Tropaion

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Tropaion znázornený na denári Julia Caesara, rok 46 – 45 pred Kr.; Pergamon Museum, Berlín

Tropaion (od starogr. τρόπαιον – tropaion) bol pomník víťazstva v starovekom Grécku postavený bezprostredne po boji z ukoristenej zbroje a zbraní nepriateľa z bojiska. Zbroj a zbrane neprateľa uložené na kmeň stromu, alebo kola stvárňovali akéhosi „panáka“, ktorého pokladali za sochu boha; postaviť tropaion mala právo iba víťazná strana; pri zdanlivo nerozhodnom výsledku postavili tropaion obidve strany.[1]

Tropaion bol pôvodne náboženským spodobením alebo obeťou pre boha, ktorý obrátil nepriateľa na útek, a postaral sa tak o víťazstvo (theos tropaios). Zvyčajne bol zostavený zo súpravy nepriateľského brnenia a zbraní zaveseného na kôl alebo na vyšší kmeň stromu na bojisku, na mieste, kde došlo k prvému obratu (τροπή – tropé), t. j. na mieste, kde sa nepriateľ dal na útek.[2][3] Bolo tiež zvykom postaviť tropaion z materiálov podliehajúcim skaze, lebo sa verilo, že keď ho čas zničí, obe strany na nepriateľstvo zabudnú.[4]

Tropaion sa zasväcoval aj vo svätyni bohu, ktorému sa prisudzovala zásluha za porážku nepriateľa. (zvyčajne v Olympii alebo Delfách) Na týchto miestach sa našlo niekoľko ukážok tejto zbroje a zbraní. Tropaion bol tiež znázorňovaný na umeleckých predmetoch od 6. stor. pred Kr. V 4. stor. pred Kr. sa už tropaion stával aj trvalým pamätníkom, zvyčajne v podobe budovy alebo veže. Bitka pri Leuktre v roku 371 pred Kr. bola oslávená tropaionom v tvare veže so zbraňami na vrchole. Jednotlivý tropaion tak pripomínal námornú alebo pozemnú bitku a stával sa tiež bežným motívom v umení.[3]

Tropaion z parského mramoru z Augustovho obdobia. Kapitolské múzeá

V helenistickom období bol obvyklým typom tropaionu nepriateľský štít s venovacím nápisom umiestnený (votívny dar) vo svätyni boha. V tomto období si tiež králi a iní vládci zdobili svoje pamätníky plastikami tropaionov doprevádzanými sochami, ktoré zobrazovali víťazov a ich zajatcov. Porazená strana mohla po bitke pozbierať svojich mŕtvych, ktorých zvyčajne spálili na mieste bitky a ich popol dopravili domov.[3]

Tento pôvodne grécky zvyk zanechávať na mieste víťazstva tropaion sa rozšíril aj do Ríma.[5]

Staroveký grécky autor Pausanias, ktorý v druhej polovici 2. stor. pred Kr. precestoval takmer celé Grécko, videl a opísal niekoľko tropaionov. Najvýznamnejší z nich stál na maratónskej pláni, kde v roku 490 pred Kr. Aténčania a ich spojenci porazili Peržanov. Pausanias o tom uvádza: „V tejto časti Atiky sa vylodili barbari, tu boli porazení a na úteku stratili niekoľko lodí. Na pláni je hrob Aténčanov, pri ňom sú stĺpy s menami padlých, a to po fýlach. Druhý rov patrí Platajčanom, Boiótčanom a otrokom. Vtedy totiž bojovali aj otroci.... Stojí tu tiež tropaion zhotovený z bieleho mramoru.[6] Po návšteve Olympie zaznamenal aj toto: „Pod platanmi v Altide, približne uprostred okrsku, je kovový tropaion a na štíte tropaionu nápis, že ho Eliďania postavili za víťazstvo nad Lakedaimončanmi. V tejto bitke zahynul aj muž, ktorého našli ležiaceho aj so zbraňami pri oprave strechy chrámu bohyne Héry za mojej doby.[7]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť kód]

  1. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I-IV. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. vysvetlivky 341.
  2. Nicholas Sekunda. Marathón 490 př.n.l. - První perská invaze do Řecka. Praha : Grada, 2008. ISBN 978-80-247-2379-2. S. 61.
  3. a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 122.
  4. Robin Osborne. Dějiny klasického Řecka. Praha : Grada, 2010. ISBN 978-80-247-3233-6. S. 104.
  5. Boatwright Mary T., Gargola Daniel J., Talbert Richard J. A.. Dějiny řimské říše. Praha : Grada, 2012. ISBN 978-80-247-3168-1. S. 104.
  6. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 1,32,5.
  7. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 5,27,11.