titan UA1200|UTC-1205-1]] na TPL (tuhé pohonné látky) s [[ťah]]om 2x5100 kN k prvému stupňu Titan 3A -1. Titan 3C bol pôvodne určený pre dopravu kozmického letúňa [[Dyna-Soar]] a [[program MOL]]. Nosnosť na nízku obežnú dráhu, až 13 100&nbsp;kg (záležalo na treťom stupni), z nej urobila najsilnejšiu [[Nosná raketa|nosnú raketu]] v službách [[USAF]] a prekonal ju až [[Titan 4]]. Po zrušení projektu Dyna-Soar a MOL bola raketa využívaná pre vynášanie rozličných vedeckých a vojenských satelitov. Išlo o flexibilný systém a mohol byť kombinovaný so stupňom [[Transtage]], alebo bez tretieho stupňa. Bola využívaná v rokoch [[1965]] až [[1982]] a vykonala celkom 36 štartov. Dĺžka v najdlhšej možné konfiguráciu dosahovala 42 metrov a štartovacia hmotnosť bola až 626&nbsp;100 [[kilogram]]ov.

=== Titan 3D ===
Išlo o upravenú verziu Titanu 3C bez tretieho stupňa. Raketa bola optimalizovaná pre vynášanie nákladov na nízku obežnú dráhu [[Zem]]e a bola na ňu schopná prepraviť až 12&nbsp;300&nbsp;kg. Slúžila v rokoch [[1971]] až [[1982]] a všetky štarty prebehli na [[Vandenberg Air Force Base|leteckej základni Vandenberg]]. Prevádzkovateľom bolo [[USAF|americké letectvo]], ktoré ju využívalo pre vynášanie špionážnych a pozorovacích satelitov série KH-9 a KH-11. Spolu sa uskutočnilo 22 štartov pri 100% úspešnosti. Štartovacia hmotnosť bola 613&nbsp;000&nbsp;kg, dlhá bola 36 metrov a priemer prvého stupňa bol 3,05 m, teda rovnaký ako u predchádzajúcich verzií. Alternatívne značenie je Titan IIID.

=== Titan 3E Centaur ===
[[Súbor:Titan 3E Centaur launches Voyager 2.jpg|thumb|left|Štart Titanu 3E so sondou [[Voyager 2]]]] 
Pri variante rakety Titan 3B bol nahradený stupeň [[Transtage]] kyslíkovodíkovým [[Centaur (raketový stupeň)|stupňom Centaur]]. Mala nosnosť až 17&nbsp;100&nbsp;kg na nízku obežnú dráhu, alebo 3&nbsp;600&nbsp;kg na dráhu únikovú. Pri vypúšťaní sond ku vzdialeným planétam sa pridával ďalší urýchľovací stupeň na TPL. Štartovacia hmotnosť bola cca 615 ton, celková dĺžka 39,8 m. Spolu vykonala v rokoch [[1974]]-[[1977]] 7 pokusov o vypustenie, z toho 1 neúspešný (spoľahlivosť 85,71%). Táto raketa vyniesla napr. obe sondy [[Program Helios|programu Helios]].

=== Titan 34D ===
Variant rakety vznikol ako modifikácia Titanu 3D na prechodné obdobie pred uvedením raketoplánov do pravidelného prevádzky. Boli vybavené predĺženými nádržami prvého aj druhého stupňa a silnejšími pomocnými motormi [[Titan UA1200|UA1206]] na TPL s ťahom 2 x 6226&nbsp;kN. Ako tretí stupeň mohli byť použité celkom tri typy: TOS ([[Transfer Orbit Stage]]), IUS ([[Inertial Upper Stage]]) a [[Transtage]]. Nosnosť na nízku dráhu až 14&nbsp;500&nbsp;kg. Štartovacia hmotnosť bola cca 705 ton, celková dĺžka 41,5 m. Spolu sa uskutočnilo 21 pokusov o vypustenie v rokoch 1982-1992, z toho 4 neúspešné.

