Wacław Łaciński

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Wacław Łaciński
poľský diplomat
Wacław Łaciński
4. konzul Poľska v Bratislave
V úrade
1. august 1932[1][2] – 15. apríl 1939[1]
Predchodca Zdzisław Marski[2] Mieczysław Chałupczyński (chargé d’affaires) Nástupca
Biografické údaje
Narodenie26. august 1891
Úmrtie?
Profesiadiplomat
Odkazy
Spolupracuj na CommonsWacław Łaciński
(multimediálne súbory)

Wacław Łaciński (* 26. august 1891 – † ?) bol poľský diplomat, konzul Poľska v Bratislave v rokoch 1932 – 1939 (od 1. októbra 1938 generálny konzul).

Činnosť do septembra 1939[upraviť | upraviť zdroj]

V poľskej zahraničnej službe pôsobil od roku 1919, v rokoch 1919 – 1925 ako pracovník vyslanectva v Prahe, vzápätí ako pracovník Politicko-ekonomického oddelenia Ministerstva zahraničných vecí (1925 – 1932), ako konzul v Bratislave (1932[2] – 1939[1])[pozn 1] a radca Politicko-ekonomického oddelenia Ministerstva zahraničných vecí (1939).[5] Zúčastnil sa na poľsko-litovských rokovaniach v Kráľovci (dnes Kaliningrad) v roku 1928.[6]

Zatknutie a uväznenie v Sovietskom zväze[upraviť | upraviť zdroj]

Po vypuknutí nemecko-poľskej vojny ho 17. septembra 1939 zatkli príslušníci NKVD[1] a 28. septembra ho internovali v zajateckom tábore v Krzemieńci. V nasledujúcom období bol väznený v koncentračných táboroch, resp. väzeniach v Sovietskom zväze, konkrétne v Šepetivke, Kozielsku, Pavliševom Bore, Grjazovci[7] a Ľubianke.[5]

Za jeho uvoľnenie z väzenia opakovane intervenoval slovenský vyslanec v Moskve Fraňo Tiso, bratranec predsedu vlády a neskoršieho prezidenta Slovenska Jozefa Tisa. Prvýkrát tak učinil už krátko po svojom príchode do Moskvy marci 1940. Vedúcemu Národného komisariátu zahraničných vecí Viačeslavovi Michajlovičovi Molotovovi adresoval zvláštnu prosbu, v ktorej vyjadril „vďaku človeku, ktorý v svojom čase urobil veľa dobrého pre môj národ“.[8] Zrejme aj jeho intervencie prispeli k tomu, že začiatkom júna 1941 bol Łacińskemu udelený súhlas na vycestovanie zo Sovietskeho zväzu. Slovenskí historici Dušan Segeš a Valerián Bystrický v tejto súvislosti uvádzajú: „Ak sa zohľadní skutočnosť, že konečnou zastávkou pre mnohých Poliakov väznených v Kozielsku boli masového hroby v Katyňskom lese [pozri Katynský masaker], je veľmi pravdepodobné, že F. Tiso zachránil W. Łacińskemu život.“[1] Napriek tomu, že prepusteniu Łacińskeho predchádzali intervencie F. Tisa, či mali reálny dopad na sovietske rozhodnutie nemožno potvrdiť.[5][pozn 2]

Činnosť po prepustení z väzenia[upraviť | upraviť zdroj]

