Uran-9
| Uran-9 | |
|---|---|
 Uran-9 na výstave Armia-2016 | |
| Základná charakteristika | |
| Posádka | 0 |
| Dĺžka | 5,2 m |
| Šírka | 2,5 m |
| Výška | 2,3 m |
| Hmotnosť | 12 t |
| Pancierovanie a výzbroj | |
| Pancierovanie | |
| Hlavná zbraň | 30 mm kanón 2A72 s 200 nábojmi rakety Ataka |
| Sekundárne zbrane | 7,62 mm guľomet PKTM s 1000 nábojmi |
| Pohon a pohyb | |
| Pohon | |
| Odpruženie | |
| Max. rýchlosť | 35 km/h |
| Pomer výkon/hmotnosť | |
| Dojazd | |
| Priechodnosť | |
Uran-9 je ruské bezposádkové prieskumno-bojové vozidlo, ktoré bolo vyvinuté a je vyrábané spoločnosťou 766 UPTK. Bolo vyvinuté s ohľadom na zvýšenie efektívnosti pri plnení bojových úloh a zároveň na zníženie strát vlastnej živej sily.
Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]
Základnú kanónovú výzbroj tohto robotického bojového systému tvorí 30 mm automatický kanón 2A72 so zásobou 200 nábojov. Na rozdiel od modelu 2A42 má tento kanón výrazne nižšiu rýchlosť streľby (300 - 330 výstrelov za minútu) a značne horšiu presnosť, ktorá je však kompenzovaná vyššou pohyblivosťou hlavne. Kanón môže používať trieštivo-trhavú alebo priebojnú muníciu. S 2A72 je spriahnutý guľomet PKTM, ktorý má kaliber 7,62 mm a zásobník na 1000 nábojov. Uran-9 má tiež 4 riadené protitankové strely 9S120 Ataka, ktorých priebojnosť cez dynamickú ochranu je 900 - 950 mm. Na hornej strane veže (po oboch stranách) je nainštalovaných 12 reaktívny plameňometov Šmeľ-M (6 na každej strane). Celá paleta raketovej výzbroje umožňuje zasiahnuť veľké ciele až na vzdialenosť päť kilometrov.
Senzorové vybavenie pozostáva z dennej/nočnej kamery, infračervených senzorov a laserového diaľkomeru. Robot dokáže autonómne nájsť nepriateľské ciele, ale spustiť paľbu môže iba na príkaz operátora.
Uran-9 má modulárnu konštrukciu, čo znamená, že je ľahko prispôsobiteľný konkrétnym požiadavkám zákazníka. Pásový podvozok 12-tonového robota pochádza z vlastného vývoja spoločnosti 766 UPTK. Pohon robota zabezpečuje turbodieselová jednotka s výkonom 400 koní od spoločnosti KAMAZ. Tá umožňuje Uranu-9 pohybovať sa po akomkoľvek teréne rýchlosťou až 35 km/h.
Systém Uran-9 nepredstavuje len jedno samostatné vozidlo. Celý komplex pozostáva z prieskumno-bojových robotov, mobilného veliteľského stanovišťa, dopravného zariadenia a siedmich vyškolených pracovníkov. Ovládanie vozidiel na diaľku sa realizuje pomocou rádia, ktorého dosah by mal byť tri kilometre.
Nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]
Uran-9 bol testovaný v ostrých bojových podmienkach v Sýrii, odkiaľ sa roku 2018 vrátil s veľkým množstvom zistených nedostatkov. Medzi tie hlavné patrí obmedzená mobilita, nízka palebná sila, nevyhovujúce ovládanie a slabé prieskumné spôsobilosti.
Počas skúšok spôsobovali nedostatky podvozku časté zlyhanie vozidla a úplnú imobilitu. Hlavný kanón fungoval mimoriadne nestabilne a často vystreľoval s veľkým oneskorením, čo je v bojových podmienkach neprijateľné. V niektorých prípadoch kanón dokonca úplne ignoroval požiadavky operátora. Ďalšou významnou nevýhodou je, že okrem nízkej rýchlosti a nízkej reakcie na pokyny operátora, nie je možné z Uranu-9 strieľať počas jazdy. Optika a ostatné senzory sa nedokážu za hodu stabilizovať, a preto musí vozidlo pred streľbou zastaviť.
Navyše namiesto deklarovaných troch kilometrov bolo možné vozidlo ovládať maximálne na dva kilometre. Podľa niektorých zdrojov je dokonca jeho akčný rádius iba 300 - 500 m. Podľa správy zo Sýrie operátori viackrát stratili nad robotom kontrolu. Až 17-krát stratili kontrolu na viac ako minútu a dvakrát na 11 hodín. A to aj napriek skutočnosti, že Uran-9 pracoval v otvorenom priestore. Operácia v mestskom prostredí plnom prekážok by pre Uran-9 bola omnoho fatálnejšia, pretože strata kontroly počas boja aj na minútu by takmer 100% prestavovala definitívnu stratu robota.[1]
Nespokojná armáda tieto problémy zhrnula do vyjadrenia, že v nasledujúcich 10 rokoch nebudú tieto systémy schopné plniť úlohy v bojových podmienkach.[2] Bez ohľadu na tieto nedostatky sa Uran-9 zúčastnil cvičenia Vostok-2018 a bol zavedený do služby v ruskej armáde.
