Uspávanka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Matka s dieťaťom v kolíske, obraz z 19. storočia

Uspávanka môže byť:

  • pieseň, ktorou matka prejavovala lásku svojmu dieťaťu. Spievali sa nad kolískou vyznačujúc sa pokojným rytmom a melódiou. Spev uspávanky bol sprevádzaný rytmickými pohybmi kolísky.[1] Žánrovo patria uspávanky k lyrickým ľudovým piesňam využívajúc žartovné aj vážne motívy. Ide o žáner nachádzajúci sa u každého národa a býva považovaná za prvý stret človeka s estetickým a umeleckým prejavom. [2]
  • umelá vokálna alebo inštrumentálna upokojujúca skladba.[3] Hudobní skladatelia inšpirovaní rytmom uspávanky zvykli týmto termínom označovať svoje diela vytvorené pre jeden alebo viac hudobných nástrojov - napríklad uspávanka pre klavír, opus 57 od F. Chopina. Podobne tomu bolo pri básnikoch, ktorých diela z niektorého hľadiska pripomínali žáner uspávanky (napríklad Verlaine alebo Kipling). [2]

Ďalší text sa zaoberá uspávakou v prvom význame.

Cieľom uspávanky je utíšiť alebo uspať dieťa. Textovo sa preto uplatňujú prvky zvukomalebnosti (napr. hajaja hajaja), deminutíva (Janíčko, Anička-dušička), opakovanie slov (usniže mi, usni). Text uspávanky následne spĺňa utišujúcu funkciu aj funkciu privrávania sa dieťaťu. Častými motívmi sú tiež zmienky o speve, príprave jedla a sociálnych otázkach. Rytmus aj melódia sú voľné, na jeden nápev sa spievajú rozličné kombinácie relatívne samostatných strof.[4]

Uspávanky sa klasifikujú ako žáner detského folklóru. Patria k nemu slovesné, hudobné, dramatické aj tanečné prejavy primárne určené detskému adresátovi. Podľa týchto kritérií je uspávanka definovaná ako citovo zafarbený monológ matky adresovaný dieťaťu. S týmto žánrom sa dieťa stretáva ako s prvým už v útlom veku. Texty sú slovnou aj zvukovou hrou, pričom autor (ľudový umelec) pracoval primárne s prvkami eufónie v materinskom jazyku. Uspávanky boli komponované tak, aby sled slov a slabík pôsobil na detské zmysly upokojujúco.[5]

Uspávanky na Horehroní[upraviť | upraviť zdroj]

Žáner uspávanky nie je v tejto oblasti Slovenska mimoriadne rozvinutý. Pri uspávaní dieťaťa sa nespievalo vôbec alebo sa využívala akákoľvek ľudová pieseň. Ženy zvyčajne poznali iba málo uspávaniek a z uvedenej oblasti je ich zachovaných v písanej podobe iba jedenásť. Často išlo o uspávankove motívy na spievané na melódiu trávnicových piesní. Uspávanky majú tiež charakter príležitostných piesní a reprezentujúci celoslovenský štandard. Okrem hudobného prepojenia s trávnicami majú aj samostatné melódie. Dominuje v nich primárne dvojdielnosť, ale taktiež aj kvartonálne a kvinttonálne melódie. Rytmus plynie voľne v zmysle parlanda, čiže skôr hovorovo ako spievane.[6]

Príklad slovenskej uspávanky[upraviť | upraviť zdroj]

Búvajže mi, búvaj, len sa nenadúvaj,
lepšie ti je spati, než sa nadúvati.
Hajajže mi hajaj, pôjdeme do hája,
natrháme kvieťa, ovenčíme dieťa.
Usniže mi, usni, aspoň jeden sníčok,
veru ti donesiem sladký medovníčok.
[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b uspávanka. In: ŠTRAUS, František. Príručný slovník literárnovedných termínov. 2. rozš. a preprac. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2005. 416 s. ISBN 80-8061-208-0. S. 385.
  2. a b SOURIAU, Étienne. Encyklopedie estetiky. 1. vyd. Praha : Victoria publishing, a. s., 1994. 939 s. ISBN 80-85605-18-X. S. 872.
  3. uspávanka. In: LABORECKÝ, Jozef. Hudobný terminologický slovník. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, [1997]. 263 s. ISBN 80-08-01037-1. S. 249.
  4. uspávanky. In: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2. Vyd. 1. Bratislava : Veda, 1995. 448 s. ISBN 80-224-0235-4. S. 280-281.
  5. KOPÁL, Ján; TUČNÁ, Eva; PRELOŽNÍKOVÁ, Eva. Literatúra pre deti a mládež. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987. 244 s. S. 36-37.
  6. BURLASOVÁ, Soňa. Ľudová pieseň na Horehroní. 1. vyd. Bratislava : Opus, 1987. 176 s. S. 36-40.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]