V auguste 1941 bol Łaciński prepustený a následne pôsobil v konzulárnom oddelení poľského veľvyslanectva v Moskve a od októbra 1941 v Taškente. Od roku 1942 pracoval na vyslanectve v Teheráne (ako riaditeľ úradu pre humanitárnu pomoc[10]). Následne v rokoch 1942 – 1944 pôsobil na poľskom konzuláte v Nairobi,[10] neskôr až do 50. rokov v Kapskom Meste.[1]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Od 16. marca 1939 viedol poľský konzulát v Bratislave chargé d’affaires Mieczysław Chałupczyński. Po vypuknutí nemecko-poľskej vojny (1. septembra 1939), do ktorej sa Slovensko zapojilo na strane agresora, Nemecka, Poľsko prerušilo diplomatické styky so Slovenskom a tajomník poľského vyslanectva požiadal 1. septembera o pol siedmej prezídium policajného riaditeľstva v Bratislave o policajné zapečatenie vyslanectva. Po zapečatení vyslanectva boli prítomní členovia poľského vyslanectva za policajnej asistencie dopravení na slovensko-maďarskú štátnu hranicu, kde ich eskortovanie prevzali orgány Maďarska.[3] Napokon, koncom októbra 1939 bol slovenský vyslanec vo Varšave Juraj Slávik poľským ministrom zahraničných vecí Augustom Zaleskim informovaný, že Poľsko pokladá poľsko-slovenské diplomatické vzťahy za ukončené, čím zaniklo slovenské vyslanectvo v Poľsku.[4]
  2. ↑ Poľský politológ a historik Mateusz Gniazdowski dodáva, že takéto správanie nebolo pravidlom a napr. pokus, aby slovenskí politickí predstavitelia zaintervenovali u Nemcov v prospech slavistu a slovakistu Władysława Bobeka, ktorý sa významne zaslúžil o výskum slovenskej literatúry a ktorého 2. decembra 1941 zatklo Gestapo za odbojovú činnosť, boli neúspečné. W. Bobek napokon 2. júna 1942 zahynul v koncentračnom tábore v Osvienčime. Za Bobeka sa zrejme prihovoril jazykovedec Vilim Frančić u slovenského chargé d’affaires v Záhrebe Karla Murgaša[9] (na rozdiel od F. Tisu bol K. Murgaš predstaviteľom radikálneho krídla HSĽS-SSNJ).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e f SEGEŠ, Dušan – BYSTRICKÝ, Valerián. Reflexia medzivojnového politického vývoja na Slovensku očami Varšavy. In Historický časopis. ISSN 0018-2575, 2007, roč. 55, č. 2, s. 342.
  2. ↑ a b c Rocznik Służby Zagranicznej Rzeczypospolitej Polskiej według stanu na 1 kwietnia 1938. Warszawa : Ministerstwo Spraw Zagranicznych, 1938, s. 54.
  3. ↑ PETRUF, Pavol. Zahraničná politika Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945. In Hradská, Katarína – Kamenec, Ivan (eds.). Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2015. ISBN 978-80-224-1351-0, s. 51.
  4. ↑ KAMIŃSKI, Marek K. Edvard Beneš kontra gen. Władysław Sikorski : Polityka władz czechosłowackich na emigracji wobec rządu polskiego na uchodźstwie 1939 – 1943. Varšava : Neriton – Instytut Historii PAN, 2005. ISBN 83-89729-11-3, s. 25.
  5. ↑ a b c GNIAZDOWSKI, Mateusz. Kontakty piłsudczyków ze Słowakami w latach 1939 – 1945. In Niepodległość. ISSN 0272-0280, 2005, Tom. LV, s. 116.
  6. ↑ Rokowania polsko-litewskie w Królewcu [online]. Warszawa : Narodowe Archiwum Cyfrowe, [s. a.] [cit. 2017-08-14].
  7. ↑ TURSKI, Jerzy. Lista jeńców z obozu w Griazowcu. In Peszkowski, Zdzisław (ed.). Wspomnienia jeńca z Kozielska. Warszawa: Wydawnictwo Archidiecezji Warszawskiej, 1989. ISBN 83-85015-66-3, s. 72.[prebraná citácia]
  8. ↑ ČIERNA-LANTAYOVÁ, Dagmar. Pohľady na Východ : Postoje k Rusku v slovenskej politike 1934 – 1944). Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2002. ISBN 978-80-224-0716-8, s. 165 – 166, 176.
  9. ↑ GNIAZDOWSKI, Mateusz. Kontakty piłsudczyków ze Słowakami w latach 1939 – 1945. In Niepodległość. ISSN 0272-0280, 2005, Tom. LV, s. 116 – 117.
  10. ↑ a b Polska służba zagraniczna po 1 września 1939 r. Londyn : Wydawnictwo Stowarzyszenia Pracowników Polskiej Służby Zagranicznej, 1954, s. 85, 114. Zdroj: GNIAZDOWSKI, Mateusz. Kontakty piłsudczyków ze Słowakami w latach 1939 – 1945. In Niepodległość. ISSN 0272-0280, 2005, Tom. LV, s. 116.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Wacław Łaciński na poľskej Wikipédii.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Wacław_Łaciński&oldid=6843461“