Vonkajší tepelnoizolačný kontaktný systém

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Porovnanie zateplenej (vľavo) a nezateplenej časti (vpravo) na panelovom dome na najväčšom bratislavskom sídlisku Petržalka na Fedinovej ulici

Vonkajší tepelnoizolačný kontaktný systém (angl. skr. ETICS: External Thermal Insulation Composite System) alebo mimo normy aj (vonkajší) kontaktný zatepľovací systém je technologický postup, ktorý slúži na zlepšenie tepelnej izolácie fasád. Zhotovuje sa pomocou tepelnej izolácie na báze polystyrénu (EPS, XPS) alebo minerálnej vlny (MW) s konečnou povrchovou úpravou vo forme omietky a bez vetracej vzduchovej medzery.[1]

Tepelne zaizolované objekty prinášajú oproti tepelne nezaizolovaným niekoľko výhod, z ktorých najdôležitejšie sú zvýšenie tepelného odporu konštrukcie, z čoho vyplýva zníženie nákladov na vykurovanie, čím sa vytvárajú podmienky na zlepšenie tepelnej pohody. Tepelnou izoláciou sa predlžuje celková životnosť stavby, ako aj jej estetické pôsobenie.

Prvé zateplenie bolo urobené v roku 1957 v Nemecku[chýba zdroj], odvtedy sa tento systém čoraz viac používa. Tepelnoizolačné prvky sa najnovšie komponujú priamo do nových projektov, je však možné tepelne izolovať aj dodatočne staršie objekty.

Technologický postup[upraviť | upraviť zdroj]

Po príprave podkladu sa na fasádu pomocou lepiacej hmoty nalepia tepelnoizolačné dosky. Tepelnoizolačné dosky z EPS majú v porovnaní s minerálnou vlnou lepšie tepelnoizolačné vlastnosti, kde je λD = 0,032-0,035 (W∙m-1∙K-1), ale horšie tepelnoizolačné vlastnosti a požiarnu odolnosť, ktorá je v kategórii E, ale sú cenovo dostupnejšie. Minerálna vlna čadičová alebo sklená má λD = 0,035-0,045 (W∙m-1∙K-1), ale z dôvodu nasiakavosti je je jej tepelný odpor alebo prestup tepla premenlivý a závisí od atmosferickej vlhkosti. Z dôvodu požiarnej bezpečnosti sa musia budovy s výškou nad 22,5 m a s hrúbkou tepelnej izolácie nad 100 mm vyhotoviť výlučne podľa platnej požiarnej normy STN 73 2901: 2015 a v nej sa uvádza ako zhotoviť tieto nové riešenia protipožiarnej bezpečnosti. Zavádza sa pojem požiarnej zábrany ako bariéry v celej hrúbke ETICS a tieto bariéry sa zhotovujú najmenej 150 mm, ale najviac 400 mm nad každým podlažím s otvorom v obvodovej stene, z tepelnej izolácie triedy reakcie na oheň aspoň A2-s1, d0 najmenšej šírky 200 mm v ETICS, a to pri ETICS na báze EPS s hrúbkou viac ako 100 mm a najviac 200 mm. Nad 22,5 metra sa musí tepelne izolovať výlučne izolantom, ktorý je v kategórii A1-s1, d0.

Ďalšie izolácie, ktoré sú na trhu, sú takzvané vysoko výkone izolácie, ako sú napríklad PUR alebo PIR izolácie, kde λ súčiniteľ tepelnej vodivosti W/(mK) je od 0,22 do 0,26 (W∙m-1∙K-1) a hrúbka izolácie môže byť až o 50% menšia ako pri izoláciách z minerálnej vlny. Výhodou je aj minimálna nasiakavosť, a to len 2% podľa EN 12086 a ich vysoká tvarová stálosť. Požiarna odolnosť samotného izolantu je v kategórii E, ale v prípade certifikovaného systému ETICS je reakcia na oheň podľa EN13823SBI testu v kategórii Bs1d0.

Alternatívne je možné použiť aj izolácie z XPS, kde λD = 0,030-0,036 (W∙m-1∙K-1) sú cenovo porovnateľné s minerálnou vlnou, ich požiarna odolnosť je v kategórii E.

Po zatvrdnutí lepiacej hmoty, kde lepená plocha musí pokrývať minimálne 40% izolácie po zatvrdnutí, sa dosky uchytia pomocou rozperných kotiev určených do daného podkladu. Na takto ukotvené tepelnoizolačné dosky sa pomocou lepiacej hmoty nanesie takzvaná armovacia vrstva o hrúbke minimálne 3 mm a potom sa zatlačí približne do 1/3 naneseného lepidla sklotextílna mriežka (armatúra). Poslednou technologickou operáciou je penetrácia podkladu a vyhotovenie konečnej povrchovej úpravy (omietka).

Tepelné izolanty[upraviť | upraviť zdroj]

Najbežnejšie používané izolanty:[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. STN 73 2901, Zhotovovanie vonkajších tepelnoizolačných kontaktných systémov (ETICS), máj 2008
  2. Produktové skupiny - Sklená vlna, Kamenná vlna, EPS, XPS, PIR | Isover [online]. www.isover.sk, [cit. 2018-03-11]. Dostupné online.