Ukrajinci v Česko-Slovensku
 |
Neutralita a nestrannosť tohto článku je ľahko spochybniteľná alebo sporná. Upravujte preto článok opatrne a predtým si, prosím, prečítajte diskusiu. |
Po prvej svetovej vojne sa na bývalých územiach Ruského impéria vytvorili nové štáty východnej Európy. Akokoľvek sa to boľševici snažili spravodlivo rozdeliť, menšinové národy sa začali búriť, pretože nie každý národ dostal svoj nový štát. Ani sedemmiliónová menšina Ukrajincov to so svojím osudom nemala jednoduché. Ako jediná veľká menšina, ktorej obyvateľstvo bolo kedysi pričlenené k Habsburskej monarchii, si nedokázala utvoriť svoj vlastný štát. Väčšina Ukrajincov sa tak stalo štátnymi príslušníkmi Poľska, Rumunska a Česko-Slovenska.
Keď pád Rakúsko-Uhorska položil koniec maďarskému útlaku, región Zakarpatskej Ukrajiny sa stal súčasťou Česko-Slovenska. Na rozdiel od násilnej anexie iných západoeurópskych území, jej spojenie s Česko-Slovenskom bolo dobrovoľné. Na základe zmluvy z novembra 1918 podpísanej v Spojených štátoch amerických, ktorou Česko-Slovensko deklarovalo ukrajinským emigrantom zo Zakarpatska po pripojení k jej územiu autonómiu sa Ukrajinci z tejto oblasti k Česko-Slovensku pripojili. Krajina bola totiž zo všetkých krajín východnej Európy najdemokratickejšou a jej politika diskriminácie a asimilácie obyvateľstva bola miernejšia než v Poľsku či Rumunsku.
V snahe modernizácie všetkých regiónov svojej novej krajiny sa Česi snažili zvýšiť úroveň života v oblasti Zakarpatska čím sa podstatne líšili od vlády Poľska a Rumunska, pretože tým aj do nich vkladali viac prostriedkov ako od nich vyberali následkom čoho región prekvital. So začiatkom 30. rokov 20. storočia, kedy na Ukrajine rozšíril hladomor sa u obyvateľov Zakarpatska začalo obdobie depresií.
Z pohľadu vzdelávania a kultúry česká politika pre Ukrajincov predstavovala želanú zmenu po období intezívneho útlaku a maďarizácie. V období rokov 1914 - 1938 vzrástol počet základných škôl z 525 na 581 a gymnázií z 3 na 11. Navyše česká vláda povolila v miestnych vzdelávacích zariadeniach používať jazyk, ktorí si menšina vyberie. Touto liberalizáciou zároveň vzrástol počet kultúrnych spolkov (Vzdelanostný kultúrny spolok Prosveščenie, Spoločnosť rusofilov Alexandra Duchnoviča), divadelých skupín a speváckych zborov a ku skromnej kultúrnej renesancii prispievala aj tvorba spisovateľov Vasilija Grendža-Donského, Andreja Karabeleša či Alexandra Markuša.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- O. Subteľnyj. Ystorija Ukrajiny. Kyjiv, 2006.