Niekoľko rakiet typu Titan 34D bolo prestavaných pre komerčné využitie. Ako dôvod bola uvádzaná prehra v súťaži o stredný nosný systém, ktorú vyhrala spoločnosť Douglas so svojou sériou rakiet Delta 7000 ([[Delta II]]). Komerčný Titan sa líšil hlavne predĺženým druhým stupňom a rozšíreným aerodynamickým krytom, ktorý bol zväčšený na priemer 4 metre, aby dokázal pojať duálne náklady aké vynášal raketoplán alebo raketa [[Ariane 4]]. Prvý štart bol kvôli úpravám odpaľovacej rampy 40 na Cape Canaveral odložený až na rok 1990. Celkom sa uskutočnili štyri štarty, prvý bol britský komunikačný satelit Skynet A4, druhý a tretí náklad tvorili satelity konzorcia [[Intelsat]] a posledná bola sonda [[Mars Observer]].
=== Titan 4 ===
{{Hlavný článok|Titan 4}}
[[Súbor:Last Titan 4B on SLC-4E.jpg|thumb|Titan 4]] 
Raketa Titan 4 bola navrhnutá po [[havária raketoplánu Challenger|havárii raketoplánu Challenger]] (pri misii [[STS-51-L]]), ako náhrada za vtedy prerušený program [[Space Shuttle]]. Projektovaná nosnosť bola porovnateľná s nosnosťou raketoplánu Space Shuttle, v najsilnejšej verzii až 21&nbsp;680&nbsp;kg na nízku obežnú dráhu [[Zem]]e. Základom boli prvý a druhý stupeň staršieho Titanu 34D, doplnené o dva sedem-segmentové štartovacie motory na tuhé pohonné látky [[Titan UA1200|UA1207]], ktoré boli pôvodne určené pre program MOL, ale po jeho zrušení ležali 25 rokov nepoužité v sklade. Ako tretí stupeň bolo možné zvoliť IUS ([[Inertial Upper Stage]]) alebo [[Centaur (raketový stupeň)|Centaur G]], ktorý bol pôvodne navrhnutý pre štarty z nákladového priestoru raketoplánu. Kompletnej revízie sa dočkala aj [[elektronika]] a navigačný systém. Všetky tieto úpravy, bezpečnostné opatrenia kvôli toxickému palivu a nákladná predštartová príprava, spôsobili mohutný nárast ceny, udáva sa až 432 miliónov dolárov za jediný štart (ceny z roku 1999).

Raketa bola používaná takmer výlučne [[USAF|americkým letectvom]] a ostatnými zložkami americkej armády ako [[US Navy]] a NRO (Národný úrad pre prieskum). Vynášala sériu prieskumných satelitov, radarových satelitov, satelity systému včasného varovania, námorné sledovacie satelity a ďalšie vojenské satelity. Jedinou výnimkou bola [[planetárnych sonda|sonda]] [[National Aeronautics and Space Administration|NASA]] k [[Saturn (planéta)|Saturnu]] a jeho [[Mesiace Saturnu|mesiacom]] - [[Cassini-Huygens]], vypustená roku [[1997]]. V roku 1997 začala byť staršia verzia Titan 4A nahradzovaná novšou verziou Titan 4B, ktorá ju plne nahradila v roku [[1998]]. Verzia 4B mala nové a bezpečnejšie pomocné motory, ktoré mali menší počet spojov a boli teda jednoduchšie a menej náchylné k poruchám. Hlavný vplyv na zvýšenie bezpečnosti pomocných motorov mala havária Challengeru a explózie Titanu 34D, ktoré boli obe spôsobené chybou pomocných motorov na tuhé palivo.

Titan 4 bol prispôsobený na štarty z [[Cape Canaveral]] aj [[Vandenberg Air Force Base|Vandenberg AFB]]. V aktívnej službe bol 16 rokov a vykonal celkom 39 štartov z čoho boli štyri neúspešné. Posledný štart sa konal [[19. októbra]] [[2005]] na leteckej základni Vandenberg. Titan 4 bol posledným zástupcom vývojovej série rakiet Titan. Dnes (marec 2009) jeho funkciu plnia rakety [[Atlas V]] a [[Delta IV]] s porovnateľnou nosnosťou, nižšími nákladmi a bezpečnejším palivom.

