Štefan Osuský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O evanjelickom biskupovi pozri Samuel Štefan Osuský
Štefan Osuský
Štefan Osuský v roku 1939
Štefan Osuský v roku 1939
Bývalý mimoriadny a splnomocnený vyslanec ČeskoslovenskaSpojenom kráľovstve
V úrade
október 1918 – január 1921
Bývalý mimoriadny a splnomocnený vyslanec ČeskoslovenskaČesko-Slovenska vo Francúzsku
V úrade
január 1921 – jún[?] 1940
Bývalý štátny minister vlády Dočasného štátneho zriadenia československého
V úrade
22. júl 194031. marec 1942
Bývalý člen Štátnej rady československej
V úrade
12. október 194131. marec 1942
Bývalý podpredseda Rady slobodného Československa
V úrade
25. február 19491973[?]
Osobné informácie
Narodenie 31. marec 1889
Brezová pod Bradlom, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko)
Úmrtie 12. september 1973 (84 rokov)
Herndon, Virgínia, USA
Alma mater Concordia College
University of Chicago
Profesia právnik, diplomat, politik, univerzitný pedagóg
Národnosť slovenská
Vierovyznanie evanjelik
Pozri aj Politický portál

Štefan Osuský, Ph.D., J.D. (iné zápisy mena: Stephen Osusky, Stefan Osusky, Štěpán Osuský; * 31. marec 1889, Brezová pod Bradlom – † 27. september 1973, Herndo­n, Virginia, Spojené štáty) bol slovenský právnik, diplomat, politik a univerzitný pedagóg.

Pôsobil v Národnom výbore československom počas prvej svetovej vojny, po vzniku ČSR bol veľvyslancom v Londýne a následne v Paríži. Novovzniknutú republiku zastupoval na parížskej mierovej konferencii. V rokoch 1922 – 1937 bol podpredsedom Finančnej kontrolnej komisie pri Spoločnosti národov. Počas druhej svetovej vojny bol významným predstaviteľom zahraničného odboja, v ktorom pre nezhody ohľadne postavenia Slovákov v ČSR a odpor voči náklonnosti k Sovietskemu zväzu vystupoval v opozícii voči Edvardovi Benešovi. Do obsadenia Francúzska nemeckým vojskom pôsobil v Paríži, kde 21. marca 1939 založil Ústredný výbor zahraničnej akcie vo Francúzsku a v novembri 1939 spolu s Milanom Hodžom Slovenskú národnú radu, ktorá sa v januári 1940 zlúčila s Českou národnou radou do Česko-Slovenskej národnej rady. V Londýne bol 22. júla 1940 vymenovaný za štátneho ministra vlády Dočasného štátneho zriadenia československého a 13. októbra 1941 za člena Štátnej rady, avšak 31. marca 1942 ho Beneš pozbavil funkcií a následne v odboji stratil reálny politický vplyv. Následne pôsobil v Spojených štátoch ako prednášajúci na univerzite a po roku 1949 bol zároveň podpredsedom Rady slobodného Československa.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Tomáš Garrigue Masaryk pri návšteve Paríža v roku 1923 v sprievode Edvarda Beneša, veľvyslanca Štefana Osuského a paní Osuskej
Pamätník Štefana Osuského (vľavo) v Brezovej pod Bradlom

Roku 1902 začal študovať na bratislavskom evanjelickom lýceu, odkiaľ bol roku 1905 na zásah grófa Apponyiho, vtedajšieho ministra kultúry a výučby v Uhorsku, vylúčený. Počas ministrovej inšpekcie lýcea totiž Osuský zostal mlčať, keď si ho gróf ako výborného študenta pozval na krátky rozhovor, v ktorom mu naznačil, že z neho musí byť "dobrý Maďar". Apponyi si mlčanie mladého študenta vysvetlil ako urážku a zasadil sa za jeho vylúčenie nielen z lýcea, ale zo všetkých škôl v Uhorsku. Preto, ak chcel Osuský získať vzdelanie, musel opustiť krajinu a v roku 1906 odišiel do USA.[1] Tu sa v Springfielde a Chicagu venoval štúdiu teológie, prírodných vied a práva. Počas štúdií sa zúčastnil na geologickej výskumnej expedícii do kanadskej prírody v okolí Saskatchewanu, neskôr však odmietol lákavú ponuku zúčastniť sa na výskumnom projekte na Aljaške, ktorý by ho voviedol do trojročnej izolácie v zajatí snehu v období keď udalosti v Európe, ktoré so záujmom sledoval, naberali rýchly spád. Roku 1916 získal titul doktora práv.[2]

Už od svojho príchodu do USA sa angažoval v krajanskom hnutí, najprv v Českom národnom združení, neskôr v Slovenskej lige. Roku 1915 založil krajanské noviny Slovenské slovo a Slovenský týždenník. Roku 1916 sa stal podpredsedom Slovenskej ligy, ktorá ho vzápätí vyslala do Európy, aby dohodol spoluprácu s česko-slovenským zahraničným odbojom. Jeho úlohou bolo presadiť prijatie princípov Clevelandskej dohody.

