Juraj Slávik

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Juraj Slávik
slovenský politik, diplomat, spisovateľ a prekladateľ
slovenský politik, diplomat, spisovateľ a prekladateľ
Narodenie28. január 1890
Dobrá Niva, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie30. máj 1969 (79 rokov)
Washington, USA
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Juraj Slávik

JUDr. Juraj Slávik (pseudonym Neresnický) (* 28. január 1890, Dobrá Niva, Rakúsko-Uhorsko – † 30. máj 1969, Washington, USA; pochovaný v Dobrej Nive) bol slovenský politik, diplomat, spisovateľ a prekladateľ.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine Jána Slávika a jeho manželky Izabely Boženy, rodenej Maróthy a mal staršieho brata Jána Slávika. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici (1900 – 1904), na evanjelický lýceu v Bratislave, kde v roku 1908 maturoval. Študoval právo v Budapešti, Berlíne a ukončil ho v Paríži v roku 1913. Už počas štúdia pracoval ako koncipient u Emila Stodolu, začal vnímať otázky národnostného útlaku Slovákov.

Prvú svetovú vojnu prežil v tylovej službe ruského frontu a pred jej koncom pracoval ako redaktor Slovenského týždenníka v Budapešti. V októbri 1918 bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie. Stal sa členom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe a tajomníkom jeho Slovenského klubu. Na jar roku 1919 ho česko-slovenská vláda menoval vládnym komisárom pre východné Slovensko. V rokoch 1920 – 1921 pôsobil ako delegát česko-slovenskej vlády pri medzinárodnej plebiscitnej komisii na Orave a Spiši.

Podieľal sa na vzniku Národnej republikánskej strany roľníckej. Tá sa v januári 1920 zlúčila s SNS v Slovenskú národnú a roľnícku stranu, v ktorej zastával miesto generálneho tajomníka. V júni 1922 sa však agrárne krídlo strany zlúčilo s Republikánskou stranou zemedelského a maloroľníckeho ľudu, v ktorej sa stal generálnym tajomníkom pre Slovensko.

V roku 1923 sa stal županom Zvolenskej župy, potom v rokoch 1926 – 1928 pôsobil v rovnakej funkcii na čele Košickej župy. Od apríla do októbra 1926 bol ministrom poľnohospodárstva a správcom ministerstva pre zjednotenie zákonov a orgánov správy vo vláde Jana Černého. V roku 1929 sa stal ministrom vnútra vo vláde Františka Udržala, tento post zastával až do októbra 1932. V rokoch 1929 – 1935 bol zároveň poslancom Národného zhromaždenia.

Od roku 1933 začal pôsobiť v diplomatických službách. V rokoch 1933 – 1935 pôsobil ako stály delegát česko-slovenskej vlády pri Spoločnosti národov v Ženeve. Vo februári 1936 sa stal vyslancom v Poľsku. Po zániku Česko-slovenskej republiky v marci 1939 rezignoval na svoju funkciu a odišiel do USA. Tu po dohode s Eduardom Benešom prednášal na amerických univerzitách a medzi krajanmi. V júli 1939 sa vrátil späť do Varšavy, kde pomáhal s generálom Levom Prchalom a podplukovníkom Ludvíkom Svobodom organizovať česko-slovenské vojenské jednotky. Po napadnutí a obsadení Poľska Nemeckom a Sovietskym zväzom odišiel v októbri 1939 do Francúzska.

V Paríži sa zapojil do zahraničného odboja. Stál pri vzniku Československého národného výboru. Po páde Francúzska sa cez Casablancu dostal do Londýna. Tu bol v júli 1940 menovaný ministrom vnútra v exilovej vláde, túto funkciu zastával až do apríla 1945. Bol tiež poverený vedením ministerstva školstva a národnej osvety. Bol zástanca Benešovho etnického čechoslovakizmu a odmietal snahy Štefana Osuského a Milana Hodžu o princíp rovnocennosti oboch národov.

Po vojne sa stal šéfom kabinetu štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa na ministerstve zahraničných vecí v Prahe. Bol členom československej delegácie na Parížskej mierovej konferencii v roku 1946, kde sa veľkou mierou zaslúžil o mierovú zmluvu s Maďarskom. V júni 1946 sa stal československým veľvyslancom v USA. Tu sa zúčastnil aj na zasadaní Valného zhromaždenia OSN v rokoch 1946 a 1947. Po Februári 1948 sa 3. marca 1948 vzdal funkcie veľvyslanca a zostal v USA v exile.

V exile sa najskôr venoval pomoci utečencom. Vo februári 1949 stál pri zrode Rady slobodného Československa, v ktorej v 50. rokoch zastával funkciu predsedom Zastupiteľstva rady. Ku koncu svojej kariéry opustil koncepciu čechoslovakizmu a priklonil sa k princípu rovnocennosti oboch národov v spoločnom štáte. Zomrel 30. mája 1969 vo Washingtone. Jeho urnu s popolom uložili pri príležitosti jeho 100. výročia narodenia v rodinnej hrobke na banskobystrickom cintoríne.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Už ako študent sa začal venovať aj literárnej činnosti, začal prekladať francúzskych básnikov a preklady uverejňoval v Slovenských pohľadoch. Prekladal tiež z ruštiny, ukrajinčiny, nemčiny. Publikoval najmä poéziu v Prúdoch, ktoré redigoval v rokoch 1912 – 1914. Patril medzi generáciu mladších hlasistov spolu Ivanom Kraskom, Ivanom Gallom, Vladimírom Royom.

Ocenenie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Nositeľ Rádu sv. Sávu I.stupňa

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Slovenský biografický slovník
  • Michálek, S. a kol.: Juraj Slávik Neresnický. Od politiky cez diplomaciu po exil (1890-1969). (Bratislava, 2006) ISBN 8096955586
  • Politická elita meziválečného Československa 1918-1938. Kdo byl kdo. (edit. F. Kolář a kol.) (Praha, Pražská edice, 1998) ISBN 8090150985

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]