== Výrobcovia ==
[[Súbor:Titan Missile Family.png|right|thumb|Rodina nosných rakiet Titan]] 
Východiskový kontrakt na vývoj záložnej rakety pre prípad zlyhania Atlasu bol udelený spoločnosti [[Glenn L. Martin Company]]. Krátko po uvedení prvej série Titanov do služby sa spoločnosť Martin spojila so spoločnosťou [[American Marietta Corporation]] a novo vzniknutá spoločnosť, [[Martin Marietta]], vyvíjala a vyrábala Titan až do roku [[1995]], kedy sa spojila s [[Lockheed Corporation]]. [[Lockheed Martin]] potom zabezpečovala prevádzku Titanov až do ich vyradenia roku [[2005]]. Vývoj motorov [[LR-87]] a [[LR-91]] pre prvý a druhý stupeň zabezpečovala firma [[Aerojet]]. Pomocné motory [[Titan UA1200|UA1200]] vyvíjala spoločnosť [[United Technologies]] a neskoršiu vylepšenú verziu SRMU, používanú na Titane 4B, dodávala spoločnosť [[Alliant TechSystems]]. Avioniku dodávala spoločnosť [[Honeywell]] a aerodynamický kryt nákladu z [[Kompozitný materiál|kompozitných materiálov]], ktorý sa používal u neskorých modelov, vyrábala spoločnosť [[McDonnell Douglas]]. Navádzací systém Titan 2 bol vyrábaný spoločnosťou [[AC Spark Plug]] <ref>[http://wiki.gmnext.com/wiki/index.php/AC_Spark_Plug_Division GMnext Wiki - AC Spark Plug Division]</ref> a navigačný počítač vyrábala spoločnosť [[IBM]]. Tretí stupeň [[Centaur (raketový stupeň)|Centaur]] bol vyrábaný spoločnosťou [[General Dynamics]], stupeň [[Agena]] vyrábal Lockheed, [[Transtage]] bol vyrábaný, rovnako ako samotná raketa , spoločnosťami [[Martin-Marietta]] a neskôr Lockheed Martin, stupeň IUS ([[Inertial Upper Stage]]) vyrábal [[Boeing|Boeing Aerospace Co]].

== Kozmodrómy a letecké základne ==
[[Súbor:Titan IIIE Centaur with Viking 2 on Launch Complex 41.jpg|thumb|left|Titan 3E na odpaľovacej rampy 41]]

=== Cape Canaveral Air Force Station ===
{{Hlavný článok|Cape Canaveral Air Force Station}}
Na Cape Canaveral boli na konci 50. rokov 20. storočia vybudované celkom štyri odpaľovacie komplexy. Išlo sa o komplexy 15, 16, 19 a 20. Na všetkých štyroch komplexoch prebiehali od roku [[1959]] skúšky medzikontinentálnych rakiet Titan 1. Komplexy 15 a 16 boli po dokončení testov vyradené. Komplex 19 bol odovzdaný [[National Aeronautics and Space Administration|NASA]] a upravený pre lety [[Program Gemini|programu Gemini]], konali sa tu dva lety bez posádky a desať letov s ľudskou posádkou. V roku [[1967]] bol vyradený a roku [[1984]] bol vyhlásený za národnú historickú pamiatku.<ref>[http://www.astronautix.com/sites/capllc19.htm astronautix.com - Cape Canaveral LC19]</ref> Komplex 20 bol prestavaný a používaný pre štarty Titanu 3A, vyradený bol v roku [[1967]].<ref>[http://www.astronautix.com/sites/capllc20.htm astronautix.com - Cape Canaveral LC20]</ref>

Ďalšie odpaľovacie komplexy boli postavené na začiatku 60. rokov 20 storočia. Išlo o komplexy 40 <ref>[http://www.astronautix.com/sites/capllc40.htm astronautix.com - Cape Canaveral LC40]</ref> a 41 <ref>[http://www.astronautix. com/sites/capllc41.htm astronautix.com - Cape Canaveral LC41]</ref>, ktoré už boli určené primárne pre vesmírne aplikácie. Štartovalo odtiaľto veľa sond [[National Aeronautics and Space Administration|NASA]], rovnako ako vojenských špionážnych satelitov. Komplex 41 bol vyradený roku [[1977]] a v rokoch [[1986]] -[[1988|88]] prešiel prestavbou, aby vyhovoval potrebám Titanu 4. Roku [[1999]] bol zbúraný a na jeho mieste bol postavený nový komplex pre [[Atlas V]]. Komplex 40 bol uvedený do prevádzky v roku [[1965]] a slúžil takmer 30 rokov, keď bol v rokoch [[1992]]-[[1993|93]] kompletne prestavaný na Titan 4.