V Paríži sa stal spolupracovníkom Československej národnej rady, ktorej cieľom bolo rozbitie rakúsko-uhorskej monarchie a vytvorenie nového štátneho útvaru Čechov a Slovákov. V rokoch 1917-1918 pôsobil ako riaditeľ Česko-slovenskej tlačovej kancelárie v Ženeve. 8.-10. apríla 1918 zastupoval v Ríme spolu s M. R. Štefánikom Slovákov na Kongrese utláčaných národov. Roku 1918 pomáhal organizovať česko-slovenské légie v Taliansku, ktoré boli zakladané napriek tomu, že medzinárodné dohody zakazovali budovať jednotky z nepriateľských zajatcov[3].

Po vzniku Česko-Slovenska začal pôsobiť v diplomatických službách novej republiky. Od októbra 1918 pôsobil ako diplomatický zástupca vo Veľkej Británii. Ako generálny tajomník česko-slovenskej delegácie sa v rokoch 1919-1920 zúčastnil parížskej mierovej konferencie. 4. júna 1920 vo Veľkom Trianone podpísal ako mimoriadny a splnomocnený vyslanec ČSR na parížskej konferencii Trianonskú mierovú zmluvu s Maďarskom.

Významne sa podieľal na činnosti novovzniknutej Spoločnosti národov, v rokoch 1921-1932 pôsobil v „Reparačnej komisii“, kde okrem Česko-Slovenska zastupoval aj Poľsko, Juhosláviu, Rumunsko a Grécko. Od roku 1922 bol predsedom Kontrolnej komisie, túto funkciu vykonával štrnásť rokov. Pôsobil tiež v „Delimitačnej komisii“, ktorej úlohou bolo stanovenie nových hraníc v Európe.

Od roku 1921 pôsobil ako česko-slovenský veľvyslanec vo Francúzsku, kde sa výrazne angažoval v rozvíjaní česko-slovensko-francúzskych vzťahov, o ktoré ČSR opierala svoju medzinárodnú bezpečnosť. Na tomto poste zotrval až do druhej svetovej vojny. Po rozbití Česko-Slovenska v marci 1939 odmietol vydať vyslanectvo a udržal úrad v činnosti. Začal organizovať československý zahraničný odboj. 2. októbra 1939 podpísal s francúzskym premiérom Daladierom „Zmluvu o obnovení česko­slovenskej armády vo Francúzsku“. Jeho aktivita však narazila najmä u Beneša. V novembri 1939 sa síce stal členom Československého národného výboru, ktorý založil Beneš, a v júli 1940 bol vymenovaný za ministra česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne, ale vzťahy s Benešom sa zhoršovali. Spory s Benešom sa týkali najmä otázok zahraničnej politiky, organizácie česko-slovenského zahraničného odboja, povojnového usporiadania republiky a vyriešenia slovenskej otázky. V marci 1942 ho Beneš zbavil všetkých funkcií a Osuský sa stiahol do úzadia.

Začal prednášať dejiny diplomacie a medzinárodných vzťahov na Oxfordskej univerzite. Na jar 1945 odišiel do USA, kde sa stal profesorom na Colgate University v Hamiltone. Po februári 1948 sa angažoval v „Rade slobodného Československa“. Prezentoval sa aj ako publicista ­- politológ, vo svojich knihách a štúdiách sa venoval dejinám a prítomnosti česko-slovenskej politiky a medzinárodných vzťahov. Zomrel v Herndo­ne pri Washingtone 27. septembra 1973.

V roku 1992 mu bol in memoriam udelený Rád T. G. Masaryka I. triedy. V roku 2001 mu bol in memoriam udelený Rad Bieleho dvojkríža II. triedy. V roku 1995 nakrútil scenárista a režisér Fedor Bartko o Štefanovi Osuskom dokumentárny film pod názvom Spomienka nikdy nesklame /Slovenská televízia Bratislava/.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Slavomír Michálek: Diplomat Štefan Osuský (Bratislava, 1999). ISBN 8022405655

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. MACHALA, Drahoslav. Nezabúdajme na Trianon. Nový Deň, 9.5.2000, s. 8.
  2. Czech Republic and Slovakia - Štefan Osuský, . . . ideas defining a free society [online]. Stanford, CA, USA : Hoover Institution, Stanford University, [cit. 2012-01-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. The treatment of prisoners of war, Chapter II of the Annex to the 1907 Hague Convention

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.