Ukrajinci pod okupáciou Maďarska
Po začiatku druhej svetovej vojny bolo Ukrajina a jej obyvateľstvo okupované troma štátmi - Sovietskym zväzom, Nemeckom a Maďarskom.
Po tom ako v marci roku 1939 maďarská armáda obsadila Zakarpatskú Ukrajinu a zvrhla jej vládu, sa táto oblasť (Zakarpatsko) stala súčasťou Maďarska a ostala ňou až do konca druhej svetovej vojny. Spočiatku chcela maďarská vláda vyše 550 000 nespokojným Ukrajincom, ktorí boli po roku 1918 už druhýkrát pod nadvládou cudzieho štátu darovať autonómiu Zakarpatska, no skôr či neskôr bolo jasné, že túto požiadavku nedokáže splniť a pripravuje sa na postupnú maďarizáciu ukrajinského obyvateľstva.
Ihneď začali s represáliami ukrajinofilov a státisíce obyvateľov brutálnym spôsobom padlo za obeť maďarskému útlaku. Tisícky ľudí bolo zatknutých a vyše 30 000 ušlo do oblasti Haliče, odkiaľ ich zase boľševici pod nátlakom deportovávali na Sibír. Pred krutou smrťou nenašlo východisko ani vyše 100 000 Židov, z ktorých väčšina poumierala v koncentračných táboroch. Maďari zakázali vydávanie všetkých ukrajinských periodík a existenciu organizácií, čím chceli totálne vykoreniť ukrajinské hnutia v Zakarpatsku a zaviesť v tejto oblasti úplnú maďarizáciu, ktorá sa najviac prejavila v oblasti školstva. Na docielenie svojho sna začali realizovať prechodnú (tzv. rusínofilskú) variantu maďarizácie, vychádzajúc z presvedčenia o tom, že miestne obyvateľstvo sa akoby stotožňovalo s Rusínmi, ktorí mali počas mnohých storočí s Maďarmi nepriateľské vzťahy. Hlavnými protagonistami takéhoto druhu maďarizácie boli budapeštianski agenti vlády András Bródy a István Fencik, ktorí si posvietili najmä na grécko-katolícke duchovenstvo a kresťanov.
Maďarská moc Ukrajincov zruinovala nielen politicky, ale priviedla do úpadku aj vzdelanie a snahu o ekonomický rozvoj Zakarpatska. Jediným pozitívnym aspektom šesťročnej okupácie tejto oblasti Maďarskom bolo to, že ju ochránila pred nacistickým vpádom a tiež od pustošenia aké postihlo veľkú časť ostatnej Ukrajiny.
Zdroj
- O. Subteľnyj. Ystorija Ukrajiny. Kyjiv, 2006.