{{clearleft}}

[[Súbor:Titan 23G launches Clementine.jpg|thumb|Titan 23 so sondou [[Clementine (sonda)|Clementine]], 1994 Vandenberg AFB]]

=== Vandenberg Air Force Base ===
{{Hlavný článok|Vandenberg Air Force Base}}  
Štarty a testy rakiet Titan prebiehali na leteckej základni Vandenberg medzi rokmi [[1961]]-[[2005]], teda celú dobu služby rakiet Titan. V priebehu 60. rokov 20. storočia tu bolo postavených niekoľko odpaľovacích komplexov a testovacích zariadení. Pre testy Titan 1 boli postavené rampy 395-A1<ref>[http://www.astronautix.com/sites/van395a1.htm astronautix.com - 395-A1]</ref>, 395-A2<ref>[http://www.astronautix.com/sites/van395a2.htm astronautix.com - 395-A2]</ref> a 395-A3<ref>[http://www.astronautix.com/sites/van395a3.htm astronautix.com - 395-A3]</ref> a ďalšie dva komplexy s názvami SLTF <ref>[http://virtualglobetrotting.com/map/9178/ VirtualGlobetrotting - SLTF]</ref> a OSTF<ref>[http://virtualglobetrotting.com/map/9166/ VirtualGlobetrotting - OSTF]</ref>. Rampy 395-A1/A2 boli využívané do roku 1965 pre testy Titanu 1. Komplex OSTF (Operational Suitability Test Facility) mal slúžiť na overenie schopnosti rakety štartovať z podzemného sila. V decembri 1960 tu však došlo k nehode výťahu, pri ktorej sa plne natankovaná raketa zrútila späť do sila. Komplex SLTF (Silo Launch Test Facility) mal slúžiť k testom Titanu 2. Uskutočnil sa tu len jediný štart Titanu 1 a komplex potom slúžil ako výcvikové stredisko pre personál raketových základní. Po uvedení Titanu 2 boli postavené komplexy 395-B<ref>[http://www.astronautix.com/sites/van395b.htm astronautix.com - 395-B]</ref>, 395-C<ref>[http://www.astronautix.com/sites/van395c.htm astronautix.com - 395-C]</ref> a 395-D<ref>[http://www.astronautix.com/sites/van395d.htm astronautix.com - 395-D]</ref>. Na nich prebiehali testy a cvičné štarty, najdlhšie bol v prevádzke komplex 395-C, ktorý bol vyradený až v roku 1976.

Pre kozmické lety Titanov boli prestavané dve rampy komplexu SLC-4, ktoré pôvodne slúžili pre štarty rakiet Atlas-Agena. Prvý Titan štartoval na rampe SLC-4W<ref>[http://www.astronautix.comsites/vanslc4w.htm astronautix.com - SLC-4W]{{Nedostupný zdroj|date=október 2023 |bot=InternetArchiveBot |fix-attempted=yes }}</ref> v roku [[1966]], išlo o verziu Titan 3B. Spolu tu štartovalo približne 70 Titanov, z čoho 12 boli upravené verzie medzikontinentálnej strely Titan 2. V roku [[1994]] tu štartovala jediná misia k [[Mesiac]]u zo základne Vandenberg - sonda [[Clementine (sonda)|Clementine]]. Posledný štart sa konal roku 2003. Ako druhá bola uvedená do prevádzky rampa SLC-4E<ref>[http://www.astronautix.com/site/vanslc4e.htm astronautix.com - SLC-4E]</ref>, na ktorej sa uskutočnil prvý štart Titanu v júni [[1971]]. Štartovali tu Titan 3D, Titan 34D a Titan 4. Posledný štart sa uskutočnil v októbri [[2005]].

=== Raketové základne ===
[[Súbor:Ellsworth AFB aerial view.jpg|thumb|Letecká základňa Ellsworth]]  
Vojenská kariéra Titanu 1 bola veľmi krátka, rovnako ako v prípade [[SM-65 Atlas|Atlasu]] boli rakety stiahnuté krátko po ich nasadení. Maximálny počet súčasne rozmiestnených Titanov 1 bol roku [[1963]], keď ich bolo rozmiestnených 63. Základňami pre Titan 1 sa stali: 
* [[Ellsworth AFB]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu |titul=Ellsworth Air Force Base History |url=http://www.ellsworth.af.mil/library/history.asp |dátum prístupu=2009-04-12 |url archívu=https://web.archive.org/web/20090405093705/http://www.ellsworth.af.mil/library/history.asp |dátum archivácie=2009-04-05 }}</ref> 
* [[Beale AFB]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu |titul=Beal'S HISTORY: PAST TO PRESENT |url=http://www.beale.af.mil/library/factsheets/factsheet.asp?id=3938 |dátum prístupu=2009-04-12 |url archívu=https://web.archive.org/web/20080612145549/http://www.beale.af.mil/library/factsheets/factsheet.asp?id=3938 |dátum archivácie=2008-06-12 }}</ref> 
* [[Lowry AFB]]<ref>[http://www.strategic-air-command.com/bases/Lowry_AFB.htm SAC Bases: Lowry Force Base]</ref> 
* [[Larson AFB]]<ref>[http://www.siloworld.com/568thSMS/larson__afb.htm siloworld.com - Larson AFB]</ref>  
* [[Mountain Home AFB]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu |titul=MOUNTAIN HOME AIR FORCE BASE HISTORY |url=http://www.mountainhome.af.mil/library/factsheets/factsheet.asp?id=4316 |dátum prístupu=2009-04-12 |url archívu=https://web.archive.org/web/20120915201613/http://www.mountainhome.af.mil/library/factsheets/factsheet.asp?id=4316 |dátum archivácie=2012-09-15 }}</ref>

Titan 2 zotrvával v službe do polovice 80. rokov, keď americký prezident [[Ronald Reagan]] oznámil vyradenie všetkých Titanov 2. Základňami pre Titan 2 boli: 
* [[Davis-Monthan AFB]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu |titul=DAVIS-MONTHAN AIR FORCE HISTORY |url=http://www.dm.af.mil/library/factsheets/factsheet.asp?id=4318 |dátum prístupu=2009-04-12 |url archívu=https://web.archive.org/web/20090410102223/http://www.dm.af.mil/library/factsheets/factsheet.asp?id=4318 |dátum archivácie=2009-04-10 }}</ref> 
* [[McConnell AFB]]<ref>[http://www.globalsecurity.org/military/facility/mcconnell.htm globalsecurity.org - McConnell AFB]</ref> 
* [[Little Rock AFB]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu |titul=littlerock.af.mil |url=http://www.littlerock.af.mil/shared/media/document/AFD-070306-025.pdf |dátum prístupu=2009-04-12 |url archívu=https://web.archive.org/web/20070816092830/http://www.littlerock.af.mil/shared/media/document/AFD-070306-025.pdf |dátum archivácie=2007-08-16 }}</ref>

== Referencie ==
{{referencie}}

== Zdroj ==
* {{Preklad|cs|Titan (raketa)}}

== Literatúra ==
* {{Citácia knihy
| priezvisko = Lála
| priezvisko2 = Vítek
| meno = Petr
| meno2 = Antonín
| odkaz na autora = 
| odkaz na autora2 =
| rok = 1982
| titul = Malá encyklopedie kosmonautiky
| vydavateľ = Mladá fronta
| miesto = Praha
}}

== Pozri aj ==
* [[Atlas (raketa)]]

== Iné projekty ==
{{projekt|commons=Titan (rocket)}}

== Externé odkazy ==
* [http://www.astro.cz/apod/ap000401.html astro.cz] {{ces icon}}
* [http://www.astronautix.com/lvs/titan.htm Encyclopedia Astronautica] {{eng icon}}
* [http://space.skyrocket.de/index_frame.htm?http://space.skyrocket.de/doc_lau_fam/titan.htm Gunter's space page - Titan] {{eng icon}}

{{Portál Kozmonautika}}
{{Nosné rakety USA}}

[[Kategória:Nosné rakety